Michael Tyrala

Neviditeľná menšina

Slovenská republika sa počas svojej relatívne krátkej histórie neukázala ako krajina, ktorej občania by boli extrémne nadšení z participácie na politickom dianí. Po dôkazoch netreba dlho pátrať.

Volebná účasť od roku 2000 aj na tých najdôležitejších fórach, reprezentujúcich našu demokraciu – teda parlamentných (v priemere 61 %), a do menšej miery prezidentských voľbách (v priemere 46 %) – zvykne byť na pomerne nízkej úrovni. Ešte tragickejší obraz sa zjaví pri pohľade na štatistiky našich volieb do vyšších územných celkov, neslávne známych takzvaných „druhoradých“ volieb do Európskeho parlamentu, a referend. Voľby do vyšších územných celkov sa doteraz „tešili“ v priemere 22 % účasti, Slovensko, napriek tomu, že je tradične veľmi EÚ-pozitívne, prepísalo štatistiky Európskej únie rekordne najnižšou účasťou na voľbách do Európskeho parlamentu hneď dvakrát (16,96 % v 2004 a 19,64 % v 2009), a platné referendum sa uskutočnilo na Slovensku zo siedmich pokusov – rátajúc aj to zmarené – len raz, a to ohľadne vstupu do Európskej únie, a aj to len tesnou 52,15% účasťou (aby bolo referendum platné, musí sa na ňom zúčastniť nadpolovičná väčšina oprávnených voličov).

Politológovia tento jav stále pripisujú najmä našej nedávnej histórii, prostredníctvom ktorej sa u nás, vzhľadom na okolnosti celkom prirodzene, všeobecne zakorenila istá kultúra neúčasti a pasivity smerom k verejnému dianiu, a konkrétne k politickému. Toto je však len čiastočné vysvetlenie, ktoré by s pribúdajúcimi rokmi a novými generáciami vyrastajúcimi už v úplne odlišnom prostredí s celou škálou rôznych iných vplyvov malo pomaly strácať na váhe. No sú to práve posledné roky, keď sme svedkami nižších a nižších účastí napriek nesmiernej dôležitosti niektorých rozhodnutí. Ako príklad môžu slúžiť posledné voľby do NRSR, v ktorých sa rozhodlo až o priveľmi tesnej prehre Fica, Mečiara a Slotu účasťou len 58,83 %. Je to naozaj tak, že sa Slováci vinou svojej apatie (či už tej historickej, alebo prirodzenej, ktorá sa v istej miere nachádza všade) nedokázali zmobilizovať vo väčšom počte, ani aby zbavili republiku týchto ľudí? Čo robilo tých zvyšných 41,17 % oprávnených voličov v tak dôležitom momente? Sú všetci títo ľudia – takmer 1 800 000 – apatickí, bez najmenšieho záujmu o politiku a jej vplyv na ich životy? Nie je príčina niekde inde?

Ťažká voľba

Tak ako všade, aj tu žije isté percento politicky apatickej populácie, a vzhľadom k našej špecifickej historickej pozícii pravdepodobne vyššie ako v starších demokraciách, ale určite to nie je 41 %. Medzi týmito 41 % sa podľa môjho názoru nachádza nepochopiteľne neviditeľná, ale vysoko signifikantná a početne nezanedbateľná menšina, ktorej voľba bola jasná – nejsť voliť, a to z dvoch hlavných príčin.

Jednak, naše stranícke ideologické spektrum je príliš obmedzené na obsiahnutie ich postojov. Pozrime sa len v krátkosti na úspech strany Sloboda a Solidarita, ktorá v týchto voľbách ako úplný nováčik dosiahla 12,14 % hlasov. Tento úspech má viac dôvodov, ale jedným z hlavných je určite to, že konečne niekto zaplnil liberálne vákuum, ktoré na Slovensku dlho prevládalo. Znovu, a v niektorých prípadoch po prvýkrát, sa objavili témy ako odluka cirkvi od štátu, legalizovanie homosexuálnych sobášov či legalizácia marihuany. SaS sa tak podarilo zachytiť mnohých prvovoličov, ako aj tých, ktorým tieto moderné, liberálne témy imponujú a medzi ktorých rátam aj seba. No na druhej strane, a ani v tom iste nie som celkom sám, bola pre mňa SaS absolútne neprijateľnou voľbou pre jej neoliberálny postoj k ekonomike – ktorý stavia na piedestál mechanizmy ako neregulovaný voľný trh, čoraz väčšie obmedzenie sociálnych práv a sociálneho štátu ako takého. Skrátka, za model si berie podľa môjho názoru dysfunkčný a dlhodobo neudržateľný americký systém, charakteristický nesmiernymi triednymi rozdielmi a z nich plynúcimi problémami. Isté však je, že tejto strane sa podarilo rozšíriť ideologické spektrum slovenskej politiky, a za to bolo náležite odmenené. Samozrejme, SaS nebola jedinou novou stranou, ktorá sa zapojila do volebného boja, ale zvyšok nováčikov väčšinou už aj tak presýteného stredopravého razenia naše ideologické spektrum nijako nerozšíril.

Po druhé: vysoké víťazstvo SMERu-SD v roku 2006 – ak sa vrátime o jedno volebné obdobie do minulosti – nebolo náhodné. Bolo prirodzeným vyvrcholením nespokojnosti tej časti populácie, ktorá počas početných reforiem bývalých Dzurindových (SDKÚ-DS) vlád stratila najviac, a rovnako znechutenia ľudí z korupčných škandálov a pochybného financovania týchto strán. Trojlístok SMER-SD, ĽS-HZDS a SNS sa počas svojho vládnutia v rokoch 2006–2010 dopustil minimálne rovnakých škandálov, ale naozaj nečudo, že toľko ľudí počas volieb 2010 ostalo radšej doma, keď videli, že jedinou alternatívou je vlastne návrat do dôb spred roku 2006 – stranícke obsadenie na kľúčových pozíciách ostalo takmer nezmenené. Strana SDKÚ-DS, líder opozície, reagovala na škandál financovania strany tým, že Mikuláša Dzurindu stiahla z postu volebného lídra, ale nie z postu predsedu strany. Kto by sa teda pozastavoval nad tým, že sa Mikuláš Dzurinda stal v novej vláde ministrom zahraničných vecí? A samozrejme, kľúčovou zákulisnou postavou. Prekvapením by teda ani nemalo byť, že sa mnoho ľudí rozhodlo vyjadriť svoj názor nevolením. Aj to je u podstatnej časti, nerátajúc tú naozaj apatickú, vyjadrenie názoru, žiaľ, zdá sa, že zatiaľ nepovšimnutého. Prečo by mali byť títo ľudia neustále nútení voliť si menšie zlo? Nie je to len vytrvalý omyl, že ignorovanie volebného aktu sa považuje za nezáujem? Zo všetkých strán sa na ľudí volá, že majú „vyjadriť svoj názor“. Ale oni ho predsa vyjadrili, len si ho málokto všíma. Čo má volič robiť v situácii, keď voliť kohokoľvek znamená legitimizovať status quo?

Kalkul s pamäťou

Čo všetko tento dlhodobý trend nehlasovania znamená? V prvom rade z toho vidieť nekompletnosť slovenského ideologického spektra, v ktorom chýba najmä liberálna strana ľavicového ekonomického zamerania. Tá by – tak ako v posledných voľbách SaS – mala šancu získať mnohých terajších nevoličov, obrala by SMER-SD o voličov, ktorým sa nepozdáva nacionalistické, konzervatívne a populistické zameranie tejto strany, a pravdepodobne aj SaS o mnohých politicky liberálnych prvovoličov a tých, ktorí až po voľbách zistili, čo vlastne obnáša ekonomická pravica. Taká strana, podobne ako SaS, však nemôže vzniknúť zo starých kádrov, alebo nebodaj nejakého odtrhnutia liberálneho krídla SMERu-SD, ak také niečo ako liberálne krídlo SMERu-SD vôbec existuje.

Lenže to isté platí aj o pravicových etablovaných stranách, ktoré si znepriatelili značnú časť svojej voličskej základne tým, že sa odmietajú zbaviť zdiskreditovaných politických persón a namiesto budovania dobrého dlhodobého mena svojej strany sa spoliehajú na krátku pamäť voliča. To je neudržateľná stratégia. Terajšia koalícia by si mala uvedomiť, že je tam, kde je, nie preto, že by bola taká populárna, alebo že by to bolo ocenením jej kvality, ale čisto preto, že nie je Fico, Mečiar a Slota. Lenže pamäť voliča, či krátka alebo dlhá, funguje na všetky strany a v ďalších voľbách už asi nebude stačiť nebyť Ficom, Mečiarom alebo Slotom.

Michael Tyrala (1985) je politológ, prekladateľ a tlmočník.

Čtěte také:

Juraj Charvát: Čiastočne český scenár a maďarská karta

Evžen Gál: Kde se loví hlasy a jak dostat džiny do láhví

Obsah Listů 1/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Michael Tyrala

Neviditeľná menšina

Ťažká voľba

Kalkul s pamäťou

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu