Milica Schraggeová

Dvojica z našej ulice

Tie dve postavy bolo často vídať, ako spolu kráčajú, nikam sa nenáhliacim krokom, po chodníkoch a uličkách v našom okolí. Jedna z nich prezrádzala úctyhodný vek staroby a druhá rozpuk síl mladosti. Dvaja muži.

Ten starší z nich bol oblečený takmer starosvetsky, v obleku alebo v zime v zelenom hubertuse, mladý bol v športovej bunde s kapucňou alebo vo vetrovke. Starý otec a vnuk.

Dalo sa ich rozoznať už z diaľky, vnuk bol vysoký, starý otec bol výrazne nižší, obaja štíhli, vždy zahĺbení do rozhovoru. Niečo bolo na nich, čo upútavalo pozornosť, priťahovalo zrak a nedovolilo si túto dvojicu nevšimnúť. A nebol to len obraz dvoch pekných ľudí, ktorý dával tušiť protipóly mladosti a staroby, vyváženosť protikladov.

Išli vedľa seba, mali sa o čom rozprávať, boli očividne spokojní, že sa spolu prechádzajú. O čom môžu spolu hovoriť? Čo môže byť za tým, že chodia tak často na prechádzky, pozerajú z výhľadu na mesto. Prečo ten mladý vnuk nie je v škole alebo v práci alebo niekde s kamarátmi? Prečo sa neprechádza s nejakou dievčinou? Veď je vysoký, tmavovlasý, impozantný.

No keby bol pozorovateľ trpezlivý, tak by si všimol, že niekedy prešlo viac dní, kedy sa dvojica spolu neukázala. Keby bol ešte pozornejší, tak by si všimol, že ten mladý chlapec začal postupne strácať vlasy. A bol bledší, pochudol, hlavu bez vlasov si chránil šiltovkou.

Po čase však vlasy opäť narástli a dvojica s obnovenou vitalitou vykračovala po chodníku. Boli k sebe vľúdni a boli vľúdni aj ku každému, kto sa pri nich zastavil. A nebolo potrebné počuť, o čom sa rozprávajú, to nebolo podstatné, určite to boli mierne slová, o tom či onom vo svete, spomienky či plány, skúsenosti či priania a jeden počúval druhého. Tak to šlo rok, dva, tri. A potom chémia opäť pripravila vnuka o vlasy, a pod bundou pribudli jazvy po operácii a napokon čiernou fixkou nakreslené čiary na hlave. Tadiaľ prechádzali lúče, čo liečili aj zabíjali.

A potom vnuk už nevládal. Strašne chcel ísť na prechádzku, ale nohy ho neuniesli. Odviezli ho do nemocnice. Deň pred tým starý otec odpadol. A tak obaja ležali v nemocnici. Každý v inej. Jeden z nich sa už nevrátil.

Keď prišiel starý otec domov, znova sa učil chodiť. Nie, už nevládal ísť na výhľad, ani krížom krážom uličkami. Vyšiel len do záhrady, sedel tam na stoličke s otvorenou knihou na kolenách, zahľadený do neznáma, v myšlienkach pri svojom vnukovi v neznámej krajine.

Prešiel rok a starý otec išiel opäť do nemocnice. Už naposledy.

Kto niekedy videl prechádzať sa túto dvojicu po uličkách v našom okolí, márne hľadá ten nevšedný obraz, taký krehký, až sa rozplynul.

Dvere do pracovne

Ako dieťa som rada chodila do otcovej pracovne. Bola to izba úplne iná ako všetky ostatné v našom dome. Zvláštnou ju robila atmosféra, ktorá v nej panovala. Všade dokola boli knihy, zoradené vo vysokých knižniciach pozdĺž stien, v kôpkach na písacom stole aj povedľa stola, na zemi. V izbe dominoval veľký písací stôl, na ktorom boli popísané papiere, presne na polovičky narezané A- štvorky, usporiadané v úhľadných kôpkach. Keď som potichu otvorila dvere a vošla, ovanula ma vôňa kníh. Otec sedel za stolom, sklonený nad papierom, niečo sústredene písal. Zdalo sa, akoby ma ani nevnímal. Zostala som stáť krok od neho a ticho som čakala, kedy si ma všimne. Otec po chvíli dopísal vetu, zdvihol hlavu, usmial sa, a to bolo pre mňa znamenie, aby som prišla k nemu. V pracovni bolo vždy ticho, jediný zvuk vydávalo pero, hladko sa kĺzajúce po papieri. Bolo to miesto, kde panoval otec svojim tichým, ale jednoznačným spôsobom. Ešte dnes cítim v sebe niečo z toho pokoja, ktorý som nevedome vstrebávala počas chvíľ v pracovni. Bola som spokojná, keď prerušil svoje písanie a venoval sa mi, učil ma domček jedným ťahom, labuť jedným ťahom alebo mi niečo nakreslil. Môj otec vedel totiž krásne kresliť. Vo všetkých mojich pamätníčkoch mám niekoľko kresbičiek od neho. Musel mi ich nakresliť vždy viac, lebo tých pekných obrázkov nebolo nikdy dosť.

Moja obľúbená fotka z detstva je, ako sme spolu v záhrade, ja na otcových rukách. Som tam ešte malé dievčatko, s neposlušne rozstrapatenými vlasmi, ktoré vykĺzli spod gumičky snažiacej sa ich udržať pokope vo chvoste. Mám na sebe rozgajdanú sukienku a pásikavé tričko. Otec sa usmieva do objektívu fotoaparátu a ja sa hanblivo pozerám pomedzi prsty na ruke, ktorou si zakrývam tvár. Nepamätám sa na situáciu, keď sme sa fotili, ale tú fotku mám rada. Vyjadruje asi môj základný pocit z detstva, pocit strateného dievčatka v hustej záhrade, ktoré má istotu na rukách u otca.

Otec potom robil dlhé roky v Prahe. Pravidelne odchádzal a vracal sa, a môj čas sa delil na fázy odchodov a čakania kedy sa vráti. Keď mal prísť domov, vždy som čakala, kedy začujem vrzgot sklápacích dverí v našej hale. To bolo pre mňa znamenie, aby som vyštartovala a s výkrikom „Tatko prišiel!“ sa mu vrhla okolo krku. Potom, keď začal vybaľovať kufor, v ktorom boli vždy hlavne knihy, netrpezlivo som čakala, čo tam bude pre nás deti. Bolo to čakanie s istotou, že bude naplnené. Lebo on nikdy nezabudol, že z Prahy treba niečo priniesť. Čokoládové dukáty, nugatky alebo inú pražskú dobrotu.

Je to na celý život, keď máte istotu, že za dvermi, ktoré otvárate, sedí otec a vy môžete vstúpiť do jeho sveta, kde ste vítaným hosťom. Niečo si odtiaľ odnesiete, ale čo to je, na to prídete až vtedy, keď čaro tých dverí je už len v spomienke.

Nevedela som

„A keď prišla tá chvíľa, vedel si, že som pri tebe?“

Zostal si nehybne ležať na bielej nemocničnej posteli. Tvoje dlhé nohy boli prikryté bielou plachtou, dlhé ruky pôsobiace tak krehko neprezrádzali už žiadne známky života, bezvládne odpočívali na matraci s otvorenými dlaňami, akoby čakali, že snáď ešte niečo dostanú. Telo, ktoré ešte pred chvíľou bojovalo a chcelo žiť, pokorne priznávalo prehru. Boj sa skončil, osud sa naplnil nezvratnosťou smrti. Sedela som vedľa teba, držala som ťa za ruku, izba sa naplnila vzlykmi.

Aké jednoduché, aká je malá vzdialenosť medzi životom a smrťou, ako sú tieto dve formy, bytie a nebytie tesne vedľa seba. Jedna sa preklopí do druhej cez neviditeľnú hranicu, trvá to len krátky okamih, len jedno mávnutie krídla a niet už návratu.

A vtedy nastal moment, keď všetko zostalo stáť, čas sa zastavil, všetko znehybnelo, ty si zrazu nebol, ale ešte si bol, nebola minulosť a ani budúcnosť, bola len prítomnosť rozbitá na tisíc kúskov, z ktorých každý vážil tony bolesti.

Vtedy som ešte nevedela, akú podmienku budem musieť splniť, aby som mohla ďalej dýchať, stretávať ľudí, chodiť do práce, aby som vstala z prachu po boji a teba zanechala tam, na tom bojisku, mŕtveho, zasiahnutého nepochopiteľnou zblúdilou guľkou menom rakovina, ktorá ťa nič netušiaceho zasiahla.

Nevedela som, že odteraz už navždy, každý večer pred zaspaním bude moja posledná myšlienka patriť tebe a každé ranné precitnutie bude znamenať utvrdenie sa v tom, že už naozaj nie si, že je tu prázdno a že si sa mi zase len sníval. Ale ja za tie sny budem vďačná, lebo len ony mi dovolia mať vzdialený pocit tvojej prítomnosti.

Nevedela som, že čas pôjde neúprosne ďalej a ja zrazu zistím, že mám spomienky aj na veci, čo boli potom, na udalosti, pri ktorých si nebol. A oni sa stali a tlačili ma nemilosrdne dopredu, hoci ja som chcela ísť späť. Stále ťa vidím a počujem a je to tvoja vysoká postava, čo sa ku mne blíži, a potom to nie si ty, hoci si sa mi mihol pred chvíľou pred očami.

Nevedela som, že každú vec, ktorú budem brať do rúk, si budem v hlave triediť podľa toho, či si bol tu, keď som ju kupovala, alebo je to vec, čo ťa už nepamätá. A stále je viac tých, čo ťa pamätajú.

Nevedela som, že ten pocit absurdity, že už nie si, ma prepadne stokrát za deň, nečakane, vždy, keď budem počuť hudbu, vidieť oblohu, cítiť slnko, vždy, keď pôjdem v aute a sedadlo vedľa mňa bude zívať prázdnotou, vždy, keď niekto bude rozprávať o svojom synovi, vždy keď budem vidieť hocijakého syna so svojou mamou, hocijakú mamu so svojím synom.

Nevedela som, že od tej chvíle budem viesť dva životy. Jeden bez teba a druhý, skrytý, stále s tebou.

Nevedela som, že v mojom skrytom živote budem ráno počuť dupot tvojich nôh, utekajúcich dole našimi drevenými schodmi ako signál, že sa blížiš, že ťa o chvíľu uvidím, vojdeš do kuchyne a dáme si spolu raňajky.

Nevedela som, že tvoje oči hľadajúce pevný bod, ktorý stratili, ma budú stále sprevádzať. A ako rada som im dávala tú istotu, hoci sama som bola plná obáv, čo bude.

Nevedela som, ako strašne ťa klamem, keď som ti hovorila, že raz, keď budem stará, potom sa budeš starať ty o mňa.

Nevedela som, že o tom všetkom začnem písať.

Na trikrát

Filip ležal na zelenom biliardovom stole. Pozerala som sa na neho, vyzeral celkom akoby spal, ale ja som vedela, že už nežije. A potom sa zrazu začal preberať, otvoril oči, čudoval sa, kde to je. Zaliala ma nevýslovná radosť. Prebral sa, žil ďalej!

Spýtal sa prekvapene: „Čo sa to deje?“

„Nič, nič, len si dlhšie spal,“ odpovedala som.

„A ako dlho som vlastne spal?“

„Dosť dlho, aj niekoľko dní,“ odpovedala som a pritom som si v duchu hovorila, však mu nemôžem povedať, že bol už mŕtvy.

Ako má pokračovať tento príbeh so šťastným začiatkom? Mohla by som všetko zrušiť, čo bolo, a Filip by po tom čudnom spánku vstal a šiel ďalej životom. A ja by som znova bola súčasťou nekonečných debát, keď sa mamy len tak mimochodom chvália svojimi deťmi, pritom sa však podvedome pretekajú, ktoré z nich je úspešnejšie, ktoré bolo prijaté na lepšiu školu, ktoré viac precestovalo, videlo, skúsilo, dokázalo. Aj ja by som sa mohla hlásiť do diskusie. Áno, aj on výborne študuje, aj on cestuje, áno, aj on bol v Amerike a pracoval tam, áno, áno, áno, aj on... Och a aká by som bola pyšná! Príbeh by sa končil Filipovou promóciou alebo svadbou alebo cestou za úspešnou kariérou, alebo všetkým dokopy v správne namixovanom pomere. Stop! Happy end? Chcela by som priveľa?

Tak ponúkam druhú variantu príbehu. V nej mi stačí, aby som sa vrátila do bodu, keď on zrazu nemohol držať dych s tými zdravými, úspešnými. Vtedy som mohla spoznať, čo je dôležité a čo je len zdanie. Mohla by som si zadržať kus blízkosti, zažívať radosť pre ňu samu a pre nič iné. Šťastie by som dostávala len v malých dávkach, ale boli by to nefalšované, čisté esencie. Bola by to vždy len chvíľa, ktorá príde po trápení. Chvíľa bez záchvatu, chvíľa, keď sú dobré výsledky CT, chvíľa, keď klesnú onkomarkery, chvíľa, keď sme spolu na kopci, pri vode, chvíľa, keď sa stretne s kamarátmi, chvíľa, keď si dobre zapamätá, čo bolo, chvíľa, keď je krásny východ slnka, keď po daždi vyjde dúha. Vypadla by som z rodičovskej súťaže, zostala by som bokom, ticho by som počúvala tých, čo sú ešte v ringu, ale vedela by som svoje. Len v tom sne naňho nekričte! Veď on za to nemôže, že si nepamätá, že je chorý.

Ale ani takto príbeh nepokračuje.

Nasleduje tretia varianta, už definitívna. Ponúka len prebudenie a záver. Filip je dnes už spomienka, celý budúci život s ním sú spomienky. Zostal vo mne ako súčasť, už nie je objekt ani subjekt, je len súčasť, navonok skrytá, nepoznaná, je môj vnútorný monológ, obraz vyvolávajúci radosť, úsmev, obavy, potrebu chrániť a nenechať ublížiť.

Milica Schraggeová (1954) je psychologička, pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je autorkou knižiek Do jesene bude všetko v poriadku. Nezamestnanosť v psychologických súvislostiach. Krátke prózy Ticho a skryte sú inšpirované spomienkami na syna, ako aj na otca profesora Miloša Tomčíka.

Obsah Listů 5/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Milica Schraggeová

Dvojica z našej ulice

Dvere do pracovne

Nevedela som

Na trikrát

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu