Miro Čársky

Posledných devätnásť

„A to vieš, že už našli Úsamu bin Ládina?“ pýta sa ma niekedy cez leto roku 2002 na cintoríne Fero, stodvadsaťkilový cigánsky hrobár, kopáč.

„Áno, a kto?“ čudujem sa.

„Čtvrteckí cigáni, tí najhorší Apači, vykopali ho spod zeme.“

Fero sa natriasa od smiechu. Akoby som nepoznal jeho žartíky. Vraj pozná skratku do Číny, je v Pišpekoch za rohom, niekedy tam pôjdeme spolu za Číňankami, majú fajné, tesné... a jeho Žuži je pes baskervillský a žerie hrdzavé železo a na cintorín ju nemôže vziať, lebo by požrala aj pomníky... keď ide okolo vrátnika Kuba, tak na neho pokrikuje Skuby – Duby prišiel z Kuby, žiada od vedúceho nový prešívák s tým, že ten starý mu roztrhali ľudia, čo mu do vrecka pchali tringelty „ty tisíce“ a dnes nemôže pracovať lebo má „kamínek v bote“. Veľmi nerád pracuje s krompáčom. Ale kde my už musíme krompovať, Fero stále kope rýľom a kričí, že má v nohe „forsáž“ a že je to máslo, úplná Rama.

„Stále sa mi zdá, že počujem zvoniť zvony. Ako Vinetú, keď umieral,“ hovorí Dušan, cigánsky hrobár, kopáč, o ktorom dievča z našej školy natočilo dokument, ktorý sa volal „Niesol Krista.“ Kryštof – Christofer – Kristonos. Tam som prvýkrát videl, ako sa po lopate dá dostať z dvojmetrovej jamy. To som ešte netušil, že ja sám budem takto vyskakovať z jamy približne päťstokrát.

Pre hrobára znamená zvonenie zvonov, že má utekať k jame, lebo smútočný sprievod práve vychádza z domu smútku. Ak zmešká, má problém. Je to niečo podobné, ako keď sa ľuďom zdá, že počujú plakať dieťa. Povolávací zvuk.

Keď som sa Dušana pýtal na ten dokument, tak to skomentoval takto: „Vieš, dal by som ju, ale len zozadu.“ Dušan so ženou a s troma dcérami. Prišiel o panictvo, keď mal dvanásť. Hovorili sme mu „šľahač“. Jamu vždy „vyšľahal“. Veľmi rýchlo a krivo. Meral na uhlopriečku, aby mu vychádzalo viac. Nosiči boli z jeho jám vždy vystrašení, či im vojde truhla, a chodili ich kontrolovať. Po celom cintoríne strácal veci a náradie.

„Fero, štumbus!“ (Fero, daj cigaretu)

Fero sa smutne pozrel do škatuľky a povedal: „Vieš, rád by som ti dal, ale mám už iba posledných devätnásť.“

Fajčenie ide do peňazí. Alkohol tiež. Kvôli tomu Tibor, cigánsky kopáč, hrobár, ani nepil, ani nefajčil. Jamu mal vždy vykopanú ukážkovo, vyhladenú ako by na nej bola omietka a mala rovnaký rozmer hore aj dole. Zodpovedný chlap, ale až príliš. Príliš na peniaze, príliš vypočítavý, jeho nikto neobtiahne o nič. Keď bol Braňo V. natáčať na cintoríne krátky protirasistický šot, Tiborovi sa stále málilo. Dušan a Fero odmietli rozprávať na kameru, Tibora zlákali práve na peniaze. Ja som nechcel nič (nemal som ešte deti). Sedel som v tomto šote na záhradnom traktoríku a niečo veľmi múdre som povedal (ako vždy). Potom som traktor naštartoval, čo mi chvíľu predtým ukázal Vincko, ktorý na ňom naozaj jazdieval. A keď chlapi prichádzali do práce, viacej sa hodilo, keď išli zľava. Zastávka trolejbusu bola vpravo.

„To vyzerá, ako by sme do práce išli z Harleya,“ smial sa Fero.

Film je ilúzia. Aj to, čo si myslíme o cigánoch, je ilúzia. Každý je iný. Jediné, o čo sa človek môže v tomto svete plnom informácií oprieť, je jeho vlastná skúsenosť. Ja sa o ňu opieram a snažím sa o ňu podeliť s tými, čo majú o to záujem.

(Vydáno díky spolupráci se sdružením Česko-slovenské mosty v Bratislavě.)

Miro Čársky

Obsah Listů 3/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Miro Čársky

Posledných devätnásť

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu