Juraj Charvát

Hlboké korene stredoeurópskej trojúnie

Nedávno zomrel v Prahe Ladislav Smoljak, herec, autor a spolu so Zdenkom Svěrákom vynálezca vymyslenej postavy Járu Cimrmana, ktorá v osobitnom pražskom divadle napĺňa po desaťročia hľadisko návštevníkmi, čo sa chcú baviť a smiať na humore vymýšľanom okolo tejto postavy. Aj mňa prekvapilo, keď som sa dozvedel, že tento z najznámejších humoristov je aj autorom historickej divadelnej hry, ktorú svojho času hrali v pražskom divadle Na zábradlí. Hra rozpráva o účinkovaní uhorského, českého a rímskeho kráľa Žigmunda Luxemburského na kostnickom koncile. Smoljak vraj podrobne študoval túto problematiku a dospel k názoru, že Žigmund sa na tomto cirkevnom koncile pokúšal Jána Husa zachrániť, pravdaže, spôsobmi sebe a dobe vlastnými, diplomatickými, ktoré vyžadujú pohyblivosť, ústupčivosť, predstieranie, kompromisy. No Hus bol z „iného cesta“. V otázkach svojej viery nebol ochotný ustúpiť ani o milimeter. Žigmund vraj svoje diplomatické úsilie musel vzdať. Hus hrdo a nekompromisne išiel v ústrety svojmu osudu.

Po oboznámení sa s novými prácami slovenskej historičky Daniely Dvořákovej a českého historika Františka Kavku som sa vo svojom článku o kráľovi Žigmundovi (čeština prevzala jeho meno z latinčiny a nemčiny – Sigismund, kým slovenčina z maďarčiny – Zsigmond) venoval najmä Žigmundovmu úsiliu prekonať prekážky husitskej revolúcie a stať sa po otcovi Karolovi IV. a bratovi Václavovi IV. českým kráľom, čo sa mu nakoniec po 16 rokoch podarilo. A aj tomu, že jeho „cisárske kompaktáty“ dali Českému kráľovstvu istý druh „ústavy“, ktorá vydržala až do Bielej hory (Listy/Mosty 3/2011).

V tomto článku sa chcem venovať jeho ďalšiemu vkladu do európskej a českej histórie, keďže inicioval a ako svoju víziu zarputilo presadzoval vznik stredoeurópskej podunajskej trojúnie, štátneho útvaru, skladajúceho sa z Uhorského a Českého kráľovstva s habsburským Rakúskom. Len v nej videl reálnu protiváhu valiacemu sa tureckému vpádu do Európy. Jeho vízia mala však slabinu v tom, že ani v Uhorsku ani v Čechách nebol v tom čase panovník, ktorý by zvládol takú náročnú úlohu. Žigmund sám (ani žiadny iný Luxemburg) nevytvoril vlastnú dynastiu, nuž vybral pre realizáciu tejto úlohy rakúskych Habsburgovcov.

Žigmund a Turci

Žigmund mal osobné skúsenosti z vojny, lebo ako rytier svojej doby neraz viedol svoje vojská do boja. Vcelku však nemal s vojnami šťastie. Hlavné nebezpečenstvo trvale predstavovali Turci, ktorí po obsadení susedných území uhorských vazalov sa už dotýkali vlastného uhorského územia. Žigmund na nejaký čas zadržal ich postup, keď sa na južnej hranici postaral o vybudovanie pohraničných pevností, ale zrejme si uvedomoval, že to natrvalo nebude stačiť.

Možno ho o tom presvedčila ďalšia osobná skúsenosť z dobýjania tureckej pevnosti Nikopol (dnes v Bulharsku). Tu sa mal definitívne zastaviť turecký postup. Význam výpravy tkvel v tom, že išlo o križiacku výpravu, vyhlásenú pápežom Bonifácom IX. (1396). Bola to najväčšia a najhonosnejšia výprava tej doby. Zúčastnil sa na nej výkvet rytierstva, bojovníci aj z najvzdialenejších krajov Európy, zo Španielska, z Anglicka. Skončila sa však katastrofou pre kresťanov. Sám kráľ Žigmund si zachránil život iba potupným útekom na benátske lode, kotviace na Dunaji. Ostatní ostali ležať na bojisku alebo padli do zajatia. Turecký sultán dal asi tritisíc nahých a poviazaných zajatcov postínať, za prominentov zo západnej Európy inkasoval obrovské sumy za výkupné.

Možno práve tu Žigmund pochopil, že križiacki rytieri, ktorí idú do boja ako na rytiersky turnaj, hýrivo ozdobení, čelne, individuálne, bez snahy podrobiť sa spoločnej disciplíne, taktike a stratégii, nemajú šance v boji tohto druhu. Rovnako uhorské vojsko zostavené na banderiálnom základe. Nemôžu uspieť proti vojsku hnanému vpred islamskou vierou, ktorá im káže disciplinovane a s radosťou obetovať život. Obdobne neskôr križiacke vojsko nemalo šance proti husitom ovládaných takisto svojou vierou.

S tým súvisel fakt, že vojna vyžadovala obrovské sumy peňazí a že takú ťarchu nemohlo samotné Uhorsko natrvalo uniesť. Žigmund, ktorý nehospodáril dobre a mal svoje záujmy po celej Európe, po celý život zháňal peniaze akýmkoľvek spôsobom, súc stále zadlžený. Príznačné sú preňho finančné transakcie, pri ktorých strácal aj vlastné územia: Brandenburskú marku, ktorú mu otec dal pre jeho životný štart, predal pruským Hohenzollernovcom, Poľsku dal do zálohu šestnásť spišských miest (Spiš – východne od Tatier), kus uhorského územia, čo neurobil žiadny iný panovník. Toto uhorské územie spravovalo Poľsko vyše tristo rokov a do Uhorska sa vrátilo, až keď sa Mária Terézia zúčastnila na delení Poľska (1772) a s južným Poľskom jej spätne pripadli aj zálohované mestá.

Ukazovalo sa, že pred Turkami môže strednú Európu zachrániť len väčšia ríša, bohatšia, profesionálnejšie zorganizovaná. Takúto ríšu mal vytvoriť rakúsky Habsburg Albrecht. Žigmund ho urobil svojím zaťom a vytrvalo a dôsledne mu upravoval cestu k splneniu tohto cieľa. Ešte aj na smrteľnej posteli v Znojme, kde naposledy zaprisahal prítomných uhorských a českých pánov, aby za nového kráľa volili jedine jeho zaťa Albrechta.

Žigmund a manželky

Žigmund Luxemburský nevytvoril svoju dynastiu, nemal syna, len jedinú dcéru, hoci bol dva razy ženatý.

O prvú manželku, Máriu z Anjou, dcéru uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I., s ktorou vyženil Uhorské kráľovstvo, prišiel Žigmund tragicky. Vo vysokom štádiu tehotenstva sa zúčastnila na poľovačke, kôň spadol a ona s ním. Namieste porodila a spolu s dieťaťom zomrela, a to pred zrakmi manžela, zrejme v čisto mužskom prostredí poľovníkov. Pochovali ju vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea Mare v Rumunsku), ktorý si aj Žigmund zvolil za miesto svojho posledného odpočinku, po boku svojej manželky.

Druhú manželku, Barboru Celjskú (Celje, dnešné Slovinsko), získal počas zajatia, keď bol v moci vzbúrených uhorských magnátov. Zo zajatia sa vrátil ako čerstvý snúbenec 9-ročnej Barbory. Keď Barbora dosiahla plnoletosť (dvanásť rokov), bola svadba so ženíchom o dvadsaťpäť rokov starším. Nevestu súčasne korunovali. Ako sedemnásťročná porodila prvé a jediné dieťa – dcéru Alžbetu. Už ako dvojročnú ju zasnúbili s Albrechtom Habsburským. Svadba sa konala opäť až vtedy, keď dcéra dovršila plnoletosť, čiže dvanásť rokov (1421).

Keď sa Žigmund po vyše šesťročnej neprítomnosti vrátil do Uhorska, dozvedel sa, že Barbora v tomto dlhom období hľadala útechu v náručí nemeckého rytiera. Takýto škandál Uhorsko nezažilo za tristo rokov, a tak Žigmund musel konať v súhlase s morálkou spoločnosti, kde dominovali muži, lebo ich hlavnou úlohou bolo bojovať. Manželku vyhnal do Varadína, kde žila trištvrte roka vo veľkom nedostatku. Na Vianoce sa však manželia uzmierili počas svojho pobytu v Skalici. Potom ju opäť zahŕňal darmi, takže v čase manželovej smrti bola najbohatším feudálom v Uhorsku, patrilo jej tridsať hradov. (Daniela Dvořáková)

V posledných rokoch manželovho života sa Barbora pokúšala hrať vlastnú politickú hru. Nechcela, aby po manželovej smrti nastúpil zať Albrecht, sama chcela byť regentkou. Žigmund však neústupne obhajoval svoju koncepciu: vládu odovzdá zaťovi Albrechtovi, lebo Uhorsko má šancu zastaviť Turkov len spojenými silami Uhorska, Česka a Rakúska. Žigmund na svojej poslednej ceste z Prahy do svojej pripravenej hrobky vo Varadíne dal manželku v Znojme zatknúť a zaprisahal uhorských a českých pánov, aby za kráľa prijali jedine jeho zaťa s dcérou. Tým vrcholila jeho osobná snaha uvoľniť priestor k vzniku trojúnie ako protitureckej hrádze.

Barbora sa vrátila do Uhorska ako väzeň svojho zaťa a po druhý raz prišla o všetko. Česká šľachta sa jej však zastala. Ako jednu z podmienok prijatia Albrechta za českého kráľa stanovila, že ju musí prepustiť zo zajatia. To aj urobil, ale predtým ju ešte donútil vzdať sa svojho uhorského majetku. Neviem si predstaviť, čo mohlo českých pánov viesť k tomu, aby vedľa najvýznamnejších štátnych požiadaviek položili Albrechtovi ako rovnoprávnu aj požiadavku na Barborino prepustenie. Barbora ako česká kráľovná-vdova žila potom – už bez záujmu o politiku – z výnosov venných miest českých kráľovien a v jednom z nich, v Mělníku, sa usadila. Predčasne zomrela na morovú epidémiu (1451), ale kráľovský pohreb do hrobky českých kráľov v katedrále sv. Víta mala na Pražskom hrade. Kráľovná Žofia, vdova po kráľovi Václavovi IV., tam chýba.

Na rozdiel od Barbory Žofia zomrela v Uhorsku, v Bratislave, v Kláštore uršuliniek (1428), kde ju asi aj pochovali. Keď sa švagor Žigmund po prvom neúspešnom stretnutí s husitskými revolucionármi vracal z Čiech do Uhorska, vzal Žofiu so sebou a usadil ju v Bratislave. Určite neprišla s prázdnymi rukami, bratovi do Bavorska však písavala o veľmi skromnom spôsobe svojho života v Bratislave, že si musí požičiavať peniaze, čo zrejme súviselo s večnými finančnými „suchotami“ švagra Žigmunda. Ťažko s tým korešponduje fakt, že súčasne si dala vybudovať vlastnú kaplnku v podveží chrámu sv. Martina. V testamente uviedla, že o túto jej hrobku sa má postarať kráľ, čo sa nestalo, a jej hrob sa nenašiel.

Z jej súkromného pokladu sa v Bratislave dochovalo minimum artefaktov. Ale vďaka jej stavebnej činnosti a práce s iluminovanými kódexami sa Bratislava jej pričinením dostala do styku s českým dvorským umením, tzv. krásnym slohom, vysoko oceňovaným i dnešnými odborníkmi. Na iné spojivá Uhorska s českým umením ukazujú knihy zachované v knižnici bratislavskej kapituly. Uhorskí študenti pražskej univerzity po návrate domov, keď sa neskôr domohli cirkevných a dvorských úradov, objednávali knihy v Prahe. Knihy určené pre cirkevnú prax sa už vtedy a od tých čias dlho používali v češtine. (Miriam Hlavačková)

Žigmundova dcéra

Necelý mesiac po Žigmundovom úmrtí korunovali 1. 1. 1438 v Stoličnom Belehrade (dnešný Székesfehérvár, niekdajšie uhorské korunovačné miesto) manžela Alžbety Luxemburskej. Nový uhorský kráľ Albrecht bol z rodu Habsburgovcov, ktorí od roku 1276 panovali v alpských krajinách ako vojvodovia.

Albrecht o hlavu prevyšoval okolie, bol uzavretý a málovravný. Mal povesť schopného správcu krajiny. Ako vyhliadnutý tvorca podunajskej trojúnie mal veľkú nevýhodu v tom, že okrem rodnej nemčiny nehovoril žiadnou inou rečou. To mu v Uhorsku, ale najmä v Čechách spôsobovalo veľké ťažkosti.

Hneď po korunovácii zbavil kráľovnú-vdovu Barboru, ktorá ho nechcela ani za zaťa ani za kráľa, uhorských majetkov a dal ju v Prešporku internovať. Potom odišiel do Frankfurtu, kde ho zvolili za rímsko-nemeckého kráľa. Po roku sa vrátil do Prešporku a zistil, že Uhorsko je znesvárané a vážne ohrozované Osmanskou ríšou. Aby si zabezpečil súhlas a finančnú a vojenskú účasť šľachty v boji proti Turkom, zvolal do Budína (Óbuda, dnes súčasť Budapešti) krajinský snem. V meste však vypukli protinemecké nepokoje, pri ktorých sa i vraždilo. To ovplyvnilo náladu na sneme a Albrecht musel v závere podpísať uznesenia, ktoré smerovali nielen proti cudzincom, ale obmedzovali aj moc panovníka. Vtedy sa ukázalo, že na rozdiel od Alžbety, ktorá hovorila po maďarsky, Albrechta stále pokladali za cudzieho, za Nemca.

Turecký sultán v tom čase už obliehal srbské Smederevo. Uhorské vojsko sa sústreďovalo len pomaly a panské bandériá prichádzali na zhromaždisko pri ústí Tisy do Dunaja v malom počte. Kráľ čakal márne na ďalšie posily. Zvesť o páde Smedereva a o vojenskej prevahe Turkov pôsobili na vojsko skľučujúco, na dôvažok prepukla dyzentéria. Vojsko sa postupne rozutekalo. Keď ťažko ochorel aj kráľ, prikázal, aby ho na nosidlách niesli domov, do Rakúska. V malej dedinke neďaleko Ostrihomu však v októbri 1439 zomrel. Jeho vláda v Uhorsku trvala len rok a desať mesiacov, za taký krátky čas nemohol urobiť vôbec nič. Bol však prvý, kto spojil tri tróny pod jedno panovnícke žezlo. Jediná nádej spočívala v tom, že Albrechtova manželka Alžbeta bola tehotná.

V Českom kráľovstve prijímali Albrechta za kráľa ešte komplikovanejšie. Dlhoročné boje v husitskej revolúcii pôsobením nemeckých križiakov nakoniec vyzerali ako konflikt nemecko-český. Aj domáci Nemci boli protihusitskí, protičeskí. Medzi Čechmi začalo rásť národné uvedomenie, spolu s tým nenávisť k Nemcom, aj pod vplyvom populárneho pamfletu „Krátké sebrání kronik českých k výstraze věrných Čechů“. Začali sa často používať slová ,národ' a ,Slovan'. Aj sám Albrecht bojoval proti husitom a opanoval Moravu. A teraz tento Nemec sa uchádzal o českú korunu. Časť utrakvistov ju ponúkla bratovi poľského kráľa Kazimírovi, čo nebolo prekvapujúce, lebo už v husitskej revolúcii ju niekoľkokrát ponúkali poľskému kráľovi. Napokon sa však Albrecht presadil aj v Čechách, akceptujúc požiadavky snemu, že bude brániť kompaktáty (novú vieru), vráti Moravu, oslobodí kráľovnú-vdovu Barboru atď. Obrana kompaktát patrila k stálym požiadavkám, ktoré kládol český snem na tých, čo sa uchádzali o voľbu českého kráľa.

František Palacký, ktorý vkladá ideu zrodu akejsi stredoeurópskej ríše nie do hlavy syna Žigmunda, ale už do hlavy otca Karola IV., videl vtedajšiu situáciu takto: „Karel IV. pojistiv rodu svému posloupnost netoliko na českém, ale i na římském a snad i uherském a polském trůně a patřiv na hojný počet jak synů tak i synovců svých nadějných a zdravých, mohl kochati se trváním panství svého nekonečným.“ Išlo o „utvoření uprostřed Evropy říše dědičné, která opírajíc se o hlavní město Prahu, o jádro své, měla dotýkati se moře na jihu i na severu“. „Vybujnělý kmen rodu lucemburského uschl hned v samých synech a synovcích Karlových.“ „V Albrechtově panování konečně zdála se uskutečněna býti Karlova idea, ačkoliv již v jiném rodu. Smrtí Albrechtovou ale nedostávalo se najednou veliké oné říši netoliko dědice, nýbrž i nápadníka.“ „Z dávného kmene panovníků domácích již jen dvě paní, obě jménem Elišky (Alžbety) a obě vdovy, byly na živě, jedna v Podunají, druhá v Porýní (Luxemburg), o kterých ale obou národ neměl známosti.“ (7–8/IV.)

Žigmundov vnuk

Po smrti kráľa Albrechta zostalo Uhorsko už po tretí raz za posledných päťdesiat rokov bez priameho dediča svätoštefanskej koruny. Na sneme v Budíne začiatkom roka 1440 sa väčšina priklonila k obnoveniu uhorsko-poľskej únie, ktorá existovala za vlády Anjouovcov a ukazovala sa ako najreálnejšie východisko z kritickej situácie aj vzhľadom na turecké nebezpečenstvo. Vdova Alžbeta sa presťahovala do Komárna, kde štyri mesiace po smrti manžela porodila syna Ladislava, ktorého nazývali Pohrobok (Postumus). Tým vznikla nová situácia v nástupníctve na trón, ale väčšina šľachty zotrvala pri poľskom Vladislavovi, ktorého v lete korunovali za kráľa.

Bojovná dcéra Alžbeta bojovného otca Žigmunda sa s tým neuspokojila a začala bojovať o nástupnícke práva svojho syna, Žigmundovho vnuka. Za peniaze Fridricha Habsburga, ktorý mal záujem, aby jeho rod nestratil nárok na uhorský trón, najala vojsko zložené z bývalých husitov, ktorému velil Jan Jiskra z Brandýsa. Vojsko na dlhú dobu obsadilo značnú časť dnešného Slovenska od Zvolena na severovýchod. Alžbeta bola i úskočná, napr. z Visegrádu prikázala ukradnúť svätoštefanskú korunu, s pomocou Jiskrovho vojska prišla do Stoličného Belehradu a niekoľkomesačného synčeka dala korunovať za uhorského kráľa. Alebo keď ako tridsaťročná ponúkla manželstvo pätnásťročnému poľskému Vladislavovi. Nakoniec však poslala trojročného syna do opatery rímskemu kráľovi Fridrichovi do Viedenského Nového Mesta a v Rábe (dnešný Györ) uzavrela s Vladislavom mier. Štyri dni na to, 17. 12. 1442 zomrela. (Radoslav Kusenda)

Poľský Vladislav bol uhorským kráľom len štyri roky. Na vojenskej výprave proti Turkom pri Varne roku 1444 ako dvadsaťročný zahynul. Potom uhorský i český snem uznali nároky Ladislava Pohrobka na tieto dva tróny. V čase jeho neplnoletosti vládu v Uhorsku mala zabezpečovať krajinská rada a sedem hlavných kapitánov, z ktorých sa postupne vypracoval na jediného gubernátora Ján Huňady. V Čechách bol „zemským správcom“ Juraj z Poděbrad.

Rímsky kráľ Fridrich, ktorého medzitým zvolili aj za rímsko-nemeckého cisára, nebol ochotný vydať Ladislava pred jeho plnoletosťou žiadnej z mnohých delegácií uhorských či českých stavov. Podvolil sa, až keď vojsko dolnorakúskych stavov obľahlo jeho sídlo vo Viedenskom Novom Meste. Až potom mohol byť Ladislav od roku 1453 rakúskym vojvodom (vo Viedni), uhorským kráľom (na sneme v Bratislave) a českým kráľom (korunovaným v Prahe). Trojúnia sa tak opäť stala skutočnosťou. Kráľ mal trinásť rokov, nuž bolo samozrejmé, že podľa Piccolominiho „v Ladislavovom mocnárstve panujú traja ľudia: Ján Huňady v Uhorsku, Juraj Poděbradský v Čechách a Ulrich Celjský v Rakúsku.“

Medzi Ladislavom a rodom Huňady vládli od začiatku napäté vzťahy. Ján Huňady si privlastňoval kráľovské príjmy, a kráľ nemal v Uhorsku z čoho žiť. Keď potreboval ísť do Bratislavy, musel si na cestu požičať. Najlepšie sa oňho starali v Prahe, kde Poděbrad kráľovské príjmy verejne zúčtovával. Keď sa chystala Ladislavova svadba s francúzskou princeznou a keď sa ukázalo, že ani vo Viedni ani v Budíne nie sú peniaze na túto príležitosť, odobral sa Ladislav do Prahy, kde bol Poděbrad ochotný peniaze poskytnúť.

Naproti tomu vzťah Poděbrada a Ladislava bol od začiatku dobrý. Navzájom sa oslovovali „otec“ a „syn“. Palacký píše: „Poděbrad žádal, aby Ladislav přestal být cizincem v Čechách a seznámil se s poměry, mravy, zákony a s jazykem národa, kterému stal se pánem: pročež měl nyní pobývati tak dlouho v Praze, až by se naučil dobře po česku mluviti. Osazen tedy dvůr jeho pouhými Čechy.“ (180/IV.)

Ladislav vychovávaný na cisárskom dvore od najútlejšej mladosti bez kohokoľvek blízkeho, citovo spriazneného, sa vraj naučil pretvárke, ale na rozdiel od svojho otca bol jazykovo nadanejší. Obidve vlastnosti použil v spore s rodom Huňady. Keď roku 1456 turecký sultán obliehal Belehrad, Ján Huňady ho oslobodil a dosiahol tým svoje najväčšie, no i posledné víťazstvo, lebo zakrátko zomrel na mor. Jánov syn Ladislav sa dozvedel, že kráľ sa chce zbaviť rodiny, zbaviť ju majetku, že za nástupcu už vymenoval Ulricha Celjského. Keď prišiel kráľ do Belehradu v sprievode Jana Jiskru a jeho vojakov, Huňadyovci oddelili kráľa od sprievodu, zajali ho a Celjského zabili. Kráľovi povedali, že spor začal Celjský a že bez neho bude môcť teraz slobodne kraľovať. Kráľ sa tváril, že tomu verí a Ladislava Huňadyho dokonca vymenoval do Celjského funkcie. Po príchode do Budína dal však Huňadyho zatknúť a verejne popraviť. Na trest smrti odsúdil aj štrnásťročného mladšieho brata Mateja Huňadyho, neskôr ho však omilostil a ponechal si ho ako rukojemníka proti vzbúrenej časti uhorskej šľachty. Tu sa kráľovi zišla aj znalosť cudzích rečí. Keď pri zatýkaní Ladislava Huňadyho došlo k bitke, kráľ dirigoval Jiskru po česky, takže nik iný nerozumel.

Kráľ Ladislav viedol Mateja Huňadyho v okovách do väzenia do Prahy, kam sa ponáhľal na pripravovanú svadbu. Svadba sa však nekonala, lebo kráľ Ladislav Pohrobok, Žigmundov vnuk, náhle zomrel vo veku sedemnásť a pol roka. Tým zomrel posledný mužský Luxemburg a predbežne sa skončil i pokus vytvoriť v strede Európy nový silný štát, trojúniu.

Katastrofa a dosiahnutie cieľa

Po smrti Ladislava Pohrobka nastúpili na uvoľnené tróny „národní králi“, t. j. králi pochádzajúci z domácej šľachty. V Čechách zvolili „zemského správcu“ Juraja z Poděbrad, jediného nekatolíckeho, utrakvistického kráľa v Európe.

V Uhorsku zvolili dva mesiace po smrti Ladislava za kráľa pätnásťročného Mateja Huňadyho, ktorý tak z pražského väzenia vstúpil rovno na trón. Prezývali ho Matej Korvín podľa čierneho havrana (po lat. corvinus) z huňadyovského erbu. Popri maďarčine a chorvátčine si osvojil aj nemčinu, češtinu a ďalšie slovanské jazyky. Štátne listiny vydával v latinčine (úradný jazyk), nemčine a češtine, ani jeden v maďarčine. Vládol tridsaťdva rokov „železnou rukou“. Uskutočnil viacero rozsiahlych reforiem, ktoré podstatne zmenili život v Uhorsku. V Bratislave založil univerzitu (Academia Istropolitana), ktorá však v posledných rokoch jeho vlády už neexistovala. Mocensky sa opieral o prvé profesionálne vojsko v Uhorsku, v čase najväčšej slávy to bola jedna z najväčších armád vtedajšej Európy. Jej základ vznikol vtedy, keď Matej uzavrel dohodu s Janom Jiskrom o odstúpení Jiskrom ovládaného územia za vysoké odškodné. Česť Jiskrových bratríkov vstúpila do Korvínovho žoldnierskeho vojska. S týmto vojskom bojoval proti Osmanskej ríši, proti Českému kráľovstvu, ktorému odňal vedľajšie korunné krajiny (Moravu, Sliezsko, Hornú a Dolnú Lužicu, ktoré ostali katolícke). I proti Dolnému Rakúsku. Jeho hlavné mesto obsadil roku 1485, odvtedy sídlil vo Viedni.

Bol dva razy ženatý. Najprv s Katarínou, dcérou Juraja z Poděbrad, ktorá však zomrela pri prvom pôrode aj s dieťatkom. Po dvanásťročnej prestávke sa oženil s Beatricou Aragónskou, dcérou neapolského kráľa, ktorá ostala bezdetná. Tri roky pred touto svadbou mu jedna z mileniek, rakúska meštianka, porodila nemanželského syna, ktorému dal meno Ján Korvín. V posledných rokoch svojho života vyvinul otec obrovské úsilie, aby ho uhorská šľachta uznala za jeho nástupcu. Nútil ich, aby prisahali, ale po Matejovej smrti si nik na prísahu nespomenul. Matej zomrel vo Viedni roku 1490, ako štyridsaťdsedmročný. Po jeho smrti všetky územia získané pre Uhorsko nadobudli pôvodné hranice. (Vladimír Segeš)

Po „národných kráľoch“ obsadili český i uhorský trón slabí poľskí Jagelovci, otec Vladislav a syn Ľudovít. Ľudovít padol ako dvadsaťročný v bitke proti Turkom pri Moháči roku 1526. Po tejto bitke Turci opanovali väčšinu Uhorska na stopäťdesiat rokov. Z Uhorska ostala neobsadená len Horná zem veľkosti asi dnešného Slovenska a západné pohraničie, opierajúce sa o Rakúsko, zhruba v hraniciach dnešného Burgenlandu.

Bitke pri Moháči predchádzala zmluva dohodnutá v Bratislave medzi Jagelovcami a Habsburgovcami o vzájomnom rodinnom spriaznení. Podľa nej sa Ľudovít Jagelovský oženil s Máriou Habsburskou a Ferdinand Habsburg s Annou Jagelovskou. Tajný dodatok k zmluve stanovil, že ak by jeden z mužov zomrel, druhý zdedí obidva tróny. A to sa stalo. Smrťou uhorského a českého kráľa Ľudovíta Jagelovského pri Moháči sa otvorili dvere pre Ferdinanda Habsburga, aby získal k svojmu rakúskemu titulu aj korunu českú a uhorskú. Sto rokov po smrti Žigmunda Luxemburského sa tak naplnila jeho vízia o trojúnii, a to v tom istom rode, z ktorého pochádzal aj Žigmundov vyvolenec Albrecht, čiže v rode Habsburgovcov. Tí šancu už nikdy z rúk nepustili.

Vojna proti Turkom v trojúnii by však asi celkom nezodpovedala Žigmundovým víziám. Turci nielenže ostávali v uhorskej nížine poldruha storočia, ale ešte sa rozpínali. Roku 1683 sa objavili pod viedenskými hradbami. Viedeň vtedy zachránila pomoc poľského kráľa Jána Sobieskeho. Až potom sa to obrátilo. Keď po troch rokoch oslobodili Budín, vyvolalo to očakávanie, že vojna sa rýchlo skončí. Lenže trvala ďalších šestnásť rokov. Až po roku 1700 nastáva pozvoľné obnovovanie úplne zdevastovanej krajiny, kde neostali nijaké stredoveké pamiatky. Začalo sa aj s osídľovaním vyprázdnených území. Vtedy vznikli aj slovenské enklávy na Dolnej zemi a v dnešnej srbskej Vojvodine.

Juraj Charvát (1922) je publicista.

Obsah Listů 6/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Charvát

Hlboké korene stredoeurópskej trojúnie

Žigmund a Turci

Žigmund a manželky

Žigmundova dcéra

Žigmundov vnuk

Katastrofa a dosiahnutie cieľa

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu