János Szentmártoni

Vtáky zo špajze

Z otcovej dlane preskočil na stojan. Dychčal tam, až kým ma nezmohol spánok. Aj v sne som sledoval, ako sa mi nad hlavou chveje jeho drobné telo a skúma nebo. Zmizol prv, než sa rozvidnelo. Bol som si istý – alebo som to aspoň tak cítil – že neskončil v pazúroch susedovej mačky. No nevedel som presne, či odletel a navždy ma opustil iba v sne, alebo aj v skutočnosti. Potom som deň čo deň chodil do špajze, pretože v jej okienku si postavili hniezdo nejaké vtáky. Ešte som mal v živej pamäti rodinku z neďalekého kra a bolesť, ktorú do mňa vryla víchrica. Špajzové okno je predsa len bezpečnejší príbytok. Tam, medzi múkou a kompótmi, pod tmavými mesiacmi šuniek, som potajomky trénoval aj ja. Vtedy som ešte nemohol chápať, že som človek a krídla mi nenarastú, nech by som si ich predstavoval akokoľvek nástojčivo; po celý život ma budú vláčiť len nohy a motor srdca. A sklamanie nezmiernia ani sny. Tento rok som preletel Atlantik. Ale to nie je to isté. Snažil som sa nasťahovať do bytu, ktorý má aj špajzu a na nej okno. A čo sa nestalo – na jar si na obločnú rímsu poznášali vetvičky drozdy. Bojovali o ňu súčasne až dve rodiny. Z dlažby pavlače som nestíhal zametať ich drobné rozbité vajíčka a hniezda, zruinované počas vtáčích škriepok. Vycítili zo mňa temnú horkosť mojej nevtáčej existencie? To, že náplasťou na moje pochybnosti nie je ani pohľad či spomienka na ne? Že som iba odsúdenec na smrť, ktorý spoza mreží svojho vedomia skúma oblaky a ku koncu zabudne dokonca aj chodiť? Vo dverách špajze sa občas váhavo zastavím. Akoby som nepoznal príčinu svojich krokov.

Anna, ja a revolúcia

Dvadsiaty tretí október tisícdeväťstopäťdesiatšesť,
dva sviatky slávim: dcéru i zodvihnutú päsť.
Iba štyridsaťdva rokov od seba ich delí,
a nymfami sen zľahka v noci upradený:
že môže aj mňa zočiť v dyme zátarás,
jej hrdinom som a viesť ju môže vždy môj hlas.
Svet som uzrel o devätnásť rokov neskôr – žiaľ,
o päťdesiat som zas túto báseň napísal,
nie puška, no len pero v mojom boji hlasno znie,
nie žalár – konečnou je pre mňa stolík z kuchyne,
rozžnem lampu a divo brázdim hárky papiera,
jej udivený pohľad páli, keď ho upiera.
Že od hanby blúdim v hárkoch ešte netuší,
ich clivé ticho – morský opar vpúšťam do uší,
že bolesť cudziu nedokážem zmierniť svojím trápením,
chvíľu ako zlý rukopis na franforce premením.
Alebo mňa premení tak tento večný kompromis,
ktorý hĺbi neúspech môj ako hrobár mŕtvym skrýš:
že polobohom nie som a v jej očiach ani nebudem,
že moje skutky nevychýlia z osi nebo ani zem,
pološero šuchotavé pri žiarivom svetle varu:
môj svet spľasne, prečká zimnú haravaru
na vrchole letnej jesene, čo pre mňa je aj jarou,
ticho si tu popíjame, družinou sme zatratenou.

O Začiatku, o Odvtedy

Aký to bol štart, aký začiatok!
Dráždila ma každá minúta, pálil každý znak,
cítil som, že sa všetko zmení na báseň, všetko je báseň,
dychtivo som preskúmal každé vaše tajomstvo,
rozložil veľký-preveľký oheň,
aby mi pod srdcom nevychladla zem,
do ktorej ste pochovali mojich mŕtvych...
Teraz už, priatelia moji, viem,
že som nikdy nemal žiadne tatky,
zvŕtalo ma na žeravých ražňoch,
čomu som nemohol rozumieť, čo som nepochopil
ani z dusivého nápoja,
ani z desivých snov,
ani z osamelých tónov flauty
nádeje na špičke prázdna...
Ulysses, Drogo, Ripolus – všetci hľadali to,
na čo si tu teraz spomínam,
a čo sa možno ešte nikdy neudialo,
akoby som si chcel čoraz ustatejší
spomenúť na sen...
Kvôli tomu snu iní precválajú kontinenty,
kým pod akousi hrdzavou bránou neodpadnú,
alebo ho po tom, čo už všetko vzdali,
nespoznajú na obločnej tabuli cudzej cukrárne,
keď pred nich čašník položí horúcu kávu
a lyžička cinkne o šálku,
usmejú sa a vrátia sa domov
vychovať svojich zdivočených synov...
Vravím vám, priatelia moji:
aký to bol štart, aký začiatok!
A hoci ma už niektorí nespoznávate,
verte mi, ja som sa nezmenil,
len mesiac letel vzduchom,
ulice, ktorými som sa prehnal,
krčmy, v ktorých som oddychoval,
vaše izby, v ktorých som bol vítaným hosťom...
Len som spomalil, a nechcem si viac
vypaľovať na čelo znak spasiteľov...
Duša sužovaná pravidlami a úslužnosťou
raz ešte rozprestrie krídla,
a Ten, čo lieči bolesťou,
a Ten, čo vykvitol z pekelnej mušle,
obráti vo mne ne-bytie znova na život.

Preložila Jitka Rožňová

János Szentmártoni (1975) je maďarský básník, prozaik a esejista. Vydal napr. básnické zbierky Útszéles magány (Samota na šírku cesty, 1995), Ulysses helikoptere (Ulyssesova helikoptéra, 2008), Ballada hétköznapi díszletekkel (Balada s každodennými dekoráciami, 2010) a knihu esejí, kritík a štúdií Eleven csónak (Živý čln, 2004). Je laureátom viacerých literárnych ocenení (Cena Attilu Gérecza, Cena Attilu Józsefa a ďalšie). Od roku 2010 je predsedom Zväzu maďarských spisovateľov. Žije v Budapešti. Texty vychádzajú vďaka spolupráci s literárnym mesačníkom Magyar Napló.

Čtěte také:

Sándor Majoros: Očná choroba

János Oláh: Bozkaj mi čižmu!

Obsah Listů 1/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

János Szentmártoni

Vtáky zo špajze

Anna, ja a revolúcia

O Začiatku, o Odvtedy

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu