Marián Hatala

Elita a „elita“

Najneskôr od prijatia nového mediálneho zákona v Budapešti začali maďarskí umelci a intelektuáli biť na poplach zoči-voči politickému kurzu v krajine. Pianista András Schiff informoval Washington Post o nižšom stupni tolerancie, upozornil na vzrastajúci antisemitizmus, nacionalizmus, na diskrimináciu Rómov. Dirigent Ádám Fischer oboznámil Komisiu EÚ v Bruseli s petíciou podobného obsahu, ktorú okrem Schiffa signovali spisovateľ G. Konrád a režisér B. Tarr. Fischerov brat, dirigent Budapeštianskeho festivalového orchestra Iván Fischer varoval v rozhovore pre FAZ pred pozvoľnou demontážou demokracie v Maďarsku. Z druhého brehu za ozval Zsolt Bayer, antisemita hrubého zrna. Vo vláde blízkom denníku Magyar Hírlap uverejnil článok o tom, že Schiff je „duchovný a duševný príbuzný masových vrahov, komisárov Maďarskej republiky rád 1919“, čo utiekli do Rakúska, kde už ich „s otvorenou náručou čakali najhlúpejší kancelár Rakúska Renner a ešte hlúpejší štátny tajomník Bauer, čiže ľudia snívajúci v roku 1919 o boľševizme“. Zsolt vyjadril aj poľutovanie, že v lese pri obci Orgovány, kde sa v auguste 1919 udial masaker, pri ktorom prišlo o život viac než tristo komunistov a Židov, neboli zabití všetci priaznivci Maďarskej republiky rád.

Verbálne ataky odrážali P. Nadas, P. Esterházy či I. Kertész, dvojtretinová časť domácej politickej scény podráždene reaguje aj na krajana Paula Lendvaia a jeho kritické hodnotenia na stránkach denníka Standard či novej knihy Mein verspieltes Land, Ungarn im Umbruch. V nemilosti sa ocitla časť filozofickej obce od Ágnes Hellerovej po S. Radnótiho a M. Vajdu.

Medzinárodné, nielen spisovateľské kruhy spozorneli. Rázne sa ohradili voči takémuto druhu publicistiky, nazvali ju nezlučiteľnou so základnými demokratickými princípmi a vyzvali európske inštancie, aby sa dištancovali od podobných prejavov.

Aj na Slovensku pozdvihli hlas literáti. Niektorí. Za zachovanie Domova spisovateľov v Budmericiach, na ktorého prevádzku okrem štátu prispieva Literárny fond, a to dvojpercentnými odvodmi. Tie zo svojich honorárov povinne platia nie iba spisovatelia, autori odbornej literatúry, prekladatelia, ale i novinári, herci a fotografi. Romantický zámoček vlani využilo na písanie 97 tvorivcov, zväčša z radov štamgastov. Stále totiž platí výdobytok, že úspešní žiadatelia majú ubytovanie tridsať dní v roku zdarma. Platí aj ministerstvo kultúry, ktoré zaťalo sekeru na úrovni 80 tisíc verejných (eur; za päť rokov).

Lenže vláda plánuje zrušiť autorské odvody a v máji vyprší zmluva s LF, nuž sa bude diskutovať a rozhodovať o tom, aký uplatniť modus vivendi.

Azda by pomohlo, keby z LF vznikla životaschopná nadácia pre celú literárnu obec, nech už je prestíž súčasnej slovenskej beletrie akokoľvek mizerná doma i v zahraničí. Ešte väčšmi by celková kultúrna klíma v krajine potrebovala vydavateľov venujúcich sa pôvodnej literatúre. Ale nie preto, že trpia masochistickými sklonmi, ale preto, že cítia akú-takú podporu od štátu. Chcelo by aj konečne vybudovať normálnu knižnú distribúciu, mať knižnice, ktoré si bežne môžu dovoliť nakupovať knižky, verejnoprávne médiá, ktoré by plody psavcov reflektovali programovo, nie náhodne a príležitostne.

Stále sa neviem ubrániť pocitu, že aj napriek objektívnym, vyššie uvedným dôvodom, sú na ťahu spisovatelia. Možno i preto som si spomenul na beatnika a zakladateľa hudobnej skupiny The Fugs Naphtali „Tuli“ Kupfenberga. V jeho dávno publikovanom texte „1001 spôsobov, ako žiť bez práce“, čítam napríklad: „... Dobre sa oženiť. Rozviesť sa. Hrať vo filmoch. Spať v kinách... Kradnúť holubom strúhanku. Kradnúť holuby. Preobliecť sa za holuba & tiež byť kŕmený...“

Marián Hatala

Čtěte také:

Jan Novotný: Zrádce národa

Václav Jamek: Konzervatismus čili utopie

Obsah Listů 2/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Elita a „elita“

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu