Marián Hatala

Pozri, kto to hovorí

Akoby sme sa hojdali v globálnej komunikačnej a informačnej sieti a „chatovali“ a „tweetovali“ rýchlosťou vyššou, než sa pohybuje namydlený blesk. Akoby sme všetci – od Borského Mikuláša cez Hustopeče až po Malmö a ešte ďalej – žili v beznádejne unifikovaných domoch, ktorých steny sú zo skla. Skoro každý sa môže dozvedieť skoro všetko o skoro každom. Tým skôr, že zvýšená potreba sebaprojekcie u niektorých jedincov velí byť vždy na očiach a na ušiach, to jest permanentne sa usilovať, aby nás iní videli a počuli, a to takých, ako si myslíme, že by nás mali vidieť a počuť – vždy usmiatych, vždy úspešných.

Vedno so záplavou informácií rôzneho druhu a najmä krátkeho života sme sa stali súčasťou všeobecne bujnejúceho estrádneho zabávačstva, v ktorom sa napríklad hlavné správy vo verejnoprávnej televízii pokojne môžu začať hoci vraždou, ďalším verbálnym hulvátstvom celebrizovaného politika štvrtej a ešte nižšej cenovej skupiny, alebo aspoň nevídanou prírodnou kalamitou či rovno katastrofou. Takéto jednostaj sprostredkúvané obrázky postupne začnú pôsobiť ako obyčajná rutina. Vyvolávajú predstavu veľkej a neustále sa zväčšujúcej medziľudskej vzdialenosti. Nešťastia udomácnené na obrazovkách a monitoroch sa nebadane menia na čosi, čo nepochádza z nášho sveta, čo sa nijako netýka našej vlastnej skúsenosti. Reálne hrozí, že sa časom celkom depersonalizujú. A upadnú do všeobecného zabudnutia.

Sme čoraz pohodlnejší. Kto by sa pri obrázkovom defilé takéhoto druhu babral s pocitom vlastnej zodpovednosti a schopnosti osobnej účasti? Kto by skúmal, kde má ten svoj najslabší podnet, ktorý je ešte schopný vnímať, vyhodnocovať a vytvárať si tak základný vzťah k svojmu bezprostrednému okoliu a k sebe samému? Kto by si spomenul na F. M. Dostojevského, podľa ktorého ,ja som zodpovedný väčšmi ako všetci ostatní'?

Aj Gilbert Gottfried alias Joey z komédie Amy Heckerlingovej Look Who´s Talking Too (z roku 1990) ostošesť tweetoval. Jeho výrok „Japan is really advanced. They dont´ go to the beach. The beach comes to them“, v nepresnom a neúplnom slovenskom a oficiálnom preklade „Japonci už nemusia chodiť na pláž, lebo more prišlo za nimi“, obletel v čase katastrofy našu globálnu dedinu. Herec, ktorý po dlhé roky prepožičiaval svoj hlas maskotovi americkej poisťovni Aflac, mimochodom najväčšej zahraničnej poisťovne v Japonsku, dostal okamžitú výpoveď. Zamestnávateľ sa totiž dištancoval od tohto i ďalších, z rovnakého cesta umiesených výrokov komika („My Japanes doctor advised me to stay healthy I need 50 million gallons of water a day“).

Julian Tuwim kedysi napísal, že „hlúposti je možné hovoriť, nie však slávnostným tónom“. Nemecký kancelár Konrad Adenauer povedal pred polstoročím na adresu totálne zbabranej invázie, pri ktorej Američania poslali svojou spravodajskou službou vycvičených kubánskych emigrantov do Zátoky svíň, aby zvrhli režim Fidela Castra: „Vzhľadom na to, že Boh limitoval múdrosť človeka, zdá sa nespravodlivé, že zároveň neurčil hranice pre jeho blbosť.“ Takmer sa nechce veriť, že ani jeden z týchto pánov Gottfrieda nepoznal, že obaja svoje myšlienky adresovali niekomu inému a v úplne inom čase.

V závere komédie Pozri, kto to hovorí, sa malí súrodenci Mikey a Julie po strastiplných udalostiach v rodine rozhodnú, že sa budú väčšmi starať jeden o druhého, lebo na tých bláznivých dospelých sa vonkoncom nedá spoľahnúť.

Nie celkom súhlasím, sú dni, keď sa dá... Napríklad včera som sa v priebehu hodiny stretol so susedkou pri vchodových dverách nášho domu. Svet je malý. Dva razy mi – plne naloženému – otvorila. Zhodli sme sa, že malý svet je v poriadku. Musí však v ňom byť dosť dobrých ľudí, aby človek človeku neprivrel nejednu ruku či nohu...

Marián Hatala

Obsah Listů 3/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Pozri, kto to hovorí

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu