Ladislav Šimovič

Václav Kopecký

Keď som sa – myslím v novembri 2004 – v programovej sérii Českej televízie Čestný občan pozeral na vysielanie o Václavovi Kopeckom, nemohol som sa ubrániť rozporným pocitom a myšlienkam, vyvolaným filmovými zábermi a sprievodnými rozhovormi a komentármi.

Na jednej strane som pokladal za časové, správne a veľmi užitočné, že sa o najvyšších predstaviteľoch komunistického režimu, o ich účasti a podiele na všestrannej štyridsaťročnej degradácii politického, hospodárskeho a kultúrneho života v Československu po 15 rokoch obnovenej demokracie kriticky informuje široká verejnosť.

Na druhej strane – v danom prípade vysielania o Václavovi Kopeckom – som mal silný dojem, že v ňom nie sú zachytené, nie v úplnosti podané a objasnené niektoré závažné momenty, ktoré by dokresľovali jeho skutočnú, pravdivú tvár. Tvorcovia programu bezpochyby mali chvályhodnú snahu o objektivitu v kritike tohoto nechvalne známeho dlhodobého funkcionára KSČ. Príspevky pamätníkov aj historikov nie dosť výrazne ukazovali jeho intrikánský, záškodnícky charakter či skôr bezcharakternosť, jeho záludnosť a pomstychtivosť. Nevyvážené boli slová o pôsobení Kopeckého ako ministra informácií v oblasti kultúry a jeho aktivite na ostatných úsekoch zločinnej politiky KSČ. Divák, najmä z mladšej generácie, mohol mať klamný dojem, že ten Vašek Kopecký možno ani nebol až taký zlý. Veď sa zaslúžil o znárodnenie kinematografie, o rozvoj divadiel, kín a iných hlavne ľudových kultúrnych zariadení a organizácií, o záchranu a obnovu kultúrno-historických pamiatok, podporoval tvorivých a výkonných umelcov, staval ich na významné štátne funkcie (pričom mnohých z nich korumpoval rôznymi darmi, výhodami, sinekúrami a pod., zatiaľ čo iným činnosť sťažoval a zakazoval). Domnievam sa, že viaceré zmienky o týchto a iných kultúrnych akciách Kopeckého mohli v predstavách neinformovaného diváka na počiatku 21. storočia zastierať alebo zľahčovať jeho zákerné osobné počínanie divokého karlínského kluka v mnohých iných prípadoch zvrátenej až zločinnej politiky vedenia KSČ po roku 1945, ako boli napríklad: proces proti slovenským buržoáznym nacionalistom; proces proti Švermovej a spol.; proces proti Slánskemu; vyvolávanie a šírenie antisemitizmu; kampaň proti masarykizmu; podnecovanie krokov na likvidáciu právomoci slovenských národných orgánov a i.

Iniciatíva, podiel, osobná aktivita Kopeckého pri vyvolávaní, príprave a potom na veľkohubom propagačnom zdôvodňovaní a oslavovaní týchto a iných zločinných akcií KSČ je známa a bohato dokumentovaná v jeho článkoch, prejavoch, brožúrkach a knihách.

V ďalšom uvádzam niekoľko poznámok o mojich dojmoch, pocitoch a uvažovaní po odvysielaní televízneho portrétu „Čestného občana“ Václava Kopeckého. Ide prirodzene o môj subjektívny pohľad, podfarbený mojimi osobitými informáciami a niektorými mojimi osobnými zážitkami a poznatkami zo stykov s Václavom Kopeckým.

Počul som o ňom ešte za vojny vo vysielaní moskovského rozhlasu. Prvý raz som ho stretol začiatkom apríla 1945 v Košiciach na recepcii, ktorú usporiadala Slovenská národná rada na privítanie prezidenta Československej republiky dr. Beneša a členov československej vlády pri príchode z Moskvy. Všimol som si drobného, bezvlasého, zle oholeného, riedkozubého chlapíka, ako s veľkou krabičkou sovietskych cigariet Kazbek pod pazuchou živo pobiehal od jedného činiteľa k druhému. Laco Novomeský mi ho ukázal a pri letmom stretnutí ma predstavil. Vtedy som o Kopeckom nevedel ešte nič, dozvedal som sa o ňom len postupne neskoršie.

Najprv to bolo dakedy v priebehu roka 1946. Gustáv Husák (vtedy povereník vnútra a potom predseda Zboru povereníkov), vydavateľ obnoveného povstaleckého týždenníka Nové slovo, organizoval vo svojom luxusnom byte na Dankovského ulici každý štvrtok večerné posedenia tzv. redakčnej rady. Bývalo tam skoro vždy 10–15 Husákových priateľov a známych, väčšinou kolegov zo štúdií a z koleje na Lafranconi, zastávajúcich významné funkcie v rôznych slovenských inštitúciách. Po krátkej pracovnej redakčnej porade nasledovala pravidelne – pri skromnom pohostení a bohatšom popíjaní modranského – viachodinová diskusia prítomných o najdôležitejších udalostiach doma i vo svete.

Spomínam si, že v uvedenom roku 1946, asi na dvoch-troch stretnutiach Husák a Novomeský po návrate z Prahy informovali o svojich rokovaniach na ÚV KSČ, ktorých obsahom a výsledkom boli tzv. pražské dohody. Tieto dohody, nanútené slovenským predstaviteľom – najmä v súvislosti s porážkou KSS v májových voľbách –, predstavovali v podstate skoro úplné obmedzenie, odbúranie právomoci slovenských národných orgánov (SNR, Zbor povereníkov), zakotvenej v Košickom vládnom programe. Novomeský zhodne s Husákom označil Kopeckého za hlavného iniciátora protislovenskej politiky vo vedení KSČ. Na príkladoch kvalifikoval ho ako v pozadí stojaceho našepkávača nielen týchto protislovenských, ale aj iných záludnych radikálnych postojov a rozhodnutí, ku ktorým údajne prehováral aj striedmejšieho Gottwalda.

Poznať Václava Kopeckého som mal príležitosť za dvojmesačnej cesty do Číny v marci a apríli 1952. Ako vedúci ázijského odboru MZV, do ktorého pracovnej náplne patrila aj problematika Čínskej ľudovej republiky, bol som členom prvej čs. vládnej delegácie, vyslanej na oficiálnu návštevu v roku 1949 ustavenej novej Číny. Vedúcim delegácie bol Kopecký ako podpredseda čs. vlády; jej ďalšími členmi boli minister spravodlivosti dr. Neumann, odborársky funkcionár a slovenský poslanec Maurer, významný sinológ z Orientálneho ústavu dr. Augustin Palát, čs. veľvyslanec v ČĽR František Komzala a ja.

Cestovali sme vtedy z Prahy do Moskvy a Pekingu vlakom (z Moskvy vo vyhradenom spacom vagóne) štrnásť dní; po Číne potom vo vládnom salónnom vagóne čosi vyše mesiaca. Teda dosť dlhý čas na to, aby sme sa navzájom dosť dobre poznali, najmä keď sa uváži, že Kopecký kategoricky vyžadoval, aby sme stále posedávali s ním v jeho spacom dvojkupé, alebo priestrannej pracovni salónneho vagóna. A navyše, pri krátkom tranzitnom zastavení v Moskve, si Kopecký možno obnovil v čase vojny navyknutý „stalinský“ rozvrh dňa: spávať chodil neskoro v noci alebo až nad ránom, potom vyspával skoro celé predpoludnie – a ostatný čas hovoril a hovoril... takmer bez prestania. Pravda, s výnimkou niekoľkých prvých dní, keď ho Palát intenzívne a podrobne zasväcoval do štyritisícročnej čínskej histórie a kultúry, čo potom Kopeckému slúžilo k napísaniu mnohohodinových poučujúcich prejavov.

V tejto súvislosti musím povedať, že Kopecký, ako som poznal, mal obdivuhodnú, fantastickú pamäť. To bolo vecí, udalostí, historiek, predovšetkým z prostredia komunistickej strany od jej vzniku až do súčasnosti! Do najmenších podrobností nám vykladal situácie, opakujúce sa názorové konflikty, krivenia a narovnávania politickej línie podľa momentálneho stavu a príkazu Moskvy. Živo opisoval, chválil či kritizoval a zavrhoval postoje jednotlivých súdruhov – Šmerala, Bílka, Gottwalda, Kreibicha, Verčíka, Švermu, Olbrachta, Halasa, Seiferta a i. Často sa vracal s dodatočnými poznámkami k niektorým krízovým obdobiam v rokoch 1925–1929, k politike jednotného frontu po nástupe hitlerizmu, k taktickému súhlasu a obhajobe Stalinovho paktu s Hitlerom (pričom neopomenul odsúdiť protistranícky, nechápavý postoj Vlada Clementisa!).

Čo sa však mne a takisto vekovo starším Komzalovi a Maurerovi protivilo, hnusilo, bolo odporné opisovanie osobných rodinných a intímnych (aj sexuálnych) vzťahov a situácií niektorých vedúcich i nám známych „súdruhov“, čím Kopecký spestroval nekonečný prúd svojich historizujúcich výkladov. Tak sme z jeho uslintaných úst museli vypočuť šťavnaté príbehy predmanželského, manželského i mimomanželského nažívania „Klému a Martičky“ (pritom skryté narážky na Klémovu utajovanú pohlavnú chorobu), Márie Švermovej a iných, najmä za vojnového kolektívneho života v moskovskom straníckom hoteli Lux. Kopecký nevynechal ani sám seba: v kratochvíľnych historkách zo svojo života nestydato vykladal, ako si to so svojou Hermínkou užíval na kanape, ako mu to „stříkalo jako gejzír“. Pritom nám ani náznak hanby neprejavil, keď sme sa mlčky, zarazene na seba dívali. Možno to uňho bola určitá chorobná deviácia. Keď nás jeho úrad vybavoval na cestu do Číny, napríklad penicilínom (vtedy to bol ešte nový liek zo štátneho sanatória, ktorý sme podľa jeho názoru a príkazu mali brať preventívne každé ráno!) a inými liekmi, Kopecký uložil svojmu mužovi z ochranky, aby pre každého člena delegácie vzal prinajmenej tucet prezervatívov (ó, chudák sedemdesiatročný Maurer!).

Predstava vysneného orientálneho ľúbostného dobrodružstva ho zrejme neopustila ani v súdružskej „zemi úsmevov“. Na slávnostnej večeri na československom veľvyslanectve na pozvanie veľvyslanca Komzalu vystúpila s krátkym programom v Pekingu vtedy prítomná skupina krásavíc kórejského tanečného súboru (predtým alebo potom súbor vystúpil v Smetanovom divadle v Prahe). Po návrate do hotelu v neskorých nočných hodinách, možno v chvíľkovom zatemnení mozgu a súdnosti Kopecký žiadal doktora Paláta, aby mu do jeho hotelového apartmánu dojednal a zariadil „návštevu“ vedúcej súboru (myslím, že sa volala Ang Song Li alebo podobne). Kopecký dlho čakal, ale „návšteva“ sa v tú noc pre ostražitosť všadeprítomných čínskych ochrancov neuskutočnila.

Kopecký v tom čase až do odchodu, vlastne až do polnoci pred odchodom z Pekingu so mnou „nekomunikoval“. Od pobytu v Kantone ma ani na vzdialenosť jedného metra nevidel a ani slova so mnou neprehovoril. Prečo?

V navštívených hlavných mestách provincií – Šanghaji, Wuhane, Nankine, Kantone mal Kopecký na organizovaných zhromaždeniach „pracujúcich“ i viachodinové prejavy, ktoré sa veta za vetou prekladali do čínštiny a v ktorých spôsobom sebe vlastným trpezlivých a zvedavých čínskych poslucháčov (napríklad v Kantone univerzitných profesorov a študentov) netaktne poučoval o čínskej histórii a kultúre, ako si to zapamätal a zapísal pri rozhovoroch s profesorom Průškom doma a s dr. Palátom za dlhej cesty z Prahy do Pekingu. Bohatú faktografiu však spestroval ex abrupto vsunutými žartovnými historkami a často i nechutnými a Číňanom nepochopiteľnými vtipmi. To u poslucháčov vyvolávalo neraz trápny dojem, ba až prejavy nesúhlasu (čo Palátovi taktne naznačil čínsky tlmočník). Keď o tom s Kopeckým nikto nechcel hovoriť, upozornil som ho na to po takom trápnom prejave v Kantone veľmi obozretne ja. A tým som asi privolal na svoju hlavu jeho hnev a trvalú nenávisť. Prestal som preňho existovať. Iba pred odchodom si ma v hoteli Peking po polnoci pozval do svojej izby, kde ma v neprerušovanom dlhom monológu kvalifikoval ako odchovanca salónnych komunistov Clementisa a Novomeského, buržoáznych nacionalistov a prisluhovačov ľudáckych gardistov ako Husák a ostatní. Márne som sa pokúšal prerušiť prúd chrlených nadávok, lží a urážok poukazovaním na svoju protestantskú rodinnú minulosť, poznamenanú prvotným čítaním Chelčického Postily, Králickej biblie a Tranoscia v biblickej češtine, československou výchovou českých profesorov za Masarykovej republiky, napokon ilegálnou protifašistickou činnosťou a väznením za obnovu Československa. Kopecký ma takmer nepripustil k slovu a zakončil vyhrážaním, že si to vybaví so Širokým, koho mu to nastrčil do delegácie.

Po návrate do Prahy som hneď Širokého informoval, čo a ako to v skutočnosti bolo. Ten asi dobre poznal šaškovské vystupovanie Kopeckého v iných prípadoch, preto jeho sťažnosť ani nevzal na vedomie.

Kopecký – verný sebe – v preplnenom sále pražskej Lucerny v dlhočiznej prednáške o návšteve vládnej delegácie v ČĽR neopomenul vsunúť objavnú pasáž o ochlpení ohanbia čínskych žien! (To prirodzene vyvolalo nekonečný potlesk nakomandovaných najmä žižkovských súdruhov.)

Ako som vyššie spomenul, Kopecký ma pri podrobnom vykladaní dávnejších príhod a dávno prečítaných histórií udivil svojou jedinečnou pamäťou. O jej trvanlivosti spojenej s rovnako trvanlivou osobnou zaujatosťou či nenávisťou (i keď v mojom prípade išlo v jeho očiach zaiste o osobu bezvýznamnú) som sa ešte pár ráz presvedčil na vlastnej koži.

V roku 1953 MZV v návrhu na moje vyslanie do Kórey vo funkcii vedúceho čs. delegácie v medzinárodnej komisii pre repatriáciu vojnových zajatcov doporučilo prepožičať mi dočasne z formálnych a protokolárnych dôvodov (mal som byť veliteľom, náčelníkom skupiny 50 čs. dôstojníkov v hodnostiach major – podplukovník; predsedom komisie bol indický generál Thimaya) hodnosť „generála“. Kopecký osobne zakročil (informovala ma námestníčka ministra dr. Sekaninová) u ministra národnej obrany Čepičku, aby som dostal „len“ hodnosť plukovníka. Mne ako nevojakovi to prirodzene bolo celkom jedno.

V roku 1957 sa Kopecký pokúšal prekaziť vo vláde moje vyslanie za veľvyslanca do Japonska. Po vymenovaní a odcestovaní vyčítal ministrovi Davidovi, že mi dovolili cestovať do Tókia miesto sovietskym lietadlom talianskou loďou (čo pre hospodársku správu MZV, ktorá to rozhodovala vo vlastnej kompetencii, bolo výhodnejšie, lebo spolu so mnou cestovalo 13 členov personálu plus časť zariadenia pre úrad, ako písacie stroje, trezor a iné).

V apríli 1965 som bol ako vedúci čs. vládnej delegácie na oslavách desiateho výročia nezávislosti v Kambodži. Na spiatočnej ceste som sa zastavil na niekoľko dní v Rangúne, kde bol naším veľvyslancom Kopeckého syn Ivan. Býval som pár dní uňho v rezidencii.

Ivan bol na MZV dlhé roky vedúcim sovietskeho odboru. Vo svojom prosovietskom zmýšľaní i prejavoch bol až do odhalenia Stalinových zločinov v roku 1956, ako sa vraví, katolíckejší než pápež. Postupne – pomaly – sa mu otvárali oči. Pri stretnutí v Rangúne som sa čudoval, ako sa tento na MZV až obávaný fanatický sovietsky dogmatik triezvo a kriticky stavia jednak k svojej minulosti, jednak k niektorým javom v súčasnej situácii doma a predovšetkým v Sovietskom zväze.

Jedného večera, v dlhom veľmi dôvernom rozprávaní o svojej mladosti a výchove za vojny v Moskve a o svojej rodine, sa ma spýtal, ako sa dívam na jeho otca. Rozpovedal som mu bez obalu, čo si o ňom myslím, ako som ho poznal za dvojmesačnej cesty do Číny, a hádam doslova som mu vyrozprával tak, ako to píšem v týchto poznámkach. Ivan počúval, nič nenamietal, skôr ešte kdečo pridával zo svojho poznania „príbehov z rodinného života“, v tom aj z hotela Lux v Moskve.

Po sovietskej okupácii v roku 1968 Ivan svojho otca aj do minulosti odsudzoval a zriekal sa ho práve tak, ako sa zriekol svojej vlastnej komunistickej a dlho až chorobne zaslepenej prosovietskej minulosti. To zrejme bolo známe a nebolo únosné normalizátorom; tí ho vyhodili zo zahraničnej služby, no s ohľadom na jeho nedávno zomrelého otca našli mu zamestnanie v nejakej obchodnej spoločnosti na Václavskom námestí. Občas som ho stretával v autobuse 125, keď sa vracal z práce do skromného bytu na Červenom vrchu. V hlasitom rozhovore – bez ohľadu na cestujúcich – a silnými slovami dával najavo svoje nové názory na počínanie Sovietskeho zväzu a jeho predstaviteľov. Potom som ho dlhšie nevídaval. Od známych som počul, že niekoľko rokov pred svojou predčasnou smrťou silne trpel nervovou vyčerpanosťou, až stratou kontroly racionálneho uvažovania a osobného prejavu. Chudák, nebol v tom sám.

Pokiaľ ide o môj pohľad na politický postoj jeho otca, obmedzil som sa v podstate na jeho nepriaznivý až nepriateľský pomer k Slovensku a k Slovákom, ako ho svojho času (1945) otvorene charakterizoval Laco Novomeský. Bol som presvedčený, že konkrétny podiel činnosti jeho otca na komunistických zločinoch, procesoch, vraždách je Ivanovi viacej známy ako mne. Dodal som len, že lživé, fanfarónske vystúpenia jeho otca v prejavoch a kampaniach, ako napríklad proti židom, proti Masarykovi, proti Juhoslávii a Titovi, mi vždy boli odporné. Bez ohľadu na to, ako postupoval voči mne, bez akéhokoľvek osobného zaujatia, Kopecký v mojich očiach, v mojej pamäti je a zostane ako človek bezcharakterný, nemravný a zlý. Nijaké vylepšovanie jeho obrazu môj názor naňho nezmení.

(január 2005)

Ladislav Šimovič (1915–2010) se narodil v Bzincích, absolvoval FF Univerzity Komenského v Bratislavě. Působil jako profesor jazyků na bratislavské obchodní akademii, za slovenského státu byl vězněn a účastnil se Slovenského národního povstání. Po osvobození ho zaměstnával ve svém úřadu slovenský Zbor povereníkov. Od roku 1948 byl diplomatem (velvyslanec v Bulharsku, Japonsku, Indii a Jugoslávii) a náměstkem na ministerstvu zahraničních věcí. V roce 1969 propuštěn pod záminkou, že v srpnu 1968 pomáhal v Bělehradě organizovat ustavení československé vlády v exilu. Poté pracoval jako skladník v samoobsluze a pomocný zahradník v areálu motolské nemocnice. Od konce 80. let žil na odpočinku v Praze a v Curychu a naposledy v Hradci Králové. Zanechal dosud převážně nepublikované vzpomínky. Jeho pohled na Júlia Ďuriše jsme zveřejnili v Listech 2/2007 a na Gustáva Husáka v čísle 5/20.

Obsah Listů 6/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Ladislav Šimovič

Václav Kopecký

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu