Arne B. Mann

Najstrašnejšia kapitola

Roku 1935 boli vydané takzvané norimberské rasové zákony o ríšskom občianstve a ochrane nemeckej krvi a cti. Vyhlášky, ktoré na ne nadväzovali, klasifikovali Cigánov a Židov ako „element zabraňujúci čistote rasy“. To znamenalo, že s nemeckými „Árijcami“ nesmú uzatvárať sobáše ani mať pohlavný styk.

Doktor Robert Ritter, riaditeľ Výskumného ústavu pre rasovú hygienu a populačnú biológiu pri Ríšskom úrade zdravia, vypracoval „vedeckú teóriu o spôsobe zisťovania prítomnosti cigánskej krvi“. Podľa nej „Cigánov charakterizuje vrodená asociálnosť a zločinnosť, a tento znak ich rasy je nevykoreniteľný“. Jediné riešenie videl v „osobitnom zaobchádzaní“ (Sonderbehandlung), ktoré znamenalo hromadné vyvraždenie.

Na základe Súpisu všetkých Cigánov, cigánskych miešancov a osôb žijúcich cigánskym spôsobom v Ríši boli všetci evidovaní povinní podrobiť sa rasovo-biologickému vyšetreniu – odberom krvi, skúmaniu farby očí a vlasov, antropometrickým meraniam. 17. apríla 1940 boli nariadené prvé transporty Rómov do koncentračných táborov v Poľsku. Rómovia, ktorí boli využívaní pre potreby nemeckého zbrojného priemyslu, boli násilne sterilizovaní.

Tábory

Tretia ríša zriadila zberné tábory pre asociálov, kam boli internovaní aj rómski muži. Takéto tábory boli aj v Protektoráte Čechy a Morava: v Letoch u Písku a v Hodoníne u Kunštátu, roku 1942 premenené na „cigánske tábory“, kde už boli internované aj ženy a deti. Za dva roky existencie týchto táborov v Letoch zomrelo 327 ľudí (čo bolo takmer 25 percent tam internovaných osôb), v Hodoníne zomrelo 207 Rómov. Odtiaľto potom odchádzali transporty do vyhladzovacích koncentračných táborov, najmä do Osvienčimu. Z vyše 6500 českých a moravských Rómov evidovaných v roku 1940 prežilo vojnu necelých 800.

V decembri 1942 vydal Himmler takzvaný Osvienčimský výnos, ktorým nariadil deportáciu „Cigánov a cigánskych miešancov“ z Ríše a pripojených území do koncentračných táborov: vznikol špeciálny Cigánsky koncentračný tábor v Osvienčime II.-Brzezinke (Auschwitz II.-Birkenau). Väzňom na odev našili čierne trojuholníky (označenie pre asociálov), na predlaktie im vytetovali číslo a písmeno Z (Zigeuner). Do tábora priviezli Rómov z Čiech a Moravy, Holandska, Belgicka, severného Francúzska, Poľska a štátov vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Za táborového lekára bol vymenovaný Josef Mengele, „anjel smrti“, ktorý na väzňoch vykonával svoje neľudské „vedecké pokusy“. Zahynulo tu 19 000 Rómov.

Druhého augusta 1944, po tom, čo boli izolovaní mladí rómski väzni, počas jednej noci odviezli do plynových komôr 2897 obyvateľov cigánskeho tábora, tento deň si Rómovia pripomínajú ako Pamätný deň rómskeho holokaustu. Odhaduje sa, že počas druhej svetovej vojny zahynulo asi 300 tisíc európskych Rómov.

Oddelene

Slovenský štát nemecké rasové zákony v mnohom napodobnil. Boli zriadené dva typy donucovacích zariadení pracovného charakteru: pracovné strediská (určené pre Židov) a pracovné útvary (určené predovšetkým pre asociálov, medzi ktorými boli zahrnutí aj „Cigáni bez pracovného pomeru“). Rómovia, ktorí tvorili v týchto útvaroch vždy minimálne polovicu zaradencov, boli nasadzovaní na najťažšie manuálne práce. Pracovali často až 11 hodín denne v zlých hygienických podmienkach, za minimálnu mzdu. V roku 1942 bol na východnom Slovensku zriadený komplex pracovných útvarov v Hanušovciach nad Topľou, Bystrom, Petiči a Nižnom Hrabovci – Rómovia tu budovali železničnú trať Prešov – Strážske. Na strednom Slovensku bol takýto tábor v Jarabej, kde zaradenci budovali štátnu cestu horského prechodu Čertovica. Rómovia pracovných útvarov v Dubnici nad Váhom a v Ilave boli nasadení na zemné práce pri regulácii Váhu. V roku 1943 bol zriadený takýto tábor v Revúcej, jeho zaradenci tu budovali železnicu Revúca – Tisovec. Rómovia, ktorí boli internovaní v pracovnom útvare v Ústí nad Oravou, sa podieľali na výstavbe Oravskej priehrady.

Pri plnení diskriminačných opatrení bola mimoriadne aktívna Hlinkova garda. Legislatíva umožňovala gardistom napríklad nočné razie v rómskych osadách, a nedodržanie vymedzených hodín pre vstup do mesta či obce trestali fyzickým násilím. Pod zámienkou odvšivovania prepadávali rómskych mužov a najmä ženy a potupne ich strihali. Aktívne spolupracovali so žandárskymi stanicami pri zaisťovaní práceschopných mužov a ich násilnom transportovaní do pracovných útvarov. Svoju agresivitu si vybíjali pri demoláciách rómskych osád a vyháňaní Rómov na odľahlejšie miesta mimo obcí.

Upálení

Mnohí Rómovia sa zúčastnili Slovenského národného povstania. Po obsadení Slovenska nemeckou armádou došlo na viacerých miestach hlavne stredného Slovenska k masovému vyvražďovaniu Rómov špeciálnymi jednotkami SS. Na represálie proti Rómom stačilo aj podozrenie zo spolupráce s partizánmi. Rómovia boli popravovaní na mieste: v Čiernom Balogu, kde bolo 14. novembra 1944 zavraždených vyše šesťdesiat olašských Rómov – mužov postrieľali, ženy a deti za živa upálili; podobne vo Svätom Kríži nad Hronom, kde 17. októbra 1944 za živa upálili 23 Rómov; v Motyčkách – osade Štubňa v novembri 1944 takto usmrtili asi 20 osôb. Rómov často hromadne deportovali na masové popraviská v Kremničke a Nemeckej. Najviac rómskych obetí bolo z obce Ilija pri Banskej Štiavnici, odkiaľ 22. novembra 1944 odvliekli 111 mužov žien a detí, ktorých povraždili v Kremničke. Presný počet Rómov, ktorí zahynuli v dôsledku represálií, stále ešte nepoznáme.

V Dubnici nad Váhom bol pôvodne pracovný útvar v novembri roku 1944 premenený na „Zaisťovací tábor pre Cigánov“, kam boli internované celé rodiny. Koncom roka 1944 tu žilo v mimoriadne ťažkých podmienkach vyše 700 väzňov. V decembri 1944 tam vypukla epidémia škvrnitého týfusu – nemeckí vojaci to vyriešili tak, že 23. februára 1945 naložili na dve nákladné autá 26 pacientov pod zámienkou prevozu do nemocnice. Priviezli ich do areálu miestnej zbrojovky pod Drienovú horu a tam ich povraždili. Exhumácia masového hrobu po skončení vojny dokázala, že výstrelom bolo zasiahnutých len 18 Rómov, mnohí boli zavraždení údermi tupým predmetom, ďalší sa zadusili po zahrabaní. Z dubnického zaisťovacieho tábora napokon neodišiel transport do vyhladzovacích táborov. Avšak z oblastí južného a juhovýchodného Slovenska vrátane Košíc, Rožňavy, Rimavskej Soboty, Lučenca, Komárna a Nových Zámkov, ktoré boli počas vojny pripojené k Maďarsku, boli Rómovia deportovaní prevažne do koncentračných táborov, najmä do Dachau. Ich počty však zatiaľ nepoznáme.

Strach

V niektorých lokalitách, kde boli vzájomné vzťahy tradične dobré, sa miestni obyvatelia „svojich“ Rómov zastali a nedovolili, aby boli odvlečení do pracovných útvarov. Stačilo, ak sa zaručili, že ich potrebujú na stavebné či poľnohospodárske práce. Podobne to bolo aj s dodržiavaním predpisu o odstránení rómskych osád a obydlí. Tam, kde vzťahy medzi väčšinovým a rómskym obyvateľstvom už pred vojnou neboli dobré, sa výrazne zhoršili. Rómovia sa politikou slovenského štátu dostali do novej spoločenskej izolácie. Už existujúci pocit nedôvery táto skúsenosť s „gádžami“ veľmi prehĺbila. Nedôvera narástla na strach z budúcnosti a táto historická skúsenosť je dodnes súčasťou kolektívnej pamäti Rómov.

Väčšinové obyvateľstvo však na to už zrejme zabudlo. V rokoch 2005–2007 bolo na Slovensku odhalených sedem pamätných tabúľ a pamätníčkov pripomínajúcich rómsky holokaust. Česká republika si každoročne pripomína rómske obete na miestach bývalých internačných táborov. Na časti areálu bývalého „cigánskeho tábora“ v Letoch však dodnes stojí veľkovýkrmňa ošípaných.

Protektorát

V Čechách žili Rómovia do vojny väčšinou kočovným spôsobom života, usadení boli na južnej Morave. Kočovní Rómovia, ktorí krajinou prechádzali, nemali spoločenské väzby na domáce obyvateľstvo, to preto ani nevnímalo ich diskrimináciu a internáciu do táborov. Inak to bolo na Morave, kde Rómovia často žili dlhodobo usadlým spôsobom života a kde boli tolerovaní majoritným obyvateľstvom. Aj keď dozorcami v oboch cigánskych táboroch boli českí žandári, o osudoch českých a moravských Rómov rozhodovali nemecké protektorátne orgány.

Na Slovensku bola legislatíva i vykonávanie protirómskych diskriminačných opatrení do augusta 1944 v rukách slovenských orgánov. Štátny záujem bol namierený predovšetkým proti židovskému obyvateľstvu (arizácia ponúkala možnosť nemalého obohatenia), protirómske opatrenia preto nedosiahli také rozmery, aj keď ďalšie plány boli rovnaké: minister vnútra Alexander Mach už v roku 1943 avizoval „zriadenie koncentračného tábora pre Cigánov“. Keby vojna trvala o niekoľko mesiacov dlhšie, osud slovenských Rómov by bol rovnako tragický ako osud Rómov z južného Slovenska, Protektorátu či ďalších európskych krajín.

Arne B. Mann (1952) je vedecký pracovník Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied, etnológ, romista. Autor Rómskeho dejepisu.

Tento text z rubriky Mosty připravilo sdružení Česko-slovenské Mosty v Bratislavě do zvláštní přílohy „Mosty. Česko-slovensko bez hraníc“ bratislavského vydání deníku Sme. Podpořil fond místopředsedy slovenské vlády pro menšiny, lidská práva a evropskou integraci.

Čtěte také:

Rozhovor s Davidom Z. Scheffelom: Svinia není název, ale symptom

Karel Holomek: Nic není rozhodnuto

Obsah Listů 2/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Arne B. Mann

Najstrašnejšia kapitola

Tábory

Oddelene

Upálení

Strach

Protektorát

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu