Marián Hatala

V mlynskom kolese ideológie

Jozef Bobalik (narodil sa roku 1928 v Lukove pri Bardejove) je jednou z premnohých obetí komunistickej moci, ktorá si privlastňovala ľudí a ich životy, degradujúc ich na evidenčné čísla a šifry v spisoch. Jeho dramatický životný príbeh sa začal odvíjať, keď sa do praxe uvádzala opcia (na východnom Slovensku bol zaužívaný výraz „optácia“) – proces spojený s výmenou obyvateľstva medzi ČSR a ZSSR na základe dohody z 10. 6. 1946. Táto prvá fáza riešenia „ukrajinskej“ otázky, sledujúca zmiernenie zložitých sociálno-ekonomických a národnostných pomerov na východnom Slovensku, zasiahla najmä Rusínov (z 12,4 tisíc ľudí vysťahovaných na územie ukrajinskej Volyne bolo 11,6 tisíc príslušníkov tejto minority). Rusínov postihlo aj pokračovanie onoho „riešenia“ po roku 1948. Nadobúdalo podobu ukrajinizácie, spojenej s postupnou likvidáciou gréckokatolíckej cirkvi ako hlavnej opory Rusínov a s prenasledovaním rusínskej inteligencie.

Aj J. Bobalík s mamou uveril Sovietom agitujúcim na území cudzieho štátu, tým bubeníkom propagandy, ktorí freneticky celému svetu oznamovali, že iba ich krajina má svetlú budúcnosť a spravodlivý sociálny systém. Vysťahovať sa s celým svojím imaním, gazdovať na úrodnej ukrajinskej pôde, zveľaďovať majetky po Čechoch vracajúcich sa z Volyne, získať kvalitné a bezplatné vzdelanie, skrátka, začať nový život v novej krajine – to znelo lákavo.

Aj on ako veľa ďalších optantov pochopil svoj omyl už v prvý deň života v krajine Sovietov. Vtedy ešte netušil, akú životnú drámu mu prichystala sovietska štátostrana.

Zatkli ho už v máji 1948. Za vykonštruovanú pomoc banderovcom. Rozsudok za protisovietsku agitáciu znel: „Desať rokov odňatia slobody v nápravno-výchovných lágroch a strata občianskych práv na dva roky.“ Dostal sa až do gulagu na rieke Kolyma na severovýchode Sibíre, v čase, keď sa GULAG – Hlavná správa nápravno-pracovných táborov (Glavnoje uprvlenie ispraviteľno-trudovych lagerej, trudovych poselenii i mest zakľučenia) udomácňoval v slovníku studenej vojny ako jeden z najzlovestnejších pojmov.

J. Bobalik prežil všetky útrapy, krutosti, poníženia. Prijímal ich s pokorou, neprestal veriť v univerzálnu hodnotu ľudského života, v nezničiteľnú silu ľudskosti. V 50-stupňových mrazoch rúbal takmer dva metre hrubý ľad a nakladal ho, vysoko prekračujúc stanovené pracovné normy, aby sa aspoň o piaď zvýšili jeho šance na skoršie prepustenie. Došlo k nemu vo februári 1955. O dvanásť rokov neskôr reemigroval s rodinou na Slovensko.

Nezatrpkol. Odpustil. O bezútešných rokoch píše podrobne, s nadhľadom, bez sebaľútosti, zavše i s jemným humorom ako o „bezplatnej rekreácii za polárnym kruhom“, „štúdiu na zapolárnej akadémii“. Na strastiplné transporty z jedného lágru do druhého si spomína takto: „Výhodu sme mali v tom, že sme si nemuseli kupovať cestovné lístky. Mali sme permanentky na všetky cesty a spoje.“

Knihe – mementu možno vyčítať azda jediný nedostatok – samotnú redakciu, ktorá v sebe nesie znaky náhody a neznalosti. Je naskrze prijateľné ba žiaduce, aby písomný prejav rozprávača nestratil nič z originálnej dikcie, hovorovosti či dokonca nespisovnosti. Takýto zámer by si však zostavovatelia knihy nemali zamieňať s bezmál nulovou toleranciou voči slovným spojeniam, ktoré nemajú nijakú oporu ani v slovenčine, ani v logike. Štyri príklady za všetky: „realizácia výstavby sa uskutočnila v 50. rokoch“, „pre uľahčenie prác vytvorenia prechodu cez kopec“, „v psychickom stave strachu a hnevu“, „výber ľudí na odsun vyberalo špeciálne oddelenie“...

Kniha Sedem rokov na Severe sa stala podkladom pre scenár i 46-minútový filmový dokument Jozef a jeho bratia (s hudbou P. Malovca, kamerou I. Siváka, s anglickými titulkami), ktorý napísala a režírovala Anna A. Hlaváčová. Na jeho vzniku sa v roku 2009 podieľal Ústav pamäti národa a Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.

Film bol v novembri 2010 súčasťou bratislavskej prehliadky Festival slobody. V troch sekciách sa premietali dokumentárne snímky, ktorých autormi sú napr. K. Vlachová (Jáchymovské peklo, Poselství Jana Palacha), Z. Sirový (Smuteční slavnost), D. Hanák (Papierové hlavy), R. Wieczyński (Popiełuszko. Sloboda je v nás), T. Vitek, O. Krajňák, M. Homolka, J. Brocko a ďalší.

Jozef Bobalik: Sedem rokov na Severe, Ústav pamäti národa, edícia Memoáre, Bratislava 2009, 168 s.

Marián Hatala (1958) je spisovatel a překladatel, člen rakouské spisovatelské organizace Grazer Autorenversammlung.

Čtěte také:

Marián Hatala: Vravím to šeptmo

Milan Šimečka: Kamenožráči

Obsah Listů 6/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

V mlynskom kolese ideológie

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu