Joana Radzyner

Dobré pre knihu, zlé pre krvný tlak

Paul Lendvai by lepšiu kampaň ani nemohol mať: Bezprostredne po tom, čo mu vyšla jeho najnovšia kniha, pravicovo-nacionalistický týždenník Heti Válasz „odhalil“, že autor, rodák z Maďarska bol „dobrovoľný informátor“ Kádárovho komunistického režimu. Týždenník vo svojom internetovom vydaní spresňuje, že Paul Lendvai, bývalý korešpodent Financial Times, šéf redakčného oddelenia pre východnú Európu v Rakúskej televízii a rozhlase, sa v osemdesiatych rokoch „vo Viedni dobrovoľne stretával s maďarskými diplomatmi“. Len o niečo neskôr rakúske veľvyslanectvo v Berlíne z ohľadu na bilaterálne vzťahy s Maďarskom odrieklo prezentáciu Lendvaiovej knihy. Jej prezentáciu v Zürichu sprevádzali búrlivé demonštrácie. A Nadácia Heinricha Bölla pre masívne hrozby Lendvaiovi zrušila diskusné podujatie na tému Maďarsko na Frankfurtskej univerzite.

Osemdesiatjedenročný autor reagoval s pokojom: „Je to dobré pre predaj mojej knihy, ale zlé pre môj krvný tlak.“ Jedenásteho novembra 2010 reagoval okrem iného na „absurdné“ obvinenia proti nemu na webovej stránke svojho vydavateľa Ecowin Verlag: „Je to prirodzená a bežná novinárska prax, byť vo forme neformálnych rozhovorov v kontakte s diplomatmi a oficiálnymi osobnosťami. Je v povahe veci, že si vymieňate informácie bez toho, aby ste sa navzájom považovali za ,informátorov‘.“ Napísal tiež, že jeho postoj k režimu vyplýva zo spisov archívu štátnej polície: „Na otázku východonemeckej Stasi ma maďarské ministerstvo vnútra koncom roku 1984 kvalifikovalo ako ,nepriateľský element‘ a moju prácu šéfredaktora redakcie pre Východnú Európu v rakúskej televízii ako ,protikomunistickú‘ a ,protisovietsku‘.“

Dôvod tohto pohonu pravicovo-nacionalistických kruhov v Maďarsku a v emigrácii na Paula Lendvaia, experta na východnú Európu, narodeného v Budapešti a od roku 1957 žijúceho vo Viedni, je evidentný: keď 1. januára Maďarsko prevzalo predsedníctvo Európskej rady, sa Lendvaiova kniha, analýza protidemokratického vývoja v Orbánovom Maďarsku, podložená obrovskou insiderskou znalosťou, začala rovnať výbušnine.

Dvadsať rokov po revolúcii, znie Lendvaiova diagnóza, zažíva jeho stará vlasť, ktorú roku 1999 vo svojej predchádzajúcej knihe ešte nazval „víťazom porážok“, dramatickú zmenu scény. V jej centre pritom nestojí len premiér Viktor Orbán, ktorý môže vládnuť s poholdnou dvojtretinovou väčšinou a usiluje o absolútnu moc.

Dávno predtým, čo sa po celej Európe začali ozývať protesty proti nedemokratickému maďarskému mediálnemu zákonu, Paul Lendvai opísal, ako mladý, za mocou zažiadaný Viktor Orbán už po volebnej porážke Fideszu za premiéra Józsefa Antalla roku 1994 začal s budovaním mediálneho impéria pod kontrolou sebe blízkych ľudí: dnes sú to dva denníky, dva týždenníky, jedny noviny, čo sa zadarmo distribuujú v metre, dve televízie a dve rádiá. To, že autor vo svojom konštatovaní vychádza aj z maďarských zdrojov, len zvyšuje jeho dôveryhodnosť a prinúti vás zapamätať si autora kritického životopisu Viktora Orbána Józsefa Debreczéniho a sociologičku Máriu Vásárhelyi, ktorá so svojím výskumným tímom precízne mapuje spoločensko-politické sprievodné javy prevzatia moci národnými konzervatívcami. Celkový nález: „kultúra nenávisti“ sa šíri do čoraz väčších kruhov, antisemitizmus, štvanie proti Rómom a veľkouhorská nostalgia sa znovu nosia. Liberálne elity v Maďarsku sú vystrašené a mlčia. Kto je proti Fideszu, je proti Maďarsku, znie celonárodné krédo. A len Fidesz smieme vnímať ako dediča boja za slobodu proti sovietskej moci roku 1956. Nie v osemdesiatom deviatom nastala ozajstná zmena, ale až minulú jar, keď sa dostal k moci Viktor Orbán.

Kto aj po prečítaní Lendvaiovej knihy ešte zapochybuje o vážnosti situácie, ten asi vytriezvie až v budove Európskej rady v Bruseli. Tu hneď na úvod maďarského predsedníctva rozvinuli „koberec dejín“, na ktorom sú znázornené hranice Maďarska z roku 1848. Keď Maďarsko po prvej svetovej vojne skončilo medzi porazenými, prišlo na základe zmluvy z Trianonu zo 4. júna 1920 o tri pätiny svojho obyvateľstva. Je to dodnes živá národná trauma – a Orbánova vláda sľúbila, že ju prekoná. Jeho prvým krokom bol zákon o štátnom občianstve, ktorý udeľuje dvojité štátne občianstvo etnickým Maďarom v susedných krajinách. Na Slovensku, v Rumunsku a Srbsku zákon vzbudil strach z veľkomaďarského revanšizmu a vyvolal prvé nacionalistické reakcie. Nádej, že Brusel Orbána usadí, je možno márna.

V rozhovore pre rádio Deutsche Welle Paul Lendvai povedal: „Zahranično-politicky Orbán ukazuje peknú, otvorenú tvár. Má ministra zahraničia, ktorý vie skvele francúzsky, anglicky a nemecky. On sám hovorí anglicky. Bol už raz premiérom v rokoch 1998 až 2002. Myslím, že sa budú nesmierne snažiť, elegantne, krásne absolvujú konferencie a stretnutia. Ale verím tomu, že vnútropoliticky ešte väčšmi pritiahnu opraty a budú smerovať k absolútnej koncentrácii moci, právnej, politickej a mediálno-politickej.“

Paul Lendvai: Mein verspieltes Land. Ungarn im Umbruch, Ecowin Verlag, Salzburg 2010, 233 s.

Joana Radzyner (1954) je novinárka, korešpondentka verejnoprávnej televízie ORF z Poľska, ČR a Slovenska.

Čtěte také:

Olga Šulcová: Otka, nejskromnější z disidentů

Pavel Švanda: Kissingerovy názory

Obsah Listů 1/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Joana Radzyner

Dobré pre knihu, zlé pre krvný tlak

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu