Juraj Charvát

Politika sôch a búst

Za socializmu sme všetci boli internacionalisti, „buržoázny nacionalizmus“ „navždy“ vymizol, resp. jeho „posledné zvyšky“ boli tvrdo prenasledované. Po revolúcii 1989 mal zmiznúť aj komunizmus, a to postupne. Vtedy som totiž čítal v novinách, že treba byť trpezlivý, že stačí počkať. Až vymrie pokazená generácia, odíde spolu s ňou z nášho politického života aj stalinský komunizmus. Táto prognóza sa neosvedčila. Bez ohľadu na striedajúce sa generácie staré idey niekedy len tlejú v dohasínajúcich ohniskách, ale niekedy náhle zbĺknu a dajú o sebe znovu vedieť, alebo úspešne pretrvávajú v nových podmienkach. V Česku je komunistická strana naďalej silnou parlamentnou politickou stranou, na Slovensku zas nacionalizmus bol za Mečiarovej vlády dominantnou silou, takže sme mohli hovoriť o vládnom nacionalizme. Aj keď v posledných parlamentných voľbách sa Mečiarova strana nedostala do parlamentu, nacionalizmus zostal v parlamente zastúpený Slovenskou národnou stranou, ale tak zoslabený, že vládny nacionalizmus už nemôže vytvoriť. Skutočnosť, že v Česku má komunistická strana naďalej silnú pozíciu, kým nacionalizmus zanedbateľnú a na Slovensku naopak, sa dá vysvetliť aj tým, že väčšina normalizačných komunistov, ktorá sa po roku 1968 vyhlásila za „internacionalistov“ (verných Moskve), po novembrovej revolúcii Komunistickú stranu Slovenska rýchlo opúšťala a prešla do tábora nacionalistov, niekedy najtvrdších nacionalistov. Takto posilnený nacionalizmus nemá však jednotné ciele ani spôsoby, nie je živený z jedného prameňa, ale z niekoľkých, rozdielnych, pre ktorých veličina „byť s národom“ je chápaná rozmanite.

Svätopluk

Ako som už vyrozprával (Listy/Mosty 5/2010), premiér Robert Fico tesne pred poslednými parlamentnými voľbami zorganizoval spektakulárnu nacionalistickú akciu. Snažil sa ukradnúť Moravanom ich veľkomoravského vladára Svätopluka tak, že u známeho režimistického sochára z čias komunizmu objednal jazdeckú sochu s nápisom na podstavci „kráľ starých Slovákov“. Proti zbožnému želaniu nacionalistov mať už v 9. storočí slovenských kráľov a ľubovoľne preskakovať storočia sa zdvihla vlna kritiky. Slovo Slovák je mladšie, v časoch Veľkomoravskej ríše ešte neexistovalo. Strana Smer – sociálna demokracia bola však na originalitu svojich nacionalistických nápadov a činov tak hrdá, že na slávnosť odhalenia sochy nepozvala svoju nacionalistickú konkurenciu, vtedy koaličných partnerov Slotu a Mečiara.

Vo voľbách to však Ficovi nepomohlo získať hlasy nacionalistov, ako dúfal, a po voľbách nastúpila iná vláda – strán pravicovej koalície. Predsedom parlamentu sa stal Richard Sulík, predseda novej politickej strany Sloboda a solidarita, ktorému pripadla úloha riešiť osud sochy. Vymenoval komisiu odborníkov, ktorá mu mala poradiť. Komisia poradila – sochu odstrániť. Sulík sa však rozhodol, že nebude „obrazoborec“, sochu nechal, len dal zmeniť texty na podstavci tak, že vypadlo označenie „kráľ starých Slovákov“.

Kauza nakoniec dostala nečakaný záver. Z kruhov katolíckej cirkvi vyšlo hodnotenie misie svätých Cyrila a Metóda, ktoré „kráľa starých Slovákov“ zhodilo z Ficovho podstavca. Hodnotenie napísal katolícky kňaz – Slovák pôsobiaci vo Vatikáne. Text bol publikovaný v tlačovom servise Konferencie biskupov Slovenska a odznel na homílii na cyrilometódskej púti v Nitre, kam pútnici chodia s falošnou predstavou, že v Nitre bolo snáď sídlo nielen Svätopluka, ale aj Cyrila a Metóda. Jadro hodnotenia z Vatikánu znie takto: „Rastislavov projekt (Rastislav pozval byzantskú misiu na Moravu; pozn. J. Ch.) v našich dejinách stroskotal. Rozbil sa na ľudskej zlobe a závisti. Na štátnické a duchovné ideály Rastislava sme skoro zabudli a postavili sme si na piedestál – obrazne i doslovne – vierolomného, ľahtikárskeho a expanzívneho Svätopluka, ktorého vnímame ako národného hrdinu a kráľa starých Slovákov. O jeho priateľovi Vichingovi (nitrianskom biskupovi pôvodom z Bavorska; pozn. J. Ch.) radšej veľa nehovoríme, aby sme si nemuseli rozpačito vysvetľovať, čo sme na Slovensku urobili s byzantskou časťou cyrilo-metódskeho dedičstva (po Metódovej smrti Svätopluk vyhnal Metódových žiakov z krajiny a celkom uvoľnil priestor Vichingovi; pozn. J. Ch).“ Publikovanie tohto textu svedčí o istých zmenách v postojoch katolíckej cirkvi po menovaní vekom mladších biskupov.

Tento druh nacionalizmu, aký predviedol predseda sociálnej demokracie Fico, by som nazval nacionalizmom sociálno-demokratickým – s vedomím, že je to asi rarita, že možno existuje len na Slovensku. Ale bezzásadovosť je príznačnou vlastnosťou tej sociálnej demokracie, ktorá sa stala príveskom strany Smer.

Ďurčanský

Už v minulom čísle (4/2011) Marián Hatala oznámil, že v Rajci (južne od Žiliny a južne od Rajeckých Teplíc) na obecnom pozemku osadili sochu Ferdinanda Ďurčanského, reprezentanta nacistického a antisemitského krídla v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. Hatala vymenúva rad organizácií a inštitúcií protestujúcich proti osadeniu takejto sochy dokonca na Námestí Slovenského národného povstania (vrátane protestu kabinetu premiérky Radičovej) a tiež stanovisko rajeckého starostu, ktorý je voči týmto protestom slepý a hluchý a len opakuje, že veď ide o krajana.

To, že raz zatrasie verejnou mienkou na Slovensku kauza Ďurčanský a raz zas niekto s iným menom, nemá slúžiť ničomu inému než ďalšiemu pokusu o prelomenie oficiálnej bariéry, ktorá bráni uznať vznik Slovenského štátu (1939–1945) za vrchol dejinného vývoja slovenského národa bez ohľadu na to, že ho založil Hitler, že mal totalitný antisemitský režim, že bol vo vojnovom stave so všetkými krajinami protihitlerovskej koalície. Ďurčanského životopis však ukazuje, že on nie je vhodný typ na prelomenie takejto bariéry.

Ferdinand Ďurčanský sa narodil v Rajci (1906) a zomrel v Mníchove (1974). Študoval právo v Bratislave, Paríži a Haagu a habilitoval sa na profesora Komenského univerzity, ktorá sa za Slovenského štátu nehlásila ku Komenskému a premenovala sa na Slovenskú univerzitu (rektor V. Tuka). Už za Československej republiky sa stal spolu s Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom predstaviteľom germánskeho krídla v Hlinkovej strane, ktoré chcelo získať podporu nacistického Nemecka pre vznik slovenského štátu, hoci strana a osobne Andrej Hlinka (zomrel r. 1938) takýto program nevyznávali. Ďurčanský v súhlase so svojím osobným programom bol politicky činný takto:

1. Počas autonómie Slovenska ešte v rámci ČSR (6. 10. 1938–14. 3. 1939) ako minister za HSĽS začal budovať národno-klerikálnu diktatúru s fašizoidnými prvkami, prejavujúcimi sa najmä v realizovaní politiky antisemitizmu. Bol vytvorený totalitný systém s jedinou politickou stranou, keď činnosť ostatných strán bola zastavená, resp. strany rozpustené. Zakázané boli spoločenské a športové organizácie okrem Hlinkovej gardy. Rozpustili volené obecné zastupiteľstvá a nahradili ich vládnymi komisármi. Vo voľbách v decembri 1938 bola len jediná kandidátka jedinej strany a – toto je bonbónik – volebné miestnosti boli členené podľa národnostného princípu – osobitne pre Slovákov, Čechov, Nemcov, Maďarov a Židov.

2. V januári 1939 sa Ďurčanský stal členom novoutvorenej Komisie pre riešenie židovskej otázky na Slovensku. Komisia svojimi návrhmi zákonov a nariadení vytvorila prvú fázu inštitucionalizácie antisemitizmu. Ďurčanský bol najaktívnejším členom komisie. Stal sa autorom ôsmich návrhov zákonov a nariadení. Holokaust sa nezačal tým, že Židia boli vraždení v plynových komorách, ale tým, že boli najprv vyraďovaní zo spoločnosti ich osobitnou evidenciou, evidenciou majetku a jeho arizáciou (aj Ďurčanský arizoval jeden veľkostatok). A tento predpoklad Ďurčanský splnil dokonale.

3. Po vzniku Slovenského štátu sa Ďurčanský stal prvým ministrom zahraničných vecí a od jesene 1939 aj ministrom vnútra, čím sa vlastne stal v hierarchii nového štátu druhým mužom (po Tisovi). Túto kariéru si vyslúžil tým, že zo všetkých politikov HSĽS sa najviditeľnejšie podhadzoval záujmom Hitlerovej ríše. Už v decembri 1938 povedal maršalovi Göringovi, že „Slováci chcú úplnú samostatnosť s najsilnejšími politickými, hospodárskymi a vojenskými väzbami na Nemecko“. V posledných dňoch existencie ČSR, v prvej polovici marca 1939, ušiel do Viedne, stal sa autorom „Proklamácie slovenskej samostatnosti“ a osobne vo viedenskom rozhlase po celé dni opakoval vetu:„Týmto vyhlasujeme Slovensko za samostatné.“ Nemci si preto práve jeho vybrali za sprievodcu Jozefa Tisa na ceste do Berlína k Adolfovi Hitlerovi, ktorá sa začala 13. 3. 1939. Berlín si svoju pozíciu v Bratislave upevňoval tým, že hľadal stále poddajnejších kolaborantov. Z vedenia HSĽS dal najprv odstrániť Karola Sidora a v júli 1940 aj F. Ďurčanského (musel sa vzdať svojich dvoch vládnych rezortov), lebo našli do funkcie predsedu vlády a ministra zahraničných vecí vôbec najposlušnejšieho prisluhovača Vojtecha Tuku, ktorý sa už osvedčil ako maďarský špión. Ďurčanský však aj potom, až do konca, vyjadroval vernosť Nemeckej ríši. Po vojne bol v neprítomnosti odsúdený ako vojnový zločinec a tento rozsudok nebol nikdy zrušený. (Všetky základné charakteristiky uvedené v týchto troch bodoch sú od profesora Komenského univerzity Eduarda Nižňanského.)

Na obranu osadenia Ďurčanského sochy v jeho rodisku vystúpil pravdaže historický odbor Matice slovenskej, sústavný obhajca Slovenského štátu. Argumentácia je stále rovnaká: tí, čo sú proti pomníku, kriminalizujú slovenské dejiny a ich protagonistov, konzervujú dejiny v duchu komunistickej ideológie a čechoslovakizmu, časť politickej a kultúrnej elity sa dodnes nevysporiadala s existenciou samostatnej Slovenskej republiky (rozumej vojnovej republiky). V tom je jadro postojov tohto druhu: vojnovú i terajšiu republiku treba hodnotiť rovnako. Jedna bola síce totalitná a naviazaná na nemecký fašizmus, druhá je demokratická a naviazaná na Európu, ale nad všetkým je najpodstatnejšia vlastnosť – obidve sú slovenské. Slovák-fašista nie je fašista, na prvom mieste je, že je Slovák.

Esterházy

Na súkromnom pozemku v Košiciach odhalili bustu grófa Jánosa Esterházyho, politického vodcu maďarskej (nacionalisticky a uhorsky orientovanej) menšiny v Československu. Každá menšina mala vo svojej „národnej strane“ (nemusela to byť volebná politická strana) československé a protičeskoslovenské krídlo, ktoré sa spravidla opieralo o susedný štát (Nemecko, Maďarsko, Poľsko), v tom čase však na rozdiel od ČSR ani jeden nebol demokratický. Esterházy sa nielen politicky opieral o Horthyho Maďarsko, ale bol priamo maďarským agentom pod menom Szalma s číslom 221.

Narodil sa r. 1901 na Slovensku, pri Nitre, študoval v Budapešti a potom sa zapojil do politického života v ČSR. Vo voľbách r. 1935 bol zvolený za poslanca pražského parlamentu, cez vojnu za poslanca Slovenského snemu. Hneď vo svojom prvom vystúpení v Prahe povedal: „Proti našej vôli nás pripojili k Slovensku“ a ČSR nazval obludou. Potom po celý svoj politický život usiloval o zrušenie čs.-maďarských hraníc stanovených Trianonskou mierovou zmluvou. Táto jeho činnosť vyvrcholila na rokovaniach v Poľsku r. 1938, kde predložil program vypracovaný maďarskou vládou. Cieľom programu bolo rozbitie Československa a úplné začlenenie Slovenska do Maďarska, resp. do obnoveného Uhorska.

Obhájci Esterházyho tieto skutočnosti nespomínajú, ale vysoko vyzdvihujú čin, ku ktorému došlo v Slovenskom sneme pri prerokúvaní zákona o vysťahovaní Židov. Pri hlasovaní Esterházy ako jediný poslanec nezodvihol ruku za tento zákon. Hneď potom vysvetľoval, že od svojho najmladšieho veku mal protižidovskú orientáciu, a tú si zachová do smrti. Lenže predkladaný zákon sa netýka náboženstva, ale je rasistický, a ďalej uviedol, že v rámci uhorskej svätoštefanskej idey nikto nikdy nebol z Uhorska vysťahovaný.

Po vojne sa dostal do rúk sovietskej štátnej bezpečnosti a bol odsúdený na 10 rokov nútených prác na Sibíri. Roku 1949 ho sovietske orgány odovzdali československým, lenže medzitým ho Národný súd v Bratislave odsúdil v neprítomnosti za úklady proti republike na trest smrti, resp. na základe omilostenia prezidentom na doživotie. Zomrel r. 1957 vo väznici Mírov pri Olomouci.

V súčasnosti vypukol medzinárodný spor o otázku, či bol Esterházy nacistom (fašistom). Cez vojnu sa vo vyhlásení uverejnenom v tlačovom orgáne svojej strany oficiálne dištancoval od myšlienok národného socializmu a politiky vedenej v jeho mene. Slovenský prezident Ivan Gašparovič v súčasnom rozhovore pre časopis Zväzu protifašistických bojovníkov označil Esterházyho za vyznávača Hitlera a fašizmu. To vyvolalo ostrú reakciu Budapešti: maďarský prezident píše list slovenskému prezidentovi, Ministerstvo zahraničných vecí adresuje Slovensku ostrú nótu, podpredseda vlády osobitne vystúpi s touto otázkou na tlačovke – je to urážka maďarského národa, katolíckej cirkvi a ľudských práv. Ostrosť a masívnosť budapeštianskeho reagovania je zvláštna, lebo Esterházy bol vždy len československý a slovenský občan, politicky pôsobil len na území ČSR a Slovenska, oficiálne nemal ako poslanec s Maďarskom politické kontakty. Ukazuje sa však, že vlády s veľkými hospodárskymi ťažkosťami, aké má aj vláda Viktora Orbána, neváhajú v politickom boji používať aj nacionalistickú kartu.

Bol teda Esterházy nacistom, alebo nebol? Vezmime si na pomoc prejav Adolfa Hitlera, najvyššieho nacistu, prednesený v Ríšskom sneme 28. 4. 1939, kde hovoril o rozbití Československa a utvorení Protektorátu Čechy a Morava. Z dlhého prejavu vyberám len štyri tézy (Naučný slovník aktualit 1939, L. Mazáč, Praha):

1. „Keď sa v priebehu sťahovania národov začali z príčin nám nevysvetliteľných sťahovať nemecké kmene z dnešného českomoravského priestoru, vsunul sa medzi nich a medzi Nemcov, ktorí tam ostali, cudzí slovanský národ. Jeho životný priestor je od tých čias vo forme podkovy obkľúčený nemeckým národom. Samostatná existencia tejto krajiny je nemysliteľná, je možná len v súvislosti s nemeckým národom.“

2. „Demokratickí mierotvorci z Versailles pririekli českému štátu – vo svojej českej národnej substancii vôbec neschopného života – cudzí národný subjekt, znásilnili iné národnosti, a tak zabezpečili zjavné ohrozovanie nemeckého národa v strednej Európe. ... Len tak bolo možné zachovať neprirodzenú umelú existenciu tohto útvaru. ... Vo Versailles znásilnili menšiny a proti ich vôli ich vnútili do tejto diletantskej štátnej konštrukcie.“

3. „Pôvodne malo Nemecko v podstate len jeden záujem: vyslobodiť skoro 4 mil. Nemcov z ich neznesiteľnej situácie a umožniť im návrat do ich vlasti. ... Až keď pán Beneš vyostril tento problém do problému vojenského (mobilizácia, veľký vojenský arzenál, Hitler vypočítal presne na kusy všetky druhy zbraní a munície, ktoré našli Nemci v čs. Skladoch; pozn. J. Ch.), keď rozpútal vlnu útlaku Nemcov a pokúšal sa spôsobiť nemeckému štátu medzinárodnú porážku, bolo mi jasné, že na tejto ceste sa riešenie nemôže zastaviť.“

4. „Mníchovské riešenie nemohlo byť považované za konečné, lebo ono samo ukázalo, že treba riešiť ešte ďalšie problémy. Tí, ktorých sa to týkalo (horthyovské Maďarsko, beckovské Poľsko; pozn. J. Ch.), sa neobrátili na štyri mocnosti (zúčastnené v Mníchove; pozn. J. Ch.), ale len na Taliansko a Nemecko, čo nám nemôže byť vytýkané. Že teraz tiež Nemecko začalo chrániť svoje tisícročné záujmy, je samozrejmé.“

Splnenie cieľov, aké mali sudetskí Nemci, Esterházyho Maďari a ďalší, bolo možné len po splnení dvoch predpokladov – po deštrukcii systému versaillských mierových zmlúv, kam patrí aj Trianonská zmluva s Maďarskom, a po rozbití Československa. To mal v programe len Hitler a len on bol schopný to aj splniť. Bez ohľadu na to, či Esterházy osobne vyznával či nevyznával idey Hitlerovej národno-socialistickej (nacistickej) strany, splnením svojho politického programu bol celkom zviazaný s Hitlerovou medzinárodnou politikou, ktorú samozrejme podporoval. No Esterházyho nádeje vkladané do Hitlera sa začali rúcať hneď po Mníchove, keď Maďarsko požiadalo nie štyri mníchovské mocnosti, ale len Nemecko a Taliansko, aby pokračovali v mníchovskej politike. Nemecko síce zmenilo slovensko-maďarské hranice v prospech Maďarska (bez účasti Esterházyho, ktorý o účasť na rokovaní veľmi stál), ale Slovensko nenavrátil Uhorsku, lež stvoril Slovenský štát. A nakoniec (1944) sa zbavil ešte aj Horthyho a Maďarsko odovzdal do rúk fašistických „šipošov“.

Esterházy má teda v Košiciach bustu a v Budapešti rozhodného zástancu. Ale aleja sôch a búst rozbíjačov ČSR a Hitlerových pomocníkov ešte nie je úplná. Bustu má už dávno Jozef Tiso (na hrobe a na fare). Spomínam si aj na také meno ako Andrej Bródy, tiež poslanec pražského parlamentu za Podkarpatskú Rus. Vystupoval ako Rusín, ale meno mal zhodné s jedným maďarským spisovateľom. V októbri 1938 ho pražská vláda vymenovala za predsedu autonómnej vlády pre Podkarpatskú Rus. Asi nemal čo robiť a s kým sa rozprávať, nuž odišiel porozprávať sa do Budapešti. Po návrate ho čs. vláda suspendovala, dala zatknúť a uväzniť pre podozrenie z velezrady. Nemecká menšina samozrejme tvorí osobitnú kapitolu, tá bola v osobnej starostlivosti Hitlera.

Teraz sú v centre pozornosti tí, ktorí iniciovali a zaplatili sochárske pamätníky Ďurčanského a Esterházyho. Takýchto nacionalistov by som nazval spiatočníckymi. Snažia sa, aby sa koleso dejín krútilo späť. V tomto prípade ide o jedno slovenské a jedno maďarské koleso. Obidve však určite majú nastavenú spiatočku.

Slota

Na predprázdninovom zasadaní Národnej rady SR sa prihlásil o slovo aj predseda Slovenskej národnej strany Ján Slota. Jeho prejav – ako vždy – je typický pre tento druh nacionalizmu. Šíri strach zo susedov, z odnárodňovania, z ich zlých úmyslov, ktoré možno zastaviť len agresivitou. Súčasné úmysly Maďarska a maďarských strán v susediacich štátoch vidí Slota takto: „Veľkomaďarský šovinizmus, ktorý je realitou v strednej Európe už od polovice 19. storočia, existuje dodnes, keď ho prebúdzajú najvyšší predstavitelia Maďarska, ale bohužiaľ, aj maďarské politické subjekty v okolitých štátoch susediacich s Maďarskom. A všade tam, kde je táto piata kolóna súčasťou vlády, ako je tomu v Rumunsku alebo na Slovensku (Bugárova strana Most – Híd; Strana maďarskej koalície sa nedostala do parlamentu; pozn. J. Ch.), sa plazivou, ale intenzívnou formou presadzuje tvrdá maďarizácia vo všetkých oblastiach života.“

Ján Slota obviňuje Maďarov zo sledovania týchto medzinárodno-politických cieľov: spochybnenie Trianonskej mierovej zmluvy, územnoštátneho rozdelenia strednej Európy, kriesenie myšlienky veľkého Uhorska. Tieto obvinenia formuluje s použitím slovníka typického pre tento druh nacionalizmu: „Jednoznačné a neustále spochybňovanie Trianonskej mierovej zmluvy predstaviteľmi Maďarska vytvára plastický obraz toho, o čo týmto novodobým banditom ide.“

Obrana proti tomu je jediná – „tvrdé reagovanie“, agresivita, zabalená ešte aj do citových výlevov: „Keď si niekto myslí, že si strčí hlavu do piesku, tým určite nevyrieši tento životne dôležitý problém. Veľkomaďarský šovinizmus sa pohol ako valec dolu kopcom a my ho určite nezastavíme úsmevmi a potľapkávaním po pleciach, ale tým, že budeme na každý takýto nepriateľský počin Maďarska tvrdo reagovať a pripravovať sa na ešte agresívnejšie kroky, ktoré nás v najbližších rokoch z Maďarska a jeho piatej kolóny na Slovensku ešte čakajú! Nech pánboh pred nimi ochraňuje slovenský národ a Slovenskú republiku!“

Túto tretiu skupinu by som nazval nacionalistami uhorského typu. Spolu s maďarskými a chorvátskymi nacionalistami majú spoločné alebo podobné spôsoby (maďarský JOBBIK má aj uniformované oddiely, v minulosti na pôde bývalého Uhorska ich mali všetky strany), slovník, niekedy aj s použitím urážlivých slov, ublíženectvo i agresivitu, citové výbuchy. Nech pánboh ochraňuje Slovenskú republiku, lebo mnohí nacionalisti tohto typu si z nej robia handru, za ktorú sa skrývajú.

Juraj Charvát (1922) je publicista. Prednášal na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 5/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Charvát

Politika sôch a búst

Svätopluk

Ďurčanský

Esterházy

Slota

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu