Juraj Buzalka a Vladimír Benč

Mravce, ktoré prežili Schengen

Kozmopolitný historik by Przemyśl, mesto na juhovýchode povojnového Poľska, prirovnal k otvorenej bráne či križovatke medzi východom a západom Európy, medzi východným a západným kresťanstvom, medzi východnými a západnými Slovanmi a od 1. mája 2004 medzi Európskou úniou a územím, ktoré zostalo za jej hranicami. Zaniknutý kozmopolitizmus možno, pravdaže, v Przemyśli pozorným okom nájsť, tak ako všade v bývalej habsburskej Haliči či kdekoľvek v Karpatoch. Svedčia o ňom cintoríny, bývalé i súčasné svätyne nekatolíckych kultov, artefakty v múzeách či nostalgia malomestskej smotánky, ktorá spomína na zašlé časy, keď ešte svet údajne fungoval podľa starých, osvedčených koľají v multietnickej harmónii. Omnoho menej je však otvorenosti, kozmopolitnosti, tolerancie či viacjazyčnosti v našich končinách dnes. Posledné známky každodenného kozmopolitizmu v pohraničí – mravce na bazároch – pomaly miznú so spomienkami na postsocializmus.

Karpatské mravce

Podkarpacké vojvodstvo, v ktorom sa dnešný Przemyśl nachádza, je považované za jednu z najmenej rozvinutých častí Poľska a celej Európskej únie. Ako to už v chudobných oblastiach býva, mnoho miestnych odchádzalo a odchádza za prácou do bohatších kútov Európy i Poľska. Nie sú to však len domáci, ktorí cestujú do Británie, Talianska či Varšavy. Po roku 1989 zaplavili východ Poľska drobní obchodníci, ktorých miestni nazývajú mravce, mrówki. V 90. rokoch patrili ku koloritu miest pozdĺž celej východnej hranice Poľska, Slovenska, Rumunska či Bulharska. Úctyhodný výkon prihraničnej ekonomiky, ktorú drobným obchodom vytvárali, po páde komunizmu suploval kolabujúci sociálny systém, poskytujúc hrádzu pre divoký kapitalizmus, ktorý zvlášť intenzívne funguje v čase zásadných zmien v spoločnosti.

Obchodná turistika na poľsko-ukrajinskej hranici však od konca 90. rokov upadá. Najviac sa jej dotklo zavedenie schengenského režimu v roku 2007. V polovici 90. rokov prekračovalo hranicu v Medyke, najbližšom hraničnom prechode pri Przemyśli, viac ako 1,5 milióna cestujúcich. Hoci mnoho z nich smerovalo ďalej na Západ, počet cezhraničných obchodníkov alebo aspoň tých, ktorí popri iných reálnych či vymyslených cieľoch vždy niečo preniesli na predaj, bol v porovnaní s dneškom obrovský.

Kým v 90. rokoch prekračovalo napríklad v Medyke hranicu 18 tisíc cestujúcich denne a cezhraničným obchodom sa živila tretina obyvateľov pohraničia, zavedenie víz pre Ukrajinu v roku 2003, ktoré si vyžadoval poľský záujem vstúpiť do EÚ, po prvý raz preriedilo počty mravcov. Už rok po vstupe do EÚ, najmä však v roku 2005 a po uvoľnení vzťahov medzi EÚ a Ukrajinou vďaka Oranžovej revolúcii sa mravce rýchlo zorientovali. Napriek platnosti víz, ktoré poľské a maďarské konzuláty vydávali akosi rýchlejšie a ľahšie ako české či slovenské, počet cestujúcich stúpol na 9 tisíc osôb denne. Na rozdiel od Slovenska, kde sa december 2007, mesiac zavedenia schengenského režimu, prejavil poklesom počtu cestujúcich, vstup do Schengenu v Poľsku čísla výraznejšie nezmenil.

V tom čase bol stále najviditeľnejší ruch v Przemyśli na bazáre neďaleko centra. V polovici 90. rokov bol przemyský bazár druhý najväčší v Poľsku a zaraďovali ho hneď za obrovský Stadion Dziesięciolecia vo Varšave z čias komunizmu. Dnes je bazár pozdĺž Sanu omnoho menší, akoby odsúdený na živorenie v tieni impozantných hypermarketov. Prináša aj oveľa menej príjmov ako kedysi. Stále však zostáva významným dodatočným zdrojom obživy pre mnohých obyvateľov mesta i blízkeho ukrajinského pohraničia. Predáva sa tu tovar, ktorý v dodávkach, kamiónoch i vo farebných igelitových taškách z ruky do ruky putuje z Číny a Ďalekého východu až na hranice Únie a potom často ďalej do vnútrozemia či na Západ. Dnes pokojný Przemyśl už len vzdialene pripomína búrlivé časy spred desiatich, pätnástich rokov. Náhodný cestujúci dnes sotva vie, že 12 kilometrov na východ sa nachádza Ukrajina a do miliónového Ľvova je to hodina cesty autom.

Namiesto jedného veľkého bazáru v Przemyśli v súčasnosti zostali len tri malé trhoviská. Jedno z nich domáci volajú poľský bazár, druhé zelený a tretiemu prischol prívlastok ukrajinský, keďže práve na ňom predávajú tovar mravce. Práve ten je pestrosťou tovaru najdemokratickejší, hoci počas našej návštevy v apríli 2011 predajným halám dominovala dámska spodná bielizeň. Zvlášť podprseniek všetkých veľkostí a farieb bolo celé more! Mravce sa tiesnia väčšinou na ukrajinskom trhu, vyskytnú sa však aj inde v meste, kde sa pohybuje veľa miestnych, napríklad blízko autobusovej či vlakovej stanice. Na rozdiel od slovensko-ukrajinskej hranice, ktorú prekračujú najmä občania so slovenským pasom, väčšina cezhraničných v Przemyśli – a to 70 až 80 percent – sú Ukrajinci.

Mravce dovážajú do Poľska cigarety, tabak, vodku a benzín, čiže tovar, ktorého cena je na oboch stranách hranice najrozdielnejšia a ktorý sa dá ľahko transportovať. Na trhu však možno nájsť aj ukrajinské cukríky či čokolády, úspešne konkurujúce poľským krówkám a iným sladkostiam. Smerom na východ potom putujú hlavne zemiaky, cibuľa, prostriedky na pranie bielizne, syry a najmä mäsové výrobky, počnúc slaninou a končiac klobásami.

Tak ako iné oblasti pozdĺž novej hranice EÚ aj Przemyśl zažíval „boj“ časti občanov so štátom najmä na začiatku milénia. Hoci v politických vyhláseniach a dokumentoch sa zavedenie schengenského režimu predstavuje ako „prehlbovanie európskej integrácie“, jeho súčasťou, ba priam imperatívom, bolo zavedenie vízovej povinnosti voči krajinám postsovietskeho priestoru. Nie pre všetkých Európanov teda vstupom Poľska, Slovenska a iných krajín do Schengenu zostala Európa otvorená.

Ako najefektívnejší prostriedok kynoženia mravcov sa teda ukázala jednotná legislatíva EÚ, ktorá vstúpila do platnosti 1. decembra 2008. Táto legislatíva spolu s nástupom ekonomickej krízy spôsobila, že na východných hraniciach EÚ zostalo pusto. Možno doviesť už len dva balíčky cigariet, obmedzenie dovozu alkoholu a benzínu či nafty ďalej výrazne zredukovalo počty cestujúcich. Práve na prelome rokov 2008 a 2009 sa odohrával skutočný „boj“ mravcov o prežitie. Niekoľko stoviek ich zablokovalo v noci z 1. na 2. decembra 2008 prechod pre peších a neskôr aj prechod pre automobily v Medyke. Po zásahu policajných síl sa protesty preniesli do centra Przemyśla a postupne utíchli. Mravce však upozornili na problémy prihraničných regiónov, na neexistenciu alternatívneho spôsobu zárobku napríklad vo fabrike či v službách, obrátiac tak pozornosť vlády na tému pohraničia, hraničného režimu a regionálneho zaostávania.

Aj z tohto dôvodu zažila Medyka ako najväčší prechod pre peších na východnej schengenskej hranici renesanciu po zavedení malého pohraničného styku v roku 2009. Ako možno vidieť aj dnes, denne cez prechod v Medyke prejde štyri až päť tisíc cestujúcich. Mravce, ktoré prežili Schengen, si možno opäť vydýchli. Objavil sa však ďalší problém, ktorý je každý deň väčší – supermarkety. Zároveň s rastom ich počtu sa mnohí Poliaci vďaka zvyšovaniu životnej úrovne začali domáhať inej, podľa väčšiny reklám vyššej kvality od tej, ktorú ponúkali mravce. Hoci nikto nezaručí, že v hypermarketoch a supermarketoch má tovar vyššiu kvalitu ako z bazáru, masívna reklama obchodných reťazcov, mediálna diskvalifikácia bazárového obchodu ako prejavu postsocialistickej sivej, a tým takmer kriminálnej ekonomiky, a väčšia kontrola štátu pri zdaňovaní tovaru spôsobili, že čoraz širšie vrstvy spoločnosti pozdĺž východnej hranice sa začali presúvať z bazárov do skleneno-plechových supermarketov s málo platenými a neochotnými predavačkami. O pôvode masového tovaru vedia kupujúci menej ako o tom z bazáru, no pocit vyššej kvality dominuje.

Napriek početným mravcom sa nám počas návštevy v meste nad Sanom stalo, že nikde v bazáre, ani v žiadnom bare či reštaurácii sa nám nedarilo kúpiť aspoň jeden z kvalitných koňakov, ktoré sme si obľúbili na Zakarpatsku, napríklad Tisu či Karpaty. O víne z Gruzínska, Moldavska či od Odesy ani nehovoriac. Ešteže Francúzi majú svoju lobby aj v Poľsku. Na rozdiel od starých otcov a materí dnešných Przemyślanov, ktorí pravidelne plnili početné pivnice pod námestím vínom z oblastí na juh od Karpát, dnešní Európania pijú len moky zo vzdialených kútov Európy. Mravce by isto, aspoň pre naše stredoeurópske jazýčky, zvyknuté na Tokaj, Malé Karpaty či Vylányi, vedeli pomôcť dobrým vínom zo Zakarpatska, o koňakoch nehovoriac. Staré zlomené víno, ktoré sme sa asi prví po rokoch pokúšali piť v jednom przemyskom podniku, však nenaznačuje, že sa situácia v krátkom období zmení. Ani pivo s vyšším obsahom alkoholu nebolo celkom podľa nášho gusta, našťastie však miestni vyrábajú výborné naléwky na báze špiritusu, medu a ovocia. Domáci by každopádne mohli otvoriť stredoeurópsku školu milovníkov vodky, ktorej odtiene sa treba naučiť vychutnávať skoro ako tie vínové! Škoda, že niektoré vodkové chute, ktoré prinášajú mravce z Ukrajiny, pomaly hynú spolu s nimi.

Naša snaha po civilizovaní „po európsky“ sa zvykne odôvodňovať ušlými príjmami verejných rozpočtov zo spotrebných daní, údajným zvyšovaním rizík kriminality medzi mravcami a často aj ochranou zdravia občanov pred otravou nekvalitným pašovaným alkoholom. Žiaľ, tato európska túžba po poriadku hubí veselé mravce pozdĺž celej východnej hranice EÚ. Zostáva len dúfať, že poľsko-ukrajinský futbalový šampionát EURO 2012, ktorý bude znamenať veľký nápor na hranice a výrazne pomáha budovaniu infraštruktúry aj na východe Poľska, aspoň na čas vráti mravce do hry. Pre pozdvihnutie európsko-ukrajinského pohraničia je však bezpodmienečné dosiahnutie dohody medzi EÚ a Ukrajinou o bezvízovom styku. Kým bude schengenská hranica hranicou dvoch cenových pásiem, mravce, našťastie, celkom nevyhynú. Či sa však presunú z ulíc pohraničných miest do tovární a turistických služieb, zatiaľ nevedno. Takáto realita rozvoja totiž môže vypáliť z nereálnych plánov mnohých patriotov pozdĺž schengenskej hranice ako aj národných a európskych rozvojových agentúr, čo vsádzajú na turistiku.

Svetové mravce v skanzene

Przemyśl potom zostane určite pekný, no mierne nudný skanzen. Poľskí patrioti budú mašírovať ulicami v národných farbách a pod dozorom čierno-bielych uniformovaných strážcov z katolíckej cirkvi budú oslavovať krásu svojho mesta. Tunajší Ukrajinci, pred vojnou činorodá a početná komunita, sa po nešťastnom vysťahovaní po vojne stala síce farebnejšou, ale predsa malou, exotickou skupinou a takou aj zostane. Keďže Židov vyvraždili nacisti, mravce sú pre pozorného pozorovateľa jediným živým prejavom kozmopolitného pohybu v meste a regióne. Bohatí nemeckí dôchodcovia, ktorí všade v Európe tvoria najpočetnejšiu skupinu turistov, to majú na východ Poľska ďaleko. Určite ďalej ako na výletnú loď po Dunaji, na dobré jedlo do Toskánska či na pláže Ibizy. Nevedno preto, či sa naplnia túžby miestnych po turistickom raji nad Sanom, ktorý by nasýtil tisíce nezamestnaných a definitívne vyhubil mravce, malomeštiakom až príliš okato pripomínajúce neduhy postsocialistickej transformácie.

Juraj Buzalka (1975) sa venuje antropológii politiky na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave; šéfredaktor časopisu OS (foto www.fses.uniba.sk).

Vladimír Benč (1977) je riaditeľom prešovskej kancelárie Spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA), ekonomicko-politický analytik.

Obsah Listů 5/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka a Vladimír Benč

Mravce, ktoré prežili Schengen

Karpatské mravce

Svetové mravce v skanzene

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu