Ferdinand Vrábel

Štát, dejiny a historici na začiatku 21. storočia

Po prevratných spoločenských zmenách roku 1989 nastali okrem iného celkom zákonite aj zmeny v historiografii ako „najpolitickejšej vedy“, a to najmä v krajinách bývalého socialistického tábora, ale nové trendy bolo možné zaznamenať aj na Západe. Zatiaľ čo časť autorov sa nechávala uniesť ošiaľom víťazstva v studenej vojne a zamerala sa na helsinský proces, politiku sily amerického prezidenta Ronalda Reagana alebo na význam ľudských práv a analýzu toho, akú úlohu pri rozklade komunistického systému zohrali, iní prišli s novými teóriami, ktoré majú široký diapazón – od nezmyselného tvrdenia amerického Francisa Fukuyamu o „konci dejín“ (v jeho zjednodušenej koncepcii: zo scény zmizol Sovietsky zväz, teda tým skončili aj dejiny, hoci sa len súperenie USA – ZSSR nahradilo v iných odtieňoch a súvislostiach súperením USA – Rusko, resp. Čína, nehovoriac už o nových výzvach, ktoré priniesol moslimský fundamentalizmus prerastajúci do terorizmu) až po prehodnocovanie dejín. Toto prehodnocovanie má až groteskný dopad, keď výsledný obraz vyúsťuje neraz až do vytvárania nemenej sfalšovaného obrazu ako v časoch najtvrdšieho ideologického zápasu. Jednoznačne kladný prínos nových pomerov v strednej a východnej Európe sa čoskoro prejavil aj v tom, že sa začalo hovoriť verejne (na rozdiel od predošlého obdobia, keď to bolo možné len v disente) aj o takých témach, osobnostiach a udalostiach, ktoré boli predtým tabu. Za všetky spomeniem napríklad len sovietsko-nemeckú zmluvu o neútočení z augusta 1939, Katyň, februárový prevrat a politické procesy u nás, augustovú inváziu Varšavskej zmluvy do Československa a mnohé ďalšie. Za dve desaťročia vznikla zo zväzkov venujúcich sa týmto témam celá knižnica rozsiahlych rozmerov, v ktorej záujemca môže nájsť knihy (pokiaľ ide o naše reálie) nielen o T. G. Masarykovi, E. Benešovi, československých légiách, I. A II. svetovej vojne, ale aj o A. Hlinkovi, J. Tisovi, slovenskej armáde v bojoch na východnom fronte, rôzne kritické príspevky nielen o českom, ale aj o slovenskom odboji, predovšetkým o Slovenskom národnom povstaní. Je to aj prirodzené nielen preto, že II. svetová vojna mala zásadný význam pre ďalší vývoj sveta a jej dôsledky stále trvajú, ale aj preto, že ešte žijú mnohí pamätníci tohto najhroznejšieho konfliktu v dejinách ľudstva. Práve pokiaľ ide o vojnu, sa objavuje aj najviac pokusov o „nové pohľady“, prehodnocovanie dejín. Pritom často dochádza aj k pokusom o rehabilitáciu a ospravedlňovanie takých osôb, o úlohe ktorých už vyslovili svoj jasný verdikt predovšetkým ich vlastné činy a dobové dokumenty. Len málokedy sú takéto nové pohľady do dejín podložené aj svedectvom nových dokumentov alebo dôkladnou znalosťou dobovej faktografie, a čo je najhoršie, veľmi zreteľne sa v nich prejavuje aj istý ideologický zámer. Skrátka, snažia sa predkladať nový pohľad, zbavený predchádzajúcich marxistických východísk ale sami zaujímajú jednostranne zúžené politicky, triedne alebo nacionalisticky podfarbené postoje a hodnotenia.

Veľmi časté je to najmä v prípade II. svetovej vojny od jej samotného vzniku cez jednotlivé etapy až po jej záver a dôsledky. Nová literatúra sa venuje jednak diplomaticko-politickému vývoju v druhej polovici 30. rokov, kde má najvýznamnejšie miesto politika A. Hitlera a J. Stalina, anšlus Rakúska, Mníchovská dohoda a následný vývoj. V období tesne pred 1. septembrom 1939 najviac pozornosti vyvoláva text sovietsko-nemeckej zmluvy o neútočení z 23. augusta 1939 aj s tajným dodatkom, všeobecne nazývaný „pakt Ribbentrop – Molotov“. V súvislosti s týmito významnými udalosťami bolo napísaných a uverejnených množstvo publikácií, ktoré sa nie vždy vyrovnali s potrebnými reáliami v zmysle kritérií, ktoré sa kladú na vedeckú literatúru. Niektorí autori stále zotrvávajú na pozícii, prípadne sa k nej vracajú, že II. svetovú vojnu spôsobil vlastne „zlý“ mier z Versailles po prvej svetovej vojne, Mníchov znamenal spravodlivé riešenie práva na samourčenie sudetských Nemcov a podobne. Najtvrdšie polemiky sa znovu rozhoreli po roku 1990 po sprístupnení nových dokumentov, dovtedy utajovaných, predovšetkým práve pokiaľ ide o zmienený pakt, ktorý niektorí nazývajú priamo „paktom o vojne“.

Bola len otázka času, kedy na tento vývoj zareaguje aj ruská strana. V odborných časopisoch sa síce priebežne komentovala a recenzovala aj neruská produkcia, ale čoskoro sa zrejme pociťovala potreba nejako túto činnosť koordinovať a koncentrovať. To sa stalo 19. mája 2009, keď ruský prezident D. A. Medvedev prijal rozhodnutie vytvoriť pri úrade prezidenta Ruskej federácie „Komisiu pre boj proti pokusom falšovať dejiny“, tj. falšovať ich na úkor záujmov Ruska. Ak si uvedomíme množstvo (tisícky) ruských spoločenskovedných ústavov, univerzít a ďalších vysokých škôl, poskytujúcich dostatočný priestor pre prácu aj historikov, ktorí by sledovali a recenzovali zahraničnú produkciu a aj odpovedali na ňu, prezidentská komisia zdôrazňuje význam histórie pre štát a jeho občanov. Podľa historika M. V. Demurina bolo rozhodnutie o zriadení komisie motivované naliehavým uvedomením si toho, že brániť vlastné dejiny a národné cítenie občanov je priamou povinnosťou štátu. Bolo by divné, keby sa štátne orgány v situácii, keď dochádza k prekrucovaniu a falšovaniu dejín, ktoré sa týkajú Ruska, odťahovali od historických problémov a vonkajších nárokov „ponechávajúc históriu historikom“. Ak v minulosti boli často spory, ktoré pretrvávajú až do súčasnosti, či dejiny majú význam len ako „čistá vedecká disciplína“, teda či sa treba zamerať len na skúmanie „histórie pre históriu“, alebo ich treba aktualizovať a využívať pre súčasnú politiku, potom podľa tohto názoru je to úplne jednoznačné – história je „politikum“, dokonca možno predovšetkým politikum.

Demurin uvádza, že štát je povinný vyjadriť svoje jasné a presné stanovisko k závažným historickým otázkam a informovať o tomto stanovisku ako ruskú verejnosť, tak aj zahraničných partnerov. Platí to podľa neho aj pre politické strany. Ak chceme kráčať cestou skutočne suverénneho postoja, musíme sa okrem iného naučiť dôsledne a systémovo čeliť historickej lži, ktorú proti nám používajú ako zbraň, píše ďalej ruský historik. V tomto kontexte je dôležité pokračovať v náprave deformácií v politickom, právnom a historickom hodnotení vojenskej, politickej a právnej situácie v súvislosti s podpísaním sovietsko-nemeckých zmlúv o neútočení, o priateľstve a hraniciach z marca až septembra 1939 a tajných protokolov k nim, ktoré sú našim občanom (tj. ruským; pozn. F. V.) vnucované od polovice 80. rokov 20. storočia. Demurin kritizuje v tejto súvislosti aj uznesenie Zjazdu ľudových poslancov ZSSR z roku 1989, ktoré podľa neho hodnotí zjavne neobjektívne toto absolútne logické zahraničnopolitické opatrenie na zaistenie bezpečnosti, ktoré urobilo vedenie ZSSR v podmienkach smrteľného nebezpečenstva ohrozujúceho krajinu. Na záver naznačuje, aj na čo bude možné využiť „historickú komisiu“ prezidenta: pokiaľ sa tieto hodnotenia nezmenia, vedenie Ruska nebude môcť zaujať skutočne dôsledné a pevné stanovisko k politickým a finančným nárokom, ktoré uplatňujú niektoré pobaltské štáty v súvislosti s „takzvanou okupáciou“, a k nárokom a falzifikátom širšieho rozsahu, zameraným na diskreditáciu víťazstva ZSSR v druhej svetovej vojne, ktoré sa snažia podkopávať vnútorný rozvoj a zahraničnopolitické postavenie súčasného Ruska. Inými slovami ide o požiadavku, aby sa toto podľa Demurina zlé uznesenie obrazne povedané zrušilo, pretože blokuje adekvátnu odpoveď Ruska v súčasnosti.

Jedným z výsledkov pôsobenia komisie je aj vydanie zborníka Partitura druhé světové války. Kdo a kdy začal válku?, ktorý z ruského originálu preložilo a vydalo pražské Ottovo nakladatelství v roku 2010. Zborník je prvou časťou širšie koncipovaného viaczväzkového projektu o druhej svetovej vojne a týka sa diplomatickej predohry svetového konfliktu; bol pôvodne pripravený k 70. výročiu začiatku vojny a v predvečer 65. výročia jej ukončenia Fondom historickej perspektívy. Druhý zväzok je venovaný udalostiam na Ďalekom východe a po rusky už vyšiel v roku 2010. Prvý zväzok zborníka redigovali predsedníčka uvedeného fondu, historička, politologička a spisovateľka Natalia Alexejevna Naročnickaja (známa aj knihou Rusko a jeho místo ve světě – Za co a s kým jsme bojovali – 2006) a známy historik, politológ a bývalý diplomat Valentin Michailovič Falin. Väčšina materiálov sa týka jednak spomínanej sovietsko-nemeckej zmluvy, ale nájdeme tu aj dosť materiálov o vzťahoch ZSSR a Veľkej Británie a Francúzska, Mníchovskej zmluve alebo o zániku Československa v marci 1939.

Vo Falinovej štúdii o tom, čo predchádzalo paktu o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom, je aj zaujímavá pasáž o pláne „Nemysliteľné“, o ktorom Falin prednášal v roku 2007 v Prahe, ale celkovo je málo známy. Preto uvádzam jeho stručnú charakteristiku. O sovietskych zámeroch autor neuvádza nič, ale západné približuje nasledovne: „V říjnu 1998 se oficiální místa v Londýně omluvila; opravdu se tak stalo, že v předvečer kapitulace nacistického Německa společný štáb plánování válečného kabinetu Velké Británie připravoval útok na Sovětský svaz, aby splnil směrnici předsedy vlády W. Churchilla. Cíl zvláštní operace, která dostala kódové označení Nemyslitelné, byl vytyčen takto: ,Přinutit Rusko, aby se podřídilo vůli Spojených států a britského impéria.‘ Způsob k dosažení cíle – porážka Ruska v totální válce. Začátek agrese – 1. červenec 1945 spojenými silami USA, Velké Británie, britských dominií, polského expedičního sboru a 10 divizí wehrmachtu s postupným zvětšováním německého kontingentu, pravděpodobně až na 40 bojových divizí“ (s. 35).

Analýzu zložitých diplomatických rokovaní v období pred 1. septembrom 1939 podávajú príspevky N. A. Naročnickej a niekoľko ďalších štúdií sa venuje predovšetkým kľúčovej udalosti – uzavretiu sovietsko-nemeckého paktu o neútočení aj s tajným dodatkom z 23. augusta 1939, ako aj jeho hodnoteniu súčasnou neruskou historiografiou, v ktorom často nachádzajú pokusy a snahu o prepisovanie a falšovanie dejín. Naročnickaja pripomína výroky poľského historika Pawła Wieczorkowicza, podľa ktorého je škoda, že sa v roku 1939 nedokázalo Poľsko dohodnúť s Nemeckom a že spolu s ním neporazilo neobľúbené Rusko. Podľa autorky – a má zrejme pravdu – ide o groteskné poľské sebanadhodotenie, ak sa Wieczorkowicz domnieva, že nemecká armáda posilnená poľskými oddielmi by dokázala Červenú armádu poraziť pri Stalingrade a Kursku a potom by v Moskve Hitler spolu s Rydzem-Śmiglym sledovali prehliadku víťazných poľsko-nemeckých vojsk (s. 15). Podľa autorky sa jadrom falšovania dejín stalo prekrucovanie zmyslu druhej svetovej vojny v diele nemeckého historika E. Nolteho, ktorý začal rehabilitovať fašistické javy v Európe a nepriamo ospravedlňovať hitlerovské výboje (s. 24). Naročnickaja na okraj kritiky sovietsko-nemeckého paktu o neútočení uvádza, že zásluhou Nolteho na Západe nazývajú sovietsko-nemeckú zmluvu „paktom o vojne“, medzníkom, ktorý ako by nemal analógiu v európskych dejinách 19. A 20. storočia. Ale nie je to podľa nej tak a od Vestfálskeho mieru až po Dayton nielen v imperiálnej minulosti, ale aj v „demokratickej“ (úvodzovky použila autorka; pozn. F. V.) prítomnosti dvojstranné zmluvy, a predovšetkým viacstranné dohody, vždy boli a sú určovaním nových hraníc jednými štátmi iným štátom (s. 28).

Treba si položiť otázku, či zriadenie prezidentskej komisie nebude znamenať aj zasahovanie štátu do slobody vedeckého bádania a či štát nebude vnucovať akési záväzné stanovisko, nejaké „kanonizované hodnotenie“ histórie, teraz z iných pozícií ako predtým marxizmus-leninizmus, ale nepochybne obhajujúce ruský štátny záujem. Až budúcnosť ukáže, či tu nebude dochádzať ku konfliktom medzi štátom presadzovanými (teda jedine správnymi) postojmi a slobodou akademického bádania a prejavu ruských historikov, ktorí budú mať možno v niečom iný názor.

Ferdinand Vrábel

Obsah Listů 5/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Štát, dejiny a historici na začiatku 21. storočia

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu