Juraj Buzalka

Krásni vo farebnom tričku

Významný teoretik nacionalizmu Rogers Brubaker rozlišuje medzi dvomi modelmi, ktorými sa v Európe organizuje a prejavuje viacetnickosť. Prvý sa vytvoril hlavne na západe kontinentu. Etnické skupiny v tomto prípade vznikli ako dôsledok imigrácie a sú vo všeobecnosti územne rozptýlené. Viacetnický model v strednej a východnej Európe má inú podobu, keďže etnické skupiny sú pôvodné alebo sa za pôvodné aspoň vydávajú. Vo východnej Európe podľa Brubakera vznikli etnické skupiny viac „zmenami hraníc ponad ľudí ako pohybom ľudí cez hranice“. Hlavne v tomto druhom prípade získava etnicita teritoriálnu podobu a viacetnickosť je chápaná ako multinacionalita. Vo východnej Európe sú tak ľudia nútení mať právo na kultúru takmer výlučne v etnonárodnom zmysle. Výnimku z tohto pravidla tvoria Rómovia.

Národná kultúra

Rómov totiž nemožno zaradiť do kategórie národná či etnická menšina rovnako ako napríklad Slovákov, Maďarov, Nemcov či Rusínov. Napriek tomu, že si politici, publicisti či štátni úradníci väčšinou veľkú hlavu z viacznačnosti kategórie „Róm“ nerobia, už zbežný pohľad ukazuje, že Rómovia môžu byť sociálne i územne vylúčenou skupinou, ekonomicky marginalizovanou populáciou, ako aj etnickou či národnostnou menšinou. Pre nemnohých jasnozrivých môže táto kategória potenciálne nadobudnúť znaky teritoriálnej národnosti.

Od Veľkej francúzskej revolúcie počet národov na svete dramaticky stúpa. Prečo by logika nacionalizmu, ktorá plodí národy takmer automaticky, mala obísť práve Rómov?

Možnosť, že sa z kategórie Róm stane podľa logiky sebaurčovacieho práva rómska teritoriálna národnosť ako maďarská, slovenská či česká, teda môže naraziť na neúnavných obrancov národného štátu Slovákov, Čechov či Maďarov. Hoci všetci nacionalisti sveta túžia po „svojom“ štáte, slepo veriac v právo na sebaurčenie, keď štát majú, vášnivo bránia iným v „ich“ štáte, aby využili to isté sebaurčenie. Ako sa teda otočiť v tejto slepej uličke? Ako prijať viacetnickosť a nenútiť pritom Rómov do kultúry nacionalistického sebaurčenia?

Zmena uvažovania

Tak ako neobstojí, aby sa obyvatelia Číny, Indie či Brazílie obmedzovali v spotrebe kvôli globálnemu otepľovaniu, najmä keď si neúnosný konzum desaťročia užíval práve Západ, tak je to aj s kolektívnymi kategóriami. Kým budúcnosť sveta stojí na rozvoji iných technológií ako tých, ktoré stáli na začiatku industriálnej éry, tak nie je v 21. storočí potrebné budiť ľudí podľa vzoru spred dvoch storočí!

Podobne neslobodno nechať priestor naivným ekonomickým predstavám o trhu – zmierovateľovi kultúr. Podľa tejto logiky, ktorá stojí za väčšinou strednoprúdovej ekonomickej teórie a ekonomickej praxe, sa národné kultúry „prirodzene“ roztopia v ekumenickom trhovom kotli. Etnické skupiny budú potom nažívať v harmónii nehateného obchodu, ako inak, bez zásahu štátov či „socialistických“ európskych únií.

Národní intelektuáli budú podľa tejto predstavy maximálne dumať nad kúskami ľudových odevov v skanzenoch, bafkať fajky nad archívnymi listinami o národnej nenávisti a opíjať sa svorne so stúpencami ekonomickej slobody národným nápojom na matičných slávnostiach. Veď čo si budeme nahovárať, keď sa jedná o holú daňovú zvrchovanosť, jednofarebná národná kazajka je lepšia ako viacfarebné voľné tričko!

Netreba už ani zdôrazňovať, že globálnu viacetnickú ekuménu si v klimatizovaných lounges a hoteloch svetových metropol užívajú najmä bieli muži v mladšom strednom veku. Svetový mier, ktorý sa šíri prostredníctvom ich etnoangličtiny, však ani zďaleka nie je všadeprítomný. Skôr naopak, veď aj taký „rómsky problém“ na Spiši je primárne dôsledkom negatívneho pôsobenia trhových síl na okraje spoločnosti, o dôsledkoch neoliberálnej globalizácie v Afrike nehovoriac!

Navyše, okrem úspechu „umiernených“ nacionalistov sa stredoeurópski fašisti pomaly stávajú súčasťou straníckeho establishmentu, podobne ako sa ich naoko nenápadnejší konzervatívnejší pobratimovia kvalifikovali do vedenia štátov na Západe. Za univerzálnosť moderného európskeho modelu kultúry a spoločnosti už dnes viac hovoria sladké turecké seriály typu Šeherezáda, ako kedysi progresívny politický stred. Pre ten sa stala primárna obrana „civilizácie“, teda najmä blahobytu bieleho voliča.

Tento eurorasizmus zdieľajú ekonomickí „liberáli“, ktorých mnohí na východe kontinentu naďalej považujú za jediných nositeľov reforiem, ako aj sociálni konzervatívci postkomunistickej ľavice či otvorení nacionalisti a populisti všetkých farieb! Rómovia, toto brvno v oku idealistických predstáv o civilizácii, v týchto úvahách figurujú len ako usmievaví huslisti na svadobných hostinách či konzumenti psov na predmestí románskych miest.

Niet sa čo diviť tomuto posunu, keď sú orientálne predstavy európskej strednej vrstvy o umeleckom nadaní rómskych „divých makov“ až príliš podobné romantickým predstavám z 19. storočia. Napríklad tým o mravných a lopotných Slovákoch, ktoré sa tešili pozornosti u českých a maďarských romantických intelektuálov. Božena Němcová či Béla Bartók umelecky predsa len nezachytili negramotných a násilných kysuckých alkoholikov, krvnú pomstu na detvianskych lazoch či špinavé, repu žuvajúce deti mnohopočetných slovenských katolíckych rodín. Asi preto si mnohí vzdelaní Slováci dnes môžu myslieť, že bieda, lenivosť a hudobný sluch sú „prirodzené“ hlavne pre rómske osady!

Naučená tolerancia

Je jasné, že v 21. storočí sa musíme naučiť intenzívnejšie a inštitucionálnejšie odmietať, aby malá skupina vytvorila kmeňovú výlučnosť, aj za tých, ktorí si bytie v kmeni neželajú alebo ich národný cirkus napríklad nudí. Sú tiež okamihy pohodovejšieho prežívania kolektívnej existencie, praktizované tými, ktorí sa podobne ako drvivá väčšina občanov stali členmi národa nechtiac, prípadne sa vlastným úsilím prepracovali do „národného bezvedomia“. Pri umývaní zubov či nákupe v samoobsluhe nekvília nad obranou toho, čo národní hysterici chápu ako národnú kultúru a tradíciu.

Napriek dnešnému búšeniu do pŕs si vznik nového štátu pred vyše osemnástich rokov želal málokto. Svet však uznal, že nástupnícke štáty Československa sa rozišli nežne. Odvtedy však už svet prešiel dobrý kus cesty, aby sme začali budovať tolerantnú postnárodnú spoločnosť. Všetci máme predsa právo na existenciu aj v inom ako etnonárodnom zmysle!

Vieme napríklad, že funkčná viacetnickosť má väčší potenciál pre dlhodobé spolužitie ako výlučná teritoriálna nacionalita. Vedeli by o tom hovoriť aj rómski migranti po pracovných skúsenostiach v írskych mraziarňach, na talianskych olivových plantážach či pri sadení českých lesov. Rómovia však môžu pomôcť najmä doma, aby prechod k imigrantskej viacetnickosti, ktorá sa starnúcim a bohatnúcim nerómskym Stredoeurópanom nevyhýba, prebehol čo najbezbolestnejšie.

Model tolerantnej spoločnosti v Strednej Európe 21. storočia bude totiž práve v tom, ako dokážeme vytvoriť etnicky neutrálny model spolužitia. Je na nás všetkých, či zostaneme žiť na stromoch alebo pochopíme, že Európa – podobne ako kedysi starý Rím – zanikne vtedy, keď stratí kapacitu začleňovať tých, z ktorých predtým urobila otrokov a barbarov.

Pochopenie komplexnej povahy a pôvodu kategórie „Róm“ bude pri budovaní tohto modelu kľúčové. Najprv treba totiž zmeniť „odveké“ uvažovanie o skupinách, až potom sú možné úspešné vzdelávacie či sociálne programy. Ak sa týmto smerom nevydáme, najdesivejšie poznanie nášho občana-malomeštiaka príde, keď si pri sledovaní lynčovania cigánskeho lumpenproletariátu v komerčnej televízii uvedomí, že vysoké hádépé môže použiť tak akurát na zaplatenie kamerového systému a strážnej služby pre svoj nový katalógový dom! Či aj potom bude prioritou dolina plná štvorprúdového betónu a za hodné podpory budú považované len technoinovácie a potom ešte trochu folklóru a vlastiveda, zatiaľ nevedno.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, šéfredaktor časopisu OS. Prednáša na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Tento text z rubriky Mosty připravilo sdružení Česko-slovenské Mosty v Bratislavě do zvláštní přílohy „Mosty. Česko-slovensko bez hraníc“ bratislavského vydání deníku Sme. Podpořil fond místopředsedy slovenské vlády pro menšiny, lidská práva a evropskou integraci.

Čtěte také:

Rozhovor s Davidom Z. Scheffelom: Svinia není název, ale symptom

Arne B. Mann: Najstrašnejšia kapitola

Obsah Listů 2/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Krásni vo farebnom tričku

Národná kultúra

Zmena uvažovania

Naučená tolerancia

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu