Marián Hatala

Sedem a viac nula

My Slováci sme národ extrémistov. Nevieme stráviť ani len čiastkový úspech, napr. postup futbalovej Žiliny do Ligy majstrov. Len čo ho dosiahneme, začneme si namýšľať, že zajtra prídu ďalšie a väčšie úspechy. V eufórii psychicky zle spracovaného čiastkového úspechu zvykneme podľahnúť všeobecnému klamu, že porazíme aj najsilnejších. Nie preto, že by sme na to mali, ale preto, že unavené šťastie by si už mohlo sadnúť aj na nás. Veď tréner (Hapal) pred každým zápasom tvrdil, že ideme za víťazstvom. Aj médiá sú u nás vždy víťazne naladené.

Sme národ extrémistov. Po nestrávenom čiastkovom úspechu nevieme stráviť logický dôsledok tohto zlého trávenia, ktorým je jeden debakel za druhým. Odrazu po krajine vejú čierne zástavy, a pritom stačí preventívne vykuknúť spoza plota a pripomenúť si, že majstrami sveta často bývame len doma.

Majiteľ MŠK Žilina vyhlásil, že ospravedlnenie za výkon jeho mužstva a výsledok 0 : 7 proti Olympique Marseille považuje za prázdne gesto. Nuž, ako sa to vezme. Je nespochybniteľné, že naši futbalisti sú profesionáli a že tento štatút a táto športová disciplína im zaručuje nadštandardné podmienky v porovnaní s väčšinou občanov. Napríklad s lekármi, ktorí absolvovali Karlovu univerzitu, majú dve-tri atestácie i 20-ročnú prax a ktorých aj najmenšie pochybenie v práci môže znamenať fatálne následky. Preto by bolo elementárnou ľudskou slušnosťou ospravedlniť sa divákom, ktorí sú ešte stále ochotní a schopní kupovať si na slovenské pomery nehorázne drahé vstupenky, a samozrejme – sponzorom. Bolo by to malé milé promile toho, čo možno urobiť. Bol by to akt kultúrnosti, aký po zápase prejavila časť žilinských divákov, keď aplaudovala Francúzom za predvedený výkon.

Na Slovensku však slušnosť všeobecne ťahá za čoraz kratší povraz. Taký krátky, že napríklad v Bratislave by siahal povedzme od parlamentu po stanovište taxikárov (unisono vyzerajúcich ako celoštátne hľadané osoby) na azda doživotne balkanizovanej Hlavnej stanici hlavného mesta. U nás sa niekto niekomu tak málokedy ospravedlní, že sa z toho stáva obyčaj, ktorá postupne akoby bagatelizovala a ospravedlňovala prešľap. Taký predseda parlamentu oddychuje v Dubrovníku v čase, keď Koaličná rada má rozhodnúť o tom, kde a ako sa bude šetriť. Bez predsedovej prítomnosti jeho strana (SaS) nevie zaujať stanovisko k návrhu zvýšenia DPH a zablokuje vyjednávanie. Premiérka sa mu pokúša dovolať (na pláž, na jachtu?). Zbytočne. Rozhodnutie vlády, na ktoré čakajú zamestnanci a živnostníci, sa odloží. A odloží sa aj pokus, podľa ktorého ten istý predseda so svojmi straníkmi a dvoma ministrami zo svojej strany založil súkromnú eseročku, lebo chcel zarábať na štáte tým, že bude prenajímať poslanecké kancelárie.

Slovenskí politici, milí čitatelia Listov, často dúfajú, že sa im na ich extrémy nepríde, že verejnosť ich nesleduje tak pozorne ako futbalistov. Zväčša majú pravdu. Ale občas je toho toľko, že sa na to príde. Lebo národ sa práve nechystá niekoho extrémne poraziť vo futbale, lebo je práve menej zaneprázdnený hrami nadovšetko.

Obsah Listů 6/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Sedem a viac nula

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu