Ferdinand Vrábel

Beneš, ktorý dvakrát „prošvih“ štát

Ostro protibenešovskú (žiaľ aj protičeskú a protičeskoslovenskú) literatúru rozšírilo nové dielo Jiřího Grušu, ktoré si zaslúži pozornosť pre viacero príčin, aj keď v podstate zapadá do jednostrannej a veľmi tendenčnej línie. Kniha si pozornosť zaslúži už preto, že autor má ako znalec nemeckej literatúry a nemecko-československých, resp. nemecko-českých vzťahov, disident a potom diplomat, značný vplyv, ale predovšetkým kvôli téme, ktorou je Edvard Beneš, Československo a československo-nemecké a česko-nemecké vzťahy. Gruša má na bývalé Československo a najmä na Beneša až superkritické názory. Svoj pohľad na uvedený štát a jeho druhého prezidenta teraz vydal súborne a už názvom naznačil, že pôjde o pohľad ak aj nie celkom nový, tak aspoň čiastočne svojský.

Autor už v polovici 90. rokov o tom, že v prípade Beneša vstupujeme „na ťažký terén“, predniesol prednášku pod mnohoznačným názvom Dvě Benešovy kapitulace. Beneš je v jeho ponímaní kľúčová postava smutného českého (správne malo byť: československého) príbehu: zaslúžil sa o štát, ktorý vraj dvakrát „prešvihol“. V roku 1918 sa zaslúžil o štát, ktorý by sme podľa svedectva T. G. Masaryka bez neho nemali, a v roku 1945 sa zaslúžil o jeho obnovenie, ale aj tak ho viac vnímajú ako tragickú postavu, ktorá bola pri jeho zániku v roku 1938. V roku 1948 síce ešte ten štát nezanikol, ale Beneš ho aspoň „vydal“ bez odporu komunistom, veď bol už dávno Stalinovou pravou rukou...

Predvojnová nemecká a maďarská propaganda sa usilovala Československo predstaviť ako boľševický štát, ako sovietsku „lietadlovú loď“, ktorý si svoj osud v Mníchove aj zaslúžil, veď to bol akt spravodlivosti a odčinenie nespravodlivých Versaillií. Keby bol Gruša čítal napríklad reláciu maďarského vyslanca Wettsteina v Prahe zo začiatku februára 1937, bola by mu možno táto tendencia známa. Podľa vyslanca Československo už pred dvoma rokmi celkom „stavilo“ na sovietsky tromf, hoci minister zahraničných vecí Krofta je protivníkom takéhoto kurzu. Je to aj preto, že ako historik si Krofta údajne dobre uvedomuje, že mier v Čechách bol v minulosti vždy závislý od dobrého pomeru k Nemeckej ríši, napísal vyslanec do Budapešti. (O nejaký čas však ten istý Krofta napíše knihu Nesmrtelný národ, v ktorej analyzuje udalosti po roku 1938, a tam sú celkom iné postoje, než ako to popisuje diplomat Wettstein. Veď Krofta sa aj zúčastnil protinacistického odboja a zomrel krátko po skončení vojny na následky väzenia v terezínskej Malej pevnosti.)

Gruša si kladie otázku, že ako sa mohlo stať, že v roku 2004, v roku vstupu Českej republiky do Európskej únie, po rokoch relatívne slobodnej diskusie (?), český demokratický parlament odhlasoval zákon, podľa ktorého sa „prezident Beneš zaslúžil o štát“, keď na tragickom roku 1948 má práve on taký významný podiel. A má pohotovo hneď aj odpoveď: Nejde prirodzene o Beneša, ale o symbolické stotožnenie jeho mena s nacionálnym skanzenom, do ktorého sa český štát opäť začal radšej sťahovať. Beneš, to je predsa naša istota v európskych mlynoch, tvrdí spisovateľ. Nezamýšľa sa hlbšie nad otázkami posolstva dejín, z tragiky konfliktov 20. storočia a s nimi spojenými problémami súčasného vlastenectva, ktoré sa udržiava nielen v Strednej Európe ako v Nemecku, Maďarsku, Poľsku i Rusku, tak aj na Západe – Francúzsku, Belgicku a Británii, ako o tom svedčí aj každodenný ceremoniál za účasti množstva aj mladých ľudí v belgickom meste Ypres pri pomníku padlých z I. svetovej vojny. Len v Čechách (a aj na Slovensku) sú také postoje ťažkým hriechom. Nevieme sa údajne vyrovnať so svojimi dejinami plnými zlyhaní, nereflektujeme dostatočne vlastné prehrešky voči Nemcom, Maďarom atď.

Aj keď Grušove postoje sú jednoznačné, sám by sa rád predstavoval ako nezávislý a objektívny sudca. Ako sa s touto náročnou úlohou vyrovnal? Ako uvádza jeden z recenzentov, dielo neskrýva, že jeho pôvodcom je literát. Štýl je zvláštny, spolovice básnický, preniká do neho „autorova etymologická mánia, ktorá rada vidí v slovách a zvlášť v menách fátum, nomen–omen...“ (Jiří Peňás). Podľa Grušu je Beneš vlastne počeštený Benedikt, čo znamená blahorečený, ale hneď poznamenáva, že len málokomu sa tak zlorečilo ako práve jemu. A ja dodávam: a aj dnes sa mu ešte zlorečí a ešte aj dlho bude zlorečiť zo všetkých svetových strán. Tak je to aj s menom Eduard (Edvard), čo zase znamená strážca pokladov...

Charakteristický je už spôsob, akým sa Grušova kniha začína. V súvislosti s tým, že Beneš nepomohol Prokopovi Drtinovi, keď bol po svojom pokuse o samovraždu zatknutý, píše, že prezident mal dvojaký morálny meter a etika nebola politika. Podobne sa vraj o Benešovi vyjadroval aj Václav Černý v kaviarni Slávia. Hocikedy padlo meno Beneš, mávol rukou alebo rozprával, ako sa s ním stretol na jar 1948 ako s depresívnym a devalvovaným mužíčkom. Ďalšie doklady o Benešovej ambivalencii prináša Feierabendov Soumrak československé demokracie. Iný postoj: len Viedeň a Bonn nás vraj po roku 1968 nechali na pokoji... „dedičný nepriateľ“ strácal odpudivosť a národné báchorky (!) silu.

Podobne ako mnohí ideoví a politickí protivníci Beneša aj Gruša tvrdí, že nebol veľkým politikom, ale len akýmsi úradníkom, „veľkým tajomníkom“ či šedou eminenciou pri veľkej veci národa. V spojení s veľkými štátnikmi typu Masaryka alebo Churchilla slúžil ako dokonalý naplňovateľ a vykonávateľ ich zámerov; v rokoch, keď sa „osamostatnil“, 1935–1938 a 1945–1948, degradoval sám seba aj Čechov.

Koľko podobnosti má Grušova kniha z roku 2011 s knihou z Prešova pochádzajúceho publicistu, politológa a historika Istvána Borsodyho o Benešovi z roku 1943! Aj podľa Grušu je Beneš muž pilný, nadaný, sporiadaný, za všetkých okolností triezvy, milujúci rozbory a vety plné odbočiek. Takmer celkom postráda charizmu, ale nepochybne budí aj isté sympatie, uvádza Gruša. A čo napísal o Benešovi Borsody pred takmer siedmimi desaťročiami? Takmer navlas podobné charakteristiky, ale doplnené ešte pocitom krivdy maďarského nacionalistu, ktorému Beneš ukradol to, čo vraj patrilo Maďarom a Uhorsku: Slovensko a Slovákov.

Gruša pokrivuje Benešov obraz a názory nemenej ako Borsody: bol to vraj český nacionalista, ktorý národ stotožnil s českým štátom, čo je jeho najväčší výtvor a dedičstvo, ktorému však obetoval aj zmysel oného útvaru. S TGM zakladal štát demokratický a mnohonárodnostný, pri Benešovom konci to bol už len štát jedného druhu národa, Čecho-Slovákov (?), a ešte k tomu totalitný... Tu autorovi uniká najzávažnejšia súvislosť. Aj keď bol ten štát demokratický a mnohonárodnostný a nebol dokonalý, bol to štát, v ktorom mali menšiny rovnaké práva ako Česi a Slováci, a napriek tomu vedúci predstavitelia najmä nemeckej a maďarskej menšiny, ako aj radikálni slovenskí autonomisti pomáhali otvárať dvere Hitlerovi a deštruovať ten štát – a tým otvorili dvere aj Stalinovi. Tam väzí skôr príčina neblahého vývoja, a nie v Benešovej zlej politike, aj keď ani tá nebola bez omylov. Podľa Grušu Beneš v posledných rokoch života prispel k diktatúre, len nečinne a mlčky prihliadal, ako jeho dielo živorí a umiera, podobne ako aj on: starý, unavený a na smrť nemocný. On podstatnou mierou prispel k tomu, že sa táto stredoeurópska krajina, ktorá mala vždy bližšie k Západu a k jeho kultúre, vydala na Východ.

Gruša nazval svoju knihu Beneš ako Rakúšan, lebo podľa neho Beneš vo svojej činnosti vychádzal zo svojej „nenávistnej lásky“ k Austrii, Rakúsku... („v Benešově psychogramu je Austria eine Art Hassliebe). Aj keď po vzniku Československa vládlo všade heslo odrakúštiť, resp. na Slovensku odmaďarčiť, mal nový štát mnoho spoločného so starou monarchiou, čo mu nebolo len k neprospechu, napísal autor. V tejto súvislosti mi nedá nepripomenúť bonmot Nemcov a Maďarov, ktorý sa začal čoraz častejšie pripomínať v 30. rokoch: Československo stratilo všetky prednosti monarchie, ale zachovalo si všetky jej nedostatky. Podľa Grušu Beneš, keď sa snažil zachrániť československý štát a hľadal na to recept, dostal „moskovskú rakvu“. Zatiaľ čo Rakúsko, hoci zmenšené na malý štát, mohlo ísť svojou, celkom úspešnou cestou, my sme sa vydali na Východ a čiastočne sme tam dodnes. To, že Rakúsko malo celkom iné politické postavenie ako Československo, po roku 1918 aj po roku 1945, autora nezaujíma.

Neviem nakoľko beletrista študoval aj historické dokumenty v archívoch, pretože Grušovi v eseji uniká veľa súvislostí. Napríklad sa ani trochu nezamýšľa nad tým, čo mohol Beneš v roku 1938 urobiť iné ako kapitulovať, keď sa iným krajinám do vojny, ktorá ich aj tak o rok neobišla, nechcelo a na korisť z Československa sa vrhli s výnimkou Rumunska všetci jeho susedia. Tak isto nespomína, že Beneš robil pokusy o dohodu so susedmi. Bolo to však reálne, ak sa susedia dohodnúť nechceli? Na dohodu sú potrebné dve strany. Zatiaľ čo Nemci, Maďari a Poliaci chceli predovšetkým územie a nie viac práv pre svoju menšinu (to bola len zámienka), je pochopiteľné, že na to Československo pristúpiť nemohlo, a keby bolo na to aj pristúpilo, jeho smutný osud z rokov 1938–1945 by ho aj tak sotva minul. O Hitlerových zámeroch predsa nerozhodovalo ani Československo, ani Beneš, on len včas upozorňoval na skutočné Hitlerove umysly a bol aj jeho najzarytejším a najvytrvalejším odporcom. Veď to svojou nenávisťou voči nemu a ním reprezentovanému Československu führer aj patrične oceňoval v zúrivých útokoch na „Herr Benescha“. Gruša nevie o pokusoch a ústupkoch Malej dohody v znamení snáh o vyrovnanie sa s Maďarskom, ani o tom, akému tlaku čelil Beneš aj na vnútornej scéne, keď napríklad začiatkom roku 1937 spoločný blok henleinovcov, esterházyovcov a slovenských autonomistov zmaril návrh na zvýšenie stavu československej armády? A bol by vôbec možný efektívny odpor s armádou, aj keď dobre vyzbrojenou a disponujúcou radom pohraničných opevnení, ale s mnohými príslušníkmi nemeckej, maďarskej a poľskej národnosti, a navyše keď štát bol aj medzinárodnepoliticky izolovaný, spojencami opustený a hodený napospas agresorovi?

Aj tu treba pripomenúť Clausewitzovu klasickú axiómu: Vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. A taká, aká bola politika pred Mníchovom, taká by bola bývala aj vojna, namiesto tej dohody: spojenci nás opustili v politike a boli by nás opustili aj v boji, dokonca hrozilo, že vystúpia proti nám. Proste situácia bola oveľa zložitejšia, než ako ju líči románopisec slovami, že to vtedy „Beneš prošvih“. Poľsko bolo v roku 1939 v oveľa priaznivejšom postavení, o Francúzsku v roku 1940 ani nehovoriac – a ako dopadli v čase nezadržiteľného nemeckého nástupu? Musel prísť (podľa Nemcov) „vojnový štváč“ Churchill a „provokatér“ Roosevelt, a samozrejme aj útok na Sovietsky zväz, aby svet a najmä Západ pochopil, o čo sa hrá, a aby skutočne bojoval.

Či sa v roku 1938 malo alebo nemalo bojovať, zostane už raz navždy otvorenou otázkou, ale pristupovať k tomu rébusu tak zjednodušujúco ako niektorí protibenešovsky ladení autori, tiež nijakú otázku spoľahlivo nezodpovie. Grušu ani len nenapadne podrobnejšie sa zaoberať aj postojom USA k rozdeleniu sfér vplyvu v Európe v 40. rokoch 20. storočia, a teda vôbec sa nezamýšľa ani nad tým, prečo tak ako „Benešov dvakrát prešvihnutý štát“, dopadlo aj Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko, hoci tie štáty takého „hrobníka“, dokonca dvojnásobného, ako Beneš nemali.

Gruša zaujímavým spôsobom píše aj o Štefánikovi. Hoci priamo Beneša neobviňuje, spomína, že prospech Beneša bol taký očividný, že sa hovorilo o jeho podiele na Štefánikovom tragickom konci. A tak výpočet všetkých Benešových hriechov aj u Grušu, hoci len v náznakoch, korunuje tiež tragédia vo Vajnoroch. Asi aj preto autor ku svojej eseji celkom neorganicky pripája aj prílohu č. 2 o Štefánikovi. Tá však obsahuje celkom zastaralé a už vyvrátené tvrdenia o havárii Štefánikovho lietadla a ani sa nezmieňuje o najnovších poznatkoch napríklad Pavla Kanisa alebo ďalších historikov.

Jiří Gruša: Beneš jako Rakušan, Barrister & Principal, Brno 2011, 149 s.

Ferdinand Vrábel (1948), PhDr., absolvoval archívnictvo na FF Karlovej univerzity v Prahe. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 4/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Beneš, ktorý dvakrát „prošvih“ štát

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu