Ferdinand Vrábel

TGM v slovenskej a maďarskej publicistike

Obraz T. G. Masaryka v slovenskej a maďarskej publicistike nie je doteraz komplexne spracovaný. Vyšli už viaceré publikácie, zborníky, monografické štúdie a články, ktoré sa niektorými aspektmi jeho portrétu, prípadne určitými obdobiami Masarykovej činnosti zaoberajú, ale tému súhrnne ešte len treba analyzovať.

O celkovom tóne článkov o Masarykovi v novinách a časopisoch možno konštatovať, že postoj ich pisateľov k najvýznamnejšiemu predstaviteľovi a zakladateľovi Československej republiky sa odvíja od ich postoja k ČSR: ak vnímali Československo ako problém, ako „neprirodzený a umelý“ štátny útvar, taký bol potom aj ich postoj k jeho predstaviteľom a tvorcom, v prvom rade k Masarykovi. Ten postoj k Československu a k Masarykovi sa odvíjal však aj jednak od národnostnej príslušnosti a jednak od ideologických postojov autorov. Na slovenskej strane sa o Masarykovi kladne vyjadrovali stúpenci česko-slovenskej vzájomnosti, v prvom rade bývalí hlasisti, neskôr agrárnici (Vavro Šrobár, Pavel Blaho, Anton Štefánek atď.), ale aj sociálni demokrati (Ivan Dérer) a mnohí predstavitelia kultúry a umenia. Kriticky až odmietavo o ňom písali predstavitelia autonomistického hnutia, či už z ľudáckeho alebo národného smeru, komunisti a tiež časť spisovateľov a umelcov. Na maďarskej strane boli postoje k Masarykovi prevažne odmietavé a objektívnejšie hodnotenia či dokonca kladné postoje boli oveľa zriedkavejšie.

Ako príklad veľmi zaujímavého postoja k Masarykovi by som chcel uviesť článok popredného maďarského novinára a spisovateľa žijúceho v Československu Zoltána Fábryho (1897–1970). Jeho stať vyšla v denníku Új Szó dňa 7. marca 1950 k 100. výročiu narodenia T. G. Masaryka, teda viac ako dva roky po februárových udalostiach v roku 1948, keď už komunisti značne pokročili s demontážou demokratického a humanistického odkazu prvej ČSR a jej prvého prezidenta. Tým viac sú Fábryho názory na Masaryka zaujímavejšie a zaslúžia si našu pozornosť aj dnes. Fábry vo svojom článku Masarykova maďarská pamiatka mimoriadne triezvo hodnotí jednak postavu T. G. Masaryka a jednak postavenie národností v Československu po roku 1918. Spisovateľ predovšetkým porovnáva Masaryka s jeho predchodcami a jeho súčasníkmi – Františkom Jozefom I., Istvánom Tiszom, Miklósom Horthym atď. Pokiaľ ide o uhorského ministerského predsedu Tiszu a Masaryka, Fábry vyzdvihuje, že sa predstaviteľom štátu v ktorom žil, po grófovi Tiszovi stal – syn kočiša – profesor Masaryk. Tento prezident nemal podľa Fábryho ľahkú úlohu, pretože väčšina Maďarov sa v Československu k nemu chovala ako nezrelé dieťa („éretlen gyerek“). Autor však poukazuje na to, že medzi maďarskou menšinou bola aj taká vrstva – mládež, ktorá sa vrátila z vojny (patril k nej aj sám Fábry, ktorý bojoval na talianskom fronte v oblasti Monte Assolone) –, ktorá k novému štátu pristupovala inak. Obrazne povedané, patrili k takým žiakom, ktorí nevyrušovali, keď do triedy vstúpil nový učiteľ, ale počúvali jeho slová. Ľady sa prelomili, ale aj oni len oneskorene prikyvovali Masarykovi. Jeho hlas bol prvým hlasom uzmierujúcim ich s novou situáciou, v ktorej sa vo svojej precitlivenosti, trucovitej urazenosti a bezradnej osirelosti ocitli. (Aj keď historik nemá rád slovo „keby“, možno si len povzdychnúť: škoda, že k Československu nezaujala taký postoj vtedy aj väčina maďarskej a nemeckej menšiny u nás. Možno, možno by sa osudy národov v tejto časti Európy boli odvíjali celkom inak...) Mohli sme dýchať v čistejšom ovzduší, zbavenom šovinizmu, premýšľať v duchovnej atmosfére, zbavenej nenávisti; veď stál pred nami človek, ktorý búral falošnú legendu rukopisov, hoci ho vtedy jeho vlastní preklínali a urážali, píše spisovateľ. Fábry ďalej spomína, že za tieto postoje si takí ako on, vyslúžili označenie „vlastizradcov“ a „českých poskokov“. „Pritom sme len čítali iné knihy, okrem iného aj Masarykove diela a hľa: našli sme spoločnú základňu, na ktorej sa vo väčšej a zodpovednejšej obci humanizmu národnostné rozpory strácajú.“ Fábry tvrdí, a zdá sa, že v tomto smere má aspoň čiastočne pravdu, že na študentov a mládež maďarskej národnosti v Československu mal Masaryk významnejší vplyv ako na Slovákov. A Masaryk to možno aj vycítil, píše ďalej Fábry, lebo k Maďarom v Československu urobil veľa ústretových krokov. Navštívil napríklad hrobku maďarského dramatika Imre Madácha v Dolnej Strehovej a zo svojho jubilejného daru venoval v roku 1930 milión korún aj na Maďarskú akadémiu literatúry, vied a umenia. Prezident ocenil vo svojom príhovore Madáchovo dielo, dal podnet a prispel aj finančne na dôstojnú úpravu dramatikovej hrobky a aj na postavenie Madáchovho pomníka v Dolnej Strehovej.

Keď v Nemecku pálením kníh, označovaním ľudí žltými škvrnami, koncentračnými tábormi, prenasledovaním robotníkov a podnecovaním vojny vypustili do sveta kultúru vraždenia, Fábry a jeho duchovní priaznivci sa utiekali k Masarykovi. V tme neľudskosti sa proti tomu všetkému vypínala Masarykova postava ako veto, a keď zomrel, otrasení sme sa stretávali so všetkými ľuďmi dobrej vôle na tomto ohrozenom kúsku Zeme; spoznávali sme sa v jednej jeho vete: „Ježiš, nie Cézar!“ – to je Masarykova nesmrteľnosť, píše autor, podľa ktorého je nepopierateľným svedkom tejto hlbokej pravdy samotný Hitler. Fábry zdôrazňuje, že Masaryk vraha Európy Hitlera odsúdil so značným predstihom a už na samom počiatku jeho pôsobenia: on vedel, čo prichádza, kto prichádza a že zbytočne prichádza.

Fábryho článok o Masarykovi je vlastne reakciou na predchádzjúci príspevok „robotníckeho dopisovateľa“ z Gemerskej Hôrky Istvána Alexa, ktorý v tých istých novinách kritizoval Masaryka, že ako prezident nezabránil streľbe do štrajkujúcich nezamestnaných robotníkov, pri ktorej zahynul jeho druh János Ruszó. Alex napísal, že kedysi – a ani to nebolo tak dávno – považovali Masaryka za stelesnenie demokracie, pričom však ten svoju protirobotnícku politiku maskoval frázami o demokracii. V Gemerskej Hôrke 10. februára 1933 preliala táto Masarykova lžidemokracia robotnícku krv. Obeťou sa stal nezamestnaný J. Ruszó, ktorého zasiahla guľka, a on potom vo veľkých bolestiach zomrel. Robotnícky dopisovateľ Alex na záver nezabudol dodať – podľa dobových zvyklostí –, ako robotníci sľubujú, že krvou vybojovanú demokraciu všetkými silami „vybudujeme a ubránime“. Pravda, to už nebola Masarykova demokracia, ale „ľudová demokracia“, ktorú komunisti nastolili.

Podľa Fábryho však nemožno všetky hriechy Masarykovej éry zvaľovať na Masaryka, veď na jej podobe sa podieľalo mnoho činiteľov. Aj z toho dôvodu Masaryka s tou dobou nemožno celkom stotožňovať, pretože sa nám potom jeho postava celkom skreslí. Ale aj tak Fábry nezaprie úplne svoju ľavicovosť a myslí si, že prezident Masaryk sa mal pred robotníka Ruszóa postaviť rovnako, ako sa svojho času postavil vedec Masaryk pred Žida Hilsnera. Prezident Masaryk si však túto príležitosť nechal ujsť... Celkový dojem z prvej republiky je u Fábryho taký, že maďarská literatúra, kultúra a školstvo mali na Slovensku lepšie podmienky pre svoj rozvoj ako v samotnom Maďarsku.

A napriek tomu sme aj dnes často svedkami neobjektívnej kritiky masarykovského Československa, ktoré sa úprimne snažilo o národnostnú znášanlivosť a neusilovalo sa utláčať ani asimilovať menšiny. Vo Fábryho inom článku sa dokonca uvádza citát z maďarského periodika Egyetemi Híradó, ktoré po Viedenskej arbitráži konštatovalo, že je „tragické, že napríklad stupeň zaškolenia a vzdelanosti Maďarov žijúcich pod českým útlakom (tj. v Československu v rokoch 1918–1938; pozn. F. V.), predovšetkým roľníctva je oveľa vyšší ako u obyvateľstva Dolnej zeme, v okolí Segedína alebo v ktomkoľvek kraji materskej krajiny!“ (tj. potrianonského Maďarska; pozn. F. V.). To ostatne konštatujú aj oficiálne materiály maďarských úradov z tohto obdobia.

V slovenskej publicistike sa hodnotenie toho, čím bol a čím je TGM pre slovenský národ, pohybovalo od jednej krajnosti k druhej už za jeho „prvého“ života, a tak tomu je aj v jeho živote „druhom“. Príznačné boli už nekrológy; väčšinu Slovákov odchod prezidenta Osloboditeľa zasiahol podobným hlbokým zármutkom, ako to bolo u Čechov. Spisovateľ a ruský legionár Janko Jesenský sa s Masarykom rozlúčil legionársky, básňou – spomienkou na pražské oslavy 20. výročia bitky pri Zborove, na ktorých videl Masaryka naposledy: „Keď odchádzal, nám zdvihol ku klobúku/ sťa legionár, brat náš bývalý,/ otcovskú, bratskú drahú svoju ruku/ a oči sa mu mierne usmiali...“ V nekrológoch, napríklad z pera literárneho vedca Andreja Mráza alebo filozofa Svätopluka Štúra, sa zračí v prvom rade smútok, ale už sa tu stretávame aj s hodnotením jeho života a diela a hlavne pôsobením medzi Slovákmi: „Predstava hrdinstva, tak ako ju vyslovil Hviezdoslav, vyvstáva nám v súvise s Masarykom. Rozblčaná vojenná zúrivosť a nad ňou týči sa postava Masarykova, pripravujúca nový život, nové osudy nám všetkým a konečné vykúpenie... Slovenský kultúrny a duchovný život často sa bude vracať k Masarykovi a k jeho odkazu.“ Podľa S. Štúra „V deň, keď odchádza z nášho kruhu prezident Osloboditeľ T. G. Masaryk, aby sa na nás díval z Večnosti, ktorá jediná je dôstojným doplnkom jeho života sub specie aeternitatis, sotva by sme mohli slovami vyjadriť dosah straty, ktorá postihla celý náš štátny a národný organizmus, tým menej slovami vyjadriť dosah jeho významu a poslania. Nám i všetkým ďalším generáciám bude pochodňou, oporou a vodítkom, ku ktorému sa stále budeme vracať ako k najväčšiemu mezníku našich dejín.“

Aj orgán Hlinkovej slovenskej ľudovej strany „zakladateľa a vodcu Andreja Hlinku“, noviny Slovák, informovali 15. septembra 1937 o odchode prezidenta T. G. Masaryka. Dokázali aj reálne zhodnotiť jeho význam pre Slovákov a napísať, že sa skláňajú pred majestátom smrti a prinášajú mŕtvemu svoj skromný hold: „Po Štefánikovi a dr. Kramářovi odchádza teraz z radu živých tretí najvýraznejší stelesňovateľ a dovŕšiteľ ideálu oslobodenia českého a slovenského národa... Masaryk už za svojho života dopracoval sa priamo prorockej veľkosti a po smrti jeho význam v dejinách českého národa môže len porásť. Ale nielen v národe českom, i na Slovensku a všade vo svete tešil sa tento ,šedivý hradčiansky kmeť‘ bezvýhradnej úcte... Toto musíme priznať, hoci sme sa s Masarykom – ako podpisovateľom Pittsburghskej dohody – stretli neraz aj v tuhom politickom boji. – Keď z príležitosti jeho 80-ročných narodenín odhlasovalo Národné zhromaždenie československý zákon, že Tomáš Garrigue Masaryk zaslúžil sa o štát, to nebola len suchá formalita. V tomto stručnom zákone, jedinom doposiaľ v našom mladom zákonodarstve, vyslovil národ český a slovenský ústami svojich zákonodarcov presvedčenie o veľkom podiele Masarykovom na oslobodení... Masaryk nebol z tých národných vodcov, ktorí by boli bývali za svojho života nepochopení...“ A v tom istom čísle Slováka sa vzdáva Masarykovi aj uznanie za jeho „vrcholné“ dielo – Pittsburskú dohodu so slovami, že autor dohody je mŕtvy, ale Pittsburská dohoda žije. To isté vydanie novín prináša aj vyjadrenia T. G. Masaryka o slovenčine, Slovákoch a o úlohách Slovenska. Masarykov význam pre Slovensko zhodnotil Karol Sidor, keď najprv poukázal na predprevratové spory medzi ním a jeho stúpencami a martinským krídlom i Andrejom Hlinkom, ale potom pokračuje nasledovne: „T. G. Masaryk prestal byť profesorom, vodcom a inšpirátorom jednej politickej frakcie... Vyrástol na prezidenta republiky, ktorý... prišiel s pozitívnymi príkladmi zhovievavosti, tolerancie a vzájomného dorozumievania sa...“ Sidor vyzdvihuje, že Masaryk prispel aj pod vplyvom slovenských katolíkov k tomu, že sa napätý pomer medzi Československom a Vatikánom „slušne upravil aspoň na papieri“, a pokiaľ ide o slovenskú autonómiu, nedáva vinu za jej nerealizovanie Masarykovi: „Žiaľno, vo veciach autonómie Slovenska a Pittsburghskej dohody situácia nie je natoľko jasná. Neviníme tu veľkého mŕtveho. On celú túto otázku zveril na politický vývin slovenský a od neho očakával jeho riešenie. Veríme, že nemohol ináč. Sily, ktoré v jeho okolí pôsobili, ukázali sa silnejšími, než základná dobrá vôľa Masarykova, prejavená zoštylizovaním a podpísaním Pittsburghskej dohody... Politické Slovensko na čele s r.-k. kňazom Andrejom Hlinkom stojí tiež pri Masarykovej rakve. Nevyčíta a nerekriminuje. Ono ďakuje. Ďakuje Masarykovi za to, že ho pred prevratom i po prevrate učil bojovať rázne, odhodlane a s vierou skalopevnou vo víťazstvo pravdy. Áno pravda víťazí. Zvíťazí i slovenská pravda!“

Ale už čoskoro po odchode TGM sa jeho dielo a odkaz na Slovensku zväčša falšovali – obe totality sa prekonávali a ľudácki a komunistickí autori akoby sa pretekali, ktorý z nich sfalšuje Masarykov obraz viac. Napísali stovky článkov i „vedeckých“ prác, v ktorých nechýbali najrôznejšie obvinenia a najfantasickejšie výmysly od nepravdivého tvrdenia, že neuznával slovenský národ a Slovákov chcel počeštiť, až po obvinenie, že viedol protiľudovú, antisociálnu politiku a dal strieľať do robotníkov. Len málokto si vtedy trúfol reálnejšie hodnotiť Masaryka a pripomínať jeho dejinný význam: kladenie a upevňovanie základov neskorších udalostí, ktorých sa Masaryk stal stelesnením a hlavným predstaviteľom a ktoré viedli k národnému oslobodeniu Slovákov a k spravodlivejšiemu životu aj v sociálnom ohľade v Masarykom založenej Československej republike.

A. Mráz správne poukázal na bojovnosť (zdôraznil F. V.) Masarykovho verejného účinkovania v českom duchovnom živote a taký charakter malo aj jeho pôsobenie medzi Slovákmi. Masarykove zásahy do slovenského života neboli „čítaním idylickým a uspávajúcim“, ale „dravo a bojovne znepokojujúce“. Odzrkadľoval sa v nich „... citove vzrušený, statočne vedený a prežívaný slovenský zápas o národnú záchranu na báze Vajanského ideológie, dostávajúcej sa neraz do ostrého konfliktu s Masarykovými náhľadmi, a na strane druhej, v radoch časti slovenskej mládeže, naše kultúrne a politické dejiny organicky a intímne pripínajú sa k učeniu mnohotvárneho vodcu českého realizmu.“

(Redakčně zkrácená a upravená verze příspěvku předneseného 10. listopadu 2010 na semináři v Masarykově muzeu v Hodoníně)

Ferdinand Vrábel (1948) sa zaoberá dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Čtěte také:

Jaroslav Opat: Druhý život T. G. Masaryka?

Ferdinand Vrábel: Hra o Štefánika pokračuje

Obsah Listů 1/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

TGM v slovenskej a maďarskej publicistike

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu