Dorota Nvotová

Treba organizovať zájazdy do osád, aby sa rasizmus skľudnil?

Odchádzam z chladného starého domu v Levoči zavčas ráno. Vonku prší a mne sa nechce. Môj priateľ sa zababušený v perinách oddáva ríši snov, a keď som už obutá, precitne a pokrúti hlavou. Viem, čo si myslí. Na čo sa preboha trepem v daždi za Rómami do osady, keď mám na návštevu iba hodinu. Ale idem. Nasadám na autobus a východné Slovensko sa mi rozmazáva za hrubou vrstvou stekajúcich dažďových kvapiek. Mám pocit viny. Trápi ma, že som neurobila druhý ročník Rómskej Superstar. Spohodlnela som, alebo čo? Alebo sa mi len nechcelo čeliť tým tisíckam výčitiek a narážok zo strany gádžov? Nie, tým to nebude. Myslím, že zo všetkého najviac neviem, kam to posunúť. Mám rada, keď sa veci zlepšujú, keď sa odstraňujú staré chyby. A tuto ako tomu dať lepší ksicht. Na budúci rok to isto zistím. Ak nie, nepozriem sa do zrkadla. Nemôžem pomáhať Nepálčatkám, a nerobiť nič pre týchto tu... hovorím si, stúpam v daždi do kopca.

Do rytmu

Autobus ma vysadil asi päť kilometrov od osady – nejako som si pomýlila spoje asi. Dážď mi bubnuje na kapucňu a snažím sa kráčať do rytmu. V diaľke na kopci vidím osadu. Z komínov stúpa dym. Rómovia sa prebúdzajú a robia si prvú zalievanú kávu. Z prvých domov počujem detský krik. Keď ma zbadajú, rozbehnú sa mi v ústrety, zvedavo sa na mňa pozerajú, a keď ma konečne spoznajú, začnú vykrikovať „Dorotka prišla!“. Je to už rok, čo som sa tu neukázala. Chytám decká za ruky a kráčame spolu na koniec osady, kde býva kamoška Zuzka. Pripájajú sa k nám psy, mladé mamičky s kočiarikmi a stále viac detí. Keď prídem do centra osady, do očí sa mi vrinú slzy. Všetci dospelí pracujú. Ako mravčeky. Zametajú, znášajú smeti, trhajú burinu, zberajú drevo... nikto nestojí a nepofajčuje. Krútim uznanlivo hlavou a v sprievode detí kráčam do Zuzkinho domu.

Neohlásila som sa, a tak je prekvapená a pyšne mi ukazuje svoju malú dcérku, ktorú pred nedávnom porodila. Bábätko je krásne zabalené v perinke, čistučké, bacuľaté a vonia po bábätkovsky. Zuzka hodí polienko do pece a prihrieva polievku. „Dáš si kávu?“ pýta sa ma. Kávu nikdy nepijem, iba tu. Lebo viem, že nemajú čaj. A nedať si nič sa nesmie. Tak si dávam kávu. Zuzka pošle mužovu sestru Aničku k susedovcom pre rýchlovarnú kanvicu. Dievča prinesie kanvicu bez vrchnej časti, takže chvíľu trvá, kým voda zovrie. Tak ako takmer každá rómska domácnosť, ktorú som navštívila, aj táto je extrémne čistá a uprataná. Okolie rómskych osád také nie je, a to núti Gadžov myslieť si, že tak to u nich vyzerá aj vnútri. Opak je pravdou. Zuzkinu domácnosť pokrýva vrstva koberca – nie jedného, sú to zvyšky z rôznych kobercov, je to však krásne naukladané a pospájané ako puzzle. Na stole je dečka, na stene sväté obrázky a za sklom obývačkovej steny, ktorú si zobrali s Ivanom na splátky, sú povystavované zlaté šálky. Mám sa čo učiť.

„Už boli krstiny?“ pýtam sa Zuzky vediac, že narážam na citlivú otázku. Kňaz v Spišskom Hrhove odmieta krstiť rómske deti. A tak všetky Rómčatá sa dávajú krstiť v inej dedine, kde je kňaz chápavejší. „Hej... to si mala vidieť ten Bašável. Som ti volala, ale asi si bola tam v tej Indii.“

„Čo sa to robí vonku?“ pýtam sa na margo pracujúcich Rómov. „Aktivačné práce,“ vysvetľuje Zuzka. „Všetci chcú robotu. Ale čo robiť, keď neni. Ešteže Ivan robí dole v Hrhove. Pozri, splatili sme tú stenu, tak sme kúpili gauč. Pekný, že?“ pýta sa a pyšne ukazuje na rozťahovací gauč, na ktorom spia aj s deťmi. Ivan pracuje za zhruba tristoeurový plat, má tri deti a Zuzku, ktorá vie všetko naplánovať a úžasne hospodáriť. Ja by som s 300 eurami mesačne umrela od hladu. Pozerám na Zuzku s obdivom a sŕkam silnú tureckú kávu.

V sprievode

Zuzka zatiaľ nakojí malú a ja sa musím pobrať. Pozdravím, nasľubujem, že zasa prídem, a odchádzam dole briežkom v ústrety mrholeniu. Decká mi znova robia sprievod až na zástavku. Tentokrát chytím správny autobus do Levoče a červenolíca budím svojho frajera, ktorý nezažil krásne upršané ráno v rómskej osade.

Zobrala som do osady niekoľko ľudí z Bratislavy za tie roky. Ľudí, čo chápu a vidia, a aj ľudí, čo nevidia. Všetci boli nadšení a užasnutí. Ich tváre pripomínali tváre mojich turistov v Nepále po tom, čo prídu z letiska a obzrú sa okolo seba. Zmes nadšenia, strachu z nepoznaného, ale hlavne silná emócia, ktorú nevie nikto z nich popísať. Emócia, ktorá ide z človeka na človeka. Z človeka žijúceho srdcom, v lesnej osade, v chudobe a jednoduchosti. Z človeka, ktorý nosí denne vodu zo studne, spoločnej pre stovky smädných krkov, z človeka už dávno netúžiaceho. Na človeka zabehnutého do systému na míle vzdialeného od systému rómskej osady. Na človeka s jasnými názormi na svet, ľudí, dobro, či zlo. Na tvári príchodzieho človeka vidno emóciu. Niekedy aj slzy, veľmi často smiech, niekedy oboje.

Treba začať organizovať zájazdy do osád, aby sa rasizmus na Slovensku skľudnil? Ako inak predať druhú stranu mince? Stranu, čo nezaplní predné stránky bulvárov, stranu, ktorá to nespraví ani do verejnoprávnych správ? Ako ukázať dobro, keď všetko, po čom sa tu prahne, je zlo? Myslím že zmeniť postoj k Rómom v mysliach Slovákov by bolo ťažšie ako zmeniť Rómov samotných – nehovoriac o tom, že by bolo smutné, keby to dospelo až tam, že by ich niekto menil. Sú čarovní a krásni – takí, akí sú.

Dorota Nvotová (1982) je slovenská herečka, speváčka a pravidelná autorka novinárskeho stĺpčeka v týždenníku Týždeň.

Tento text z rubriky Mosty připravilo sdružení Česko-slovenské Mosty v Bratislavě do zvláštní přílohy „Mosty. Česko-slovensko bez hraníc“ bratislavského vydání deníku Sme. Podpořil fond místopředsedy slovenské vlády pro menšiny, lidská práva a evropskou integraci.

Čtěte také:

Juraj Buzalka: Krásni vo farebnom tričku

Břetislav Rychlík: V nebi je Kaufland zadarmo

Obsah Listů 2/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Dorota Nvotová

Treba organizovať zájazdy do osád, aby sa rasizmus skľudnil?

Do rytmu

V sprievode

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu