Miloslava Kodoňová

Po dlhom čase

mám dôvod dúfať, že aj na Slovensku môže fungovať – azda aj s nádejou na dočasné prežitie – knižné vydavateľstvo bez bulváru, varenia či štrikovania a návodov na dobré trávenie. Ale zato s odvahou vydať po sebe dve knihy jedného mladými i staršími čitateľmi takmer už zabudnutého slovenského autora Jána Roznera (1922–2006). Stalo sa v Marenčin PT, spol. s r. o. Krátko po sebe (2009 a 2010) tu vyšla s ministerskou podporou najprv Roznerova kniha spomienok na spoločný život s významnou slovenskou prekladateľkou Zorou Jesenskou s názvom Sedem dní do pohrebu. Pohreb manželky Zory, ktorá zomrela roku 1972, sa mal stať ukážkou komunistickej normalizácie, režimu, ktorý sa snažil vynikajúcu prekladateľku a znalkyňu svetovej literatúry vytrieť z kultúrnej i spoločenskej pamäti pre jej odpor proti okupácii Československa takzvanými spriatelenými vojskami – no pokiaľ si pamätám, tak ako si dobre spomína ona, boli to Rusi a možno nejaký zatúlaný zástupca nimi podrobených národností.

Roznerovo dielo Sedem dní do pohrebu sa ujalo a Marenčin PT prichádza zakrátko s ďalším jeho titulom Noc po fronte, ktoré z autorovej pozostalosti pripravila na vydanie Sláva Roznerová. Usudzuje sa, že Roznerove zápisky, zhrnuté v Noci po fronte, boli, alebo pôvodne možno mali byť, iba osobným záznamom snahy zbaviť sa nespravodlivo pridelených dedičných bremien aj vlastných omylov. Niečo ako rozprávanie do dutej vŕby: kráľ Midas má oslie uši. Nedozvieme sa, ako to skutočne bolo. O to viac sme však zvedaví, o čom Rozner – donedávna komunistickou mocou chvíľu snáď uznávaný (či aspoň nezávadný) a postupne ako tak tolerovaný novinár, publicista, literárny, filmový a divadelný, kritik, prekladateľ a vedecký pracovník – rozmýšľal po obrovskom sklamaní, spôsobenom vpádom okupačných vojsk do Československa. Nič nedostaneme polopate, nič tu nie je čiernobiele. Rozner bol načas marxista, lež nikdy komunista. Takto ho možno čítať.

Keď je v Roznerovej Noci po fronte reč o dedičných bremenách, skutočnosť je nasledovná: po matke, českej Nemke, bol Ján Rozner Nemec, po otcovi Žid, rovnako pôvodom z Čiech. Čím se táto rodina po príchode do Bratislavy, čo bolo pre otcovo povolanie novinára v období prvej Československej republiky celkom prirodzené, mala stať – čím vlastne? Synom zostalo len byť Slovákmi. Otec zomrel skôr, než vznikol vojnový slovenský štát. Keď sa v tom čase Ján Rozner uchádzal o vysokoškolské štúdium filozofie na univerzite v Bratislave, chýbala mu časť dokladov o „árijskom pôvode“. Práve toto vyžadoval na Slovensku vyhlásený „židovský kódex“, ustanovený podľa vzoru norimberských zákonov.

Paradoxne mu na sklonku vojny pomohla zachrániť si život nemecká národnosť matky. Spolu s matkou i bratom ich uväznili na sklonku vojny, roku 1944, v povestnom tábore v Seredi, čo bola na Slovensku prestupná stanica pred deportáciou do Osvienčimu. V zmätku pred záverom vojny sa všetkým trom Roznerovcom podarilo vyviaznuť a vrátili sa do Bratislavy. No a po štyridsiatom piatom im zasa hrozila deportácia čoby Nemcom.

„Toľko sme tlačili do pootvorených dverí, až sa otvorili pre ruské tanky,“ píše Ján Rozner k okupácii v šesťdesiatom ôsmom... Nevyviezli nás na Sibír, len sme prestali existovať.“ Toľko krachov sa už asi nedalo uniesť. Ján Rozner emigroval a už nikdy sa nevrátil.

Miloslava Kodoňová, Bratislava

Obsah Listů 4/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Miloslava Kodoňová

Po dlhom čase

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu