Cára si pamätám

(k Listom/Mostom 6/2010)

Vážený pán Charvát, ďakujem za Váš článok „Slovensko – druhý domov bulharského cára“. Som rád, že sa o Coburgovcoch začalo „kladne“ hovoriť aj na Slovensku. Článok je výborný, dozvedel som sa veľa nových faktov.

Narodil som sa v roku 1939 v Červenej Skale, kde môj otec Ing. Dezider Purtz bol v tom čase lesným správcom. Neskôr sa stal „lesným radcom“. Tato správa spravovala lesy obrovskej rozlohy ako majetok štátu, na juhu celú Muránskú planinu, na sever po Kráľovu hoľu. O Coburgovcoch a najmä cárovi Ferdinandovi sa v tom kraji vedelo a vždy s úctou hovorilo. Veď ich aktivita, najmä hutnícky priemysel – Podbrezovské železiarne predtým patrili Coburgovcom – znamenala pre ľudí požehnanie. Bolo veľa pracovných miest, nielen priamo vo výrobniach, ale aj v činnostiach s tým súvisiacich – furmani, drevorubači, uhliari, služobníctvo a personál v ich zámkoch, sídlach, zámočkoch atď. A najmä Ferdinand ako bulharský cár sa na bulharskom panovníckom dvore obklopil Slovákmi. Mal aj slovenského tajomníka a šoférov. Bol polyglot a na Slovensku s „obyčajnými“ ľuďmi hovoril po slovensky, možno s prímesou iných slovanských jazykov. Nikdy som nepočul o ňom hovoriť záporne.

Cára Ferdinanda si osobne pamätám. V roku 1944 (mal som päť rokov) sa priviezol na obrovskom osobnom aute před lesnú správu na Červenej Skale, dosť dĺho posedel s mojimi rodičmi a vlastne sa prišiel rozlúčiť před svojím nedobrovoľným odchodom do Nemecka. Ja som sa hral na dvore a medzitým šofér v koženom úbore vyložil za bránu veľký balík. Keď pán cár odišiel, upozornil som naňho svojich rodičov. Bol v ňom krásny brúsený strieborný vínový servis, ktorý dodnes vlastním (rodičia zomreli pred 20 rokmi), občas ho s pietou používame. Visí u nás aj jeho portrét s vlastnoručným podpisom.

Pán cár už nevlastnil svoje revíry, tie patrili štátu, ale mal právo si v nich odstreliť nejakú zver. Napr. v správe môjho otca dva hlucháne a dvoch jeleňov ročne. Samozrejme, muselo sa to nahlásiť môjmu otcovi. To vždy oznámil písomne jeho tajomník (v slovenčine). Môj otec bol spišský Nemec a s pánom cárom asi hovoril po nemecky. Samozrejme sa na tých poľovačkách zúčastnila honorácia zo širokého okolia. Pán cár mal aj „osobného poľovníka“ – Slováka. V tých časoch mal už vyše 80 rokov. Bol to robustný chlap, ale nohy mu už celkom neslúžili. Na vyššie položené miesta (napr. tokanisko hlucháňov na Kráľovej holi) ho posledné desiatky metrov museli vyniesť štyria nosiči na stoličke špeciálne upravenej ako nosidlá. A tak sa pán cár rozhodol (mohlo to byť v období 1939–1944), že zaplatí postavenie cesty zo Šumiaca na Kráľovu hoľu tak, aby ho tam mohlo vyviezť auto. Je to tá istá cesta, ktorá slúži dodnes – samozrejme vtedy neasfaltovaná. Ale riadne vyprojektovaná (stúpanie, oblúky, výkopy, násypy, hmotnica). Rozpočet vraj predstavoval 11 000 slovenských korún. Stavbu realizoval štát prostrednictvom lesnej správy Červená Skala. Môj otec ako „šporovlivý Nemec“ preinvestoval len 9400 KS. Pán cár ale rozhodol, aby sa rozdiel 1600 KS vyplatil robotníkom, ktorí na ceste pracovali. Osobne im potom tie peniaze v obálkach rozdával. Veľa nadaných chlapcov z okolia vzal so sebou do Sofie, nechal ich študovať, resp. sprostredkoval vzdelanie, takže neskôr pracovali na panovníckom dvore.

Nikdy som si z Bulharska a Bulharov neuťahoval tak ako mnohí Slováci či Česi. Päťsto rokov boli pod jarmom Turecka a zachovali si reč aj vieru.

Ing. Peter Purtz, Kežmarok

Čtěte také:

Juraj Charvát: Slovensko – druhý domov bulharského cára

Vlado Štefanovič: Radostné putovania Čechoslovakistov

Obsah Listů 1/2011
Archiv Listů
Autoři Listů

Cára si pamätám

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu