Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2011 > Číslo 1 > Marián Hatala: Už pre tú úľavu z nadávania

fejeton

Marián Hatala

Už pre tú úľavu z nadávania

Je vtieravá, kosťolezná, artrózna zima, čo sa zadrie do človeka ako trieska veľkosti storočného dubiska a nepopustí, až ste je ako plot H. Ch. Morgensterna, čo mu architekt vzal všetky medzery medzi tyčkami, a mne čas vzal aj priateľa, premohla ho akútna leukémia; „zajtra zavolám – zavolaj, zanadávame si!“, zvykli sme sa denne lúčiť; a on zavolal, a ja som zavolal – už pre tú úľavu zo spoločného nadávania, lebo ak nadávame na pomery, a pomery sa ani napriek tomu nezlepšujú, ba dokonca sa ešte zhoršujú, plynie z toho, že na ne treba nadávať, kým sú ešte relatívne dobré, nuž sme si pravidelne volali, tým skôr, že našou jedinou názorovou nezhodou bolo, že on nemal rád marcipán, a ja ho priam vyhľadávam, ale ktovie prečo majú názorové nezhody napríklad slovenskí politici, keď sú väčšinu funkčného obdobia bez názoru, títo naši autori „surreálnej zmesi bľabotu“, ako by povedal fotograf Tibor Huszár, a venujú sa skôr handlu, kupčeniu a trhovníctvu – roky po tom, čo Daniil Charms napíše: „Ja však peniazom nevenujem zvláštnu pozornosť a jednoducho ich nosím v peňaženke alebo v náprsnej taške a podľa potreby ich utrácam. Jednoducho, špekulant“; kdeže celospolo-čensky prospešné, ozdravné projekty, veď aj medzi uchádzačmi o miesto riaditeľa nového hybridu RTVS (Rozhlasová a televízna spoločnosť) sa našiel jeden, čo parlamentnému výboru pre médiá a kultúru poslal žiadosť obsahujúcu len prihlášku a životopis (jednoducho špekulant!), inými slovami – idey, vízie sa javia ako dávnominulá konverzačná téma salónnych intelektuálov, prežitok, TGM..., u nás sú súčasné verejné funkcie pozvoľna zbavované aj mušej spoločenskej váhy, tak ako ich vykonávatelia, tak ako nimi „reprezentované“ úrady, čiže „spredu tá tvár nestojí za nič,“ posťažoval by sa fotograf od Stephena Leacocka na svojho fatálne nefotogenického kundšafta, ale kanadské žartíky bokom, na Slovensku máme dosť svojich, keďže z politikov sa stávajú imidžmejkri, viď prípad, keď imidž exministra zdravotníctva (nominanta Smeru) pomáhal pred parlamentnými voľbami budovať člen vtedy opozičnej strany SaS a súčasný vládnokoaličný poslanec, jeho spoločnosť totiž pracovala pre ministerstvo zdravotníctva ako externý PR konzultant, súc najatá firmou, ktorá u pána ministra získala objednávku za 790 tisíc eur, ale ako to už u nás býva, išlo len „o štandardný obchodný vzťah, firma bola súčasťou expertného tímu, ktorý ministerstvu poskytoval komunikačné služby, mediálne poradenstvo, školenia manažmentov nemocníc, osvetové kampane pre pacientov“, argumentuje dnes ksichtotvorca; čo už, tam, v krajine, v ktorej panuje hodnotová dezorientácia a mravný relativizmus, je príslušnosť k vlastným farbám, stavovská česť len číra chiméra, a politik s komplexmi viaccennosti k nám predsa neprišiel ani z básne Ernsta Jandla, v ktorej sa malý ryšavý chlapec ženie na kolobežke popri električke, no náhle sa obráti a kolobeží opačným smerom, lebo zrazu presne vie, čo musí urobiť, aby električku predbehol; „zavolaj, zanadávame si“, ale teraz už a až do nebeskej kaviarne, lebo aj tam sa možno dovolať, píše Ivan Kraus v knižke Číslo do nebe, kde v jednu chvíľu Goebbels zbadá, „že otce někdo volal, a proto by prosil, zda by mu laskavě nesdělil telefonní číslo,“ a otec bodro zvolá: „Aber selbstverständlich!“, vyhrnie si rukáv košele a číslo, ktoré má vytetované na ruke, ho nechá opísať si na servítku, napokon, prečo nie, oni sa beztak nedovolajú; zavolám, hoci priateľa sa ten hanlivý cajch netýka(l), zavolám už pre tú úľavu zo spoločného nadávania, alebo pre prípad, že by tu raz založili povedzme Výbor pre vyšetrovanie neslovenskej činnosti, koniec-koncov, za hrsť vzrušeného hlasu sa v tom ľudskom huriavku stratí, veď čoskoro nás na modrej planéte bude sedem milárd, vraj, a to i napriek chorobám, vojnám a prírodným katastrofám, ba aj napriek nepoučiteľnosti ľudstva...

Marián Hatala

Čtěte také:

Marián Hatala: Svišťanie guliek a iné melódie

Tomáš Tichák: Psí život

Obsah Listů 1/2011
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.