Sándor Majoros

Očná choroba

V noci okolo jedenástej si sa viezol po Hlavnej triede takým istým ležérnym, pokojným tempom ako vždy, a už zďaleka si videl, že je zle. Pred vaším domom, na tvojom parkovacom mieste, za ktoré si musel minulý rok zaplatiť dvadsaťtisíc dinárov, sa rozťahovala tmavozelená Zastava. Myslel si si, že je to nejaký optický klam, zbytočne si však zastavil a dôkladne ju preskúmal, auto stálo aj naďalej presne tam, kde predtým. Svoju citrónovožltú Zastavu si odstavil na kraj cesty a po zatiahnutí ručnej brzdy si vystúpil. Táto opatrnosť ťa sprevádzala po celý život, nielenže si nikdy nemal nehodu, ale ani len ťuknutie, až na drobný malér, keď si nacúval do živého plota za parkoviskom. Tvoja manželka ti hystericky ukazovala stopy po škrabancoch na laku, ktoré vraj znižovali hodnotu auta o tisíce dinárov. Kdeže sú už tie tisíce! A kdeže sú tie šťastné, hospodárskou krízou poznačené osemdesiate roky! Vziať si pôžičku bolo ľahšie ako zdvihnúť spadnutý dvojdinár, a kým sa štát spamätal, dlh zožrala inflácia. V týchto dňoch sa kurz ani nehne. Darmo si sa dostal až po ôsmu platovú triedu, tvoj mesačný príjem je mizerných dvadsaťpäťtisíc dinárov, za ktoré musíš odpratávať z cesty tých, ktorých Nemci už nepotrebujú. Každá porada znamená ďalšiu tortúru. Stojíš pred svojimi šéfmi ako vojak pred vojenským tribunálom, a hoci máš pripravené všetky existujúce štatistiky, aby si sa poistil, stačí jediný záchvev hlasu a tvoja argumentačná stratégia okamžite leží v troskách. Keby si sa v takýchto situáciách mohol pozrieť do zrkadla, aj ty sám by si skonštatoval, že šťastný päťdesiatnik, patriaci k vyššiemu vedeniu, takto vyzerať nemá. Ale do zrkadla sa pozrieť nemôžeš, iba do tých prekliatych lajstrov, medzi čísla, pod čísla, do žalúdka zeme, aj do vlastného rozbúreného žalúdka, kamsi do minulosti a možno aj do budúcnosti, ktorá, hľa, nadišla. Konečne stojíš so svojou Zastavou na Hlavnej triede a mal by si sa upokojiť, veď je piatok večer, teraz už môžeš piť, lebo záväzok znie, že cez týždeň ani kvapku, ale od piatka do nedele koľko hrdlo ráči. Nad sídliskom sa dvíha žltá hmla, sodíkové žiarivky v centre mesta, ale mohol by to byť hoci aj dym začínajúceho sa požiaru, rozvírený ako popolček, na okamih zastaneš, pozabudneš sa, táto scenéria je zvláštna, veľmi zvláštna.

V ostatnom čase tu vládol veľký zhon, starí obyvatelia predali svoje byty takpovediac na úteku, odišli tak náhle, že celkom zabudli na rozlúčku, obvyklú pri podobných príležitostiach. Nechápal si, o čom sa tí ľudia na rozdiel od teba dozvedeli a k akým nadprirodzeným schopnostiam sa dopracovali tí, čo sa poponáhľali na ich miesta, pretože uvoľnené byty obsadili rovnako rýchlo a s priam abnormálnou sebaistotou. Aj ty si občas videl z okna svojej komory, ako na parkovisko cúvali malé nákladiaky, na ktorých sa priam nadúvali špinavé, dažďom zmáčané paplóny a staromódny drevotrieskový nábytok, ktorý držal pokope iba vďaka povrazom. Všetci prichádzali a odchádzali, iba vy ste ostali, hoci tvoj otec celý život sníval o dome so záhradou a matka o naozajstnej pergole s ružami, a teraz , keď boli obaja na dôchodku, sa tento sen už ani nezdal taký nedosiahnuteľný. Tvoja žena sa nikdy netajila tým, že nenávidí toto miesto, bola dievčaťom z majera, zvyknutým na šíre priestory, ale ovládala sa, lebo si sľúbil, že si postavíte dom v záhradnej štvrti mesta. Načierno si kupoval marky a ukladal ich do banky, kým ti ich štát nezhabal počas veľkého rozvratu v deväťdesiatom prvom. Vaša dcérka sa narodila tu a na dom v záhradnej štvrti už niet vyhliadok, najmä teraz nie, keď sa každý pretĺka, ako vie. Po spolupatričnosti niet ani chýru, ani slychu, aj susedia sa vytratili, neostal po nich ani len zdrap starých novín, ktoré by si mohol zodvihnúť a odložiť medzi staré fotografie ako nejakú relikviu.

Nedorozumenie muselo byť spôsobené tým veľkým zhonom, ktorýsi z nových obyvateľov sa omylom postavil na tvoje miesto, čo je samo osebe zanedbateľné, všakže, keby nebolo po jedenástej hodine, stačilo by iba stisnúť klaksón, no okolo polnoci s týmito prišelcami z juhu neradno žartovať, lebo pod vankúšmi vraj schovávajú strelné zbrane a sú takí nervózni, že sú schopní odbachnúť aj mraučiacu mačku. Tmavá Zastava navyše parkovala na tvojom mieste šrégom, vďaka čomu si identifikoval to naduté sebavedomie, ktoré z Nemcov priam revalo a s ktorým si musel každý boží deň zvádzať boj. Ani by ti nenapadlo, že táto atmosféra, tento bezhranične odporný jav ťa bude zo závodu prenasledovať až sem, dokonca v piatok večer, keď by sa už dalo aj piť, a keby nedošlo k tomuto maléru, už by si postával hore za svojím oknom a s prižmúrenými očami by si zízal dolu, do hmlistej hĺbky, či ešte máš svoju Zastavu. Od mája osemdesiateho šiesteho si si nemohol byť nikdy celkom istý, že to, čo teraz vidíš, budeš vidieť aj v nasledujúcom okamihu. Na istom majálese sa spustil vlažný dážď, pokropil celé mesto a vďaka takmer letnému teplu pred ním nikto neutekal, aj ty si mu nastavil tvár, cítil si v kútikoch očí kvapky vody a usmieval si sa, lebo ti dobre padlo premoknúť do nitky, s vedomím, že o pár minút už bude košeľa zase suchá, veď májová kvapka stojí za dukát, ešte aj tu, v meste, aj na prvého mája. Ale o dva týždne, keď si práve sedel na akomsi sympóziu, zjavil sa ti uprostred oka jasný vibrujúci fľak a prekryl svet akousi šuštiacou igelitovou fóliou. Nevyľakalo ťa to, myslel si si, že je to prejav únavy, v tom čase si bol unavený stále, a asi po štvrťhodine šušťanie naozaj prešlo, ostala po ňom len silná bolesť hlavy, no tú si pripísal uštvanosti a nezaoberal si sa ňou. Ženu si o tom, čo sa stalo, predsa len informoval, no ona ťa vysmiala a utrúsila, že to môže byť nejaká domestikovaná vlčia tma, a už aj bežala nazad do kuchyne, medzi svoje torty, ktoré v tých časoch piekla na objednávku. Celý byt sa lepil od griláže, ale vraj z toho kvapli slušné peniaze, ty si z nich však, vlčia tma sem alebo tam, nič nevidel, lebo žena si za ne kúpila rifle na šmejďáckom trhu v Trieste a za pekné peniaze ich posunula ďalej Poliakom. Z tejto zložitej obchodnej transakcie si nevidel ani fuka, ale žena sa ani nepýtala na tvoj názor, dokonca si už lámala hlavu nad tým, že si v pivnici domu otvorí butik. V kuse o tom snívala, vyfukujúc dym poodchýleným oblokom, ani sa na teba nepozrela, hoci si bol vážne zdesený a mal si pocit, že ťa ovanul závan slepoty. Napokon si zakotvil u obvodného lekára, ktorý ti povedal, že s touto chorobou by si mohol chodiť od New Yorku po Los Angeles a späť, nikde by ti nedokázali pomôcť, ale napriek tomu ťa predsa len poslal do nemocnice, kde si celé dva mesiace ležal zdravý ako repa medzi starcami po operácii kataraktu, a keď ťa konečne pustili, do prepúšťacej správy napísali, že si z nemocnice odišiel vyliečený.

Pozrel si sa hore, na budovu, čo sa pred tebou týčila celkom ako paraván, viseli na nej ledabolo roztrúsené balkóny, okná so sieťkami, na balkónoch boli kartónové škatule, maliarske rebríky, fosforeskujúce šaty, odsúdené na večné schnutie, košele a spodky tebe podobných polostroskotaných prízrakov, na ktorých nezanechalo stopy svetlo, prskajúce z okien, ani čierňava, zívajúca zo štvorcov, ktoré pripomínali záclonami zastreté vstupy do krýpt. Mal si sa odhodlať a rad radom ku každému zazvoniť, no myšlienka, že by si sa mal pozrieť do očí týmto cudzincom, ťa napĺňala hrôzou, veď so susedmi si neudržiaval žiadne kontakty, s výnimkou prípadu, keď si pozval na kávu čerstvo prisťahovaný čiernohorský manželský pár, zabudol si však, že títo horali si sypú cukor už do studenej vody a patrí sa zovrieť toľko dávok, koľko príchutí si hostia želajú. Dopustil si sa veľkej chyby, keď si pred suseda dodatočne posunul cukorničku, pretože on vylial svoju kávu bez slova do výlevky, hoci ty si si medzitým už spomenul na hostinec v Cetinje, kde si v čase svojej vojenčiny pravidelne sedával s čiernohorskými priateľmi, a zakaždým, keď si si ku káve vypýtal cukor, ťa mali za idiota. Nových susedov si v okamihu znenávidel a od tej chvíle ťa nezaujímali rozprávky o rozdielnosti kultúr, domov si chodil náhlivo, doslova si sa zakrádal, a dvere si za sebou zatváral v takom chvate, akoby ich niekto za tebou zatláčal.

Vzhľadom na očnú chorobu si sa takou maličkosťou nemal nechať znervózniť, pretože od osemdesiateho šiesteho ťa tento zvláštny neduh pochytil viackrát, naposledy si napríklad dostal záchvat minulý rok v mestskom autobuse, pretože nech to prikrášľujeme akokoľvek, ide o záchvat, hoci nemá prejavy viditeľné navonok, dali by sa vidieť nanajvýš vtedy, ak by sa na teba niekto veľmi sústredil, no vtedy cestovala v autobuse len stará tetka a chlapec s nagélovanými vlasmi, a oni si nevšimli nič, hoci si to skúšal aj s točením hlavy, ale fľak sa následkom toho ešte väčšmi roztiahol, márne si vzdychal, márne si sa snažil upokojiť sa, srdce sa ti divoko rozbúchalo. Bilo rýchlosťou minimálne sto úderov za minútu, spotil si sa ako myš, nedokázal si vystúpiť, myšlienky sa ti rozsypali, zároveň sa premenili na roztavený glej, logika nefungovala, nezaujímala ťa budúcnosť, vytiekol z teba olej minulosti, stala sa z teba vyprázdnená nádoba, duniaca cisterna, rovnaká ako toto schodisko pred tebou, s popraskanými dlaždicami z umelého mramoru, s pľuvancom na prvom schode, s oznamami, strhnutými zo steny, s vyblednutým obežníkom, ktorý sem vycapili po vražde premiéra a odvtedy tu ostal, upadol do zabudnutia, ale ty si ho každý deň obzeráš, pravda, iba tak, ako sa zvyčajne pozeráme na zrazeného cyklistu, desiac sa čo len predstavy, že by sme s tým mali mať čokoľvek do činenia. Akoby si sa pozeral do slnka, tento plagát skvele dopĺňal tvoju očnú chorobu, bol s ňou v príbuzenskom vzťahu, spoločne ti prepotili košeľu, no teraz si pokročil ďalej, kým v autobuse si len čakal, aby žiarivý prstenec dosiahol okraj zorného poľa a obraz sa vyčistil, ako keď pokrčený staniol vyhladí nejaká veľká dlaň zamatovým dotykom a nezmyselný lesk sa po poslednom ťahu nechtom zmení na plochu, ktorá ti poskytne domov, zaostrí a vráti na miesto každý tvar i farbu. Márne si čakal na tento okamih, pritom chvíľa, keď si mal vystúpiť, sa blížila, len si ďalej sedel v košeli, prepotenej do nitky, nahmatal si mobil, aby si zavolal svojej žene, nech ti príde naproti a pomôže ti trafiť domov, nech len tento jediný raz uverí, že si chorý, nech jediný raz zabudne na to, že na teba pred troma rokmi uvalila embargo kvôli dvadsaťštyriročnej techničke s déčkovou podprsenkou, s ktorou si najprv chodil do blízkych motelov, potom na opustené samoty, poľné cesty, následne si dlho vetral svoju Zastavu, tu, na tomto istom parkovacom mieste, a kým si vyšiel na tretie poschodie, vypil si vinjak, ukrývaný pod sedadlom, aby si vyzeral na mol opitý, lenže všetka opatrnosť bola márna, tvoja dcéra vás videla v kaviarni Boss, z jej pohľadu ti prebehol mráz po chrbte, v rozpakoch si ďalej zvieral techničkinu ruku, no mobilný telefón si v autobuse rýchlo pustil, a aj by si sa modlil, keby si bol veriaci, myslel si si však, že to, čo sa má stať, sa stane aj bez Otčenáša, dokonca si sa tešil, že si v autobuse a nie na porade, pred Nemcami, lebo také niečo sa pre nezainteresovaných rovná organickej chorobe nervov, to by Nemci nestrpeli, nemôžu si dovoliť žiadnu mäkkosť, žiadnu ľudskosť, pre nich si iba doplnkom grafikonov a tabuliek, rozprávajúca, vybavujúca, hoci značne hrdzavejúca spinka s tristoeurovou mesačnou hodnotou.

Bolo jasné, že najprv musíš zazvoniť do jednotky na prízemí, hoci sa ti marilo, že ten byt je prázdny, pretože starý krajčír, bývalý majiteľ, nemal dediča a po jeho smrti byt znovu pripadol štátu. Myslel si si, že s týmto uzatvoreným územím nebudeš mať nikdy nič spoločné, no nestavil by si sa, že tie izby sú ešte stále prázdne, lebo sa mohlo ľahko stať, že aj sem sa už niekto nasáčkoval. Po vojne boli zapečatené byty otvorené, obsadili ich utečenci s pokrkvanými paplónmi, mal si sa začať vypytovať práve tu, s rovnakou razantnosťou a zároveň ľahostajnosťou, s akou poštár svojho času nosil povolávacie rozkazy, tebe ho vďaka očnej chorobe nedoniesol, ale videl si, ako to všetko prebieha, a naučil si sa, že otváranie dverí je ako dobýjanie hradu, obrancovia plačú, víťazi sa tvária ľahostajne, a ty, čo sa náhliš do práce, len ukradomky nakúkaš do týchto prechodne otvorených krýpt, odkiaľ uniká plesnivý vzduch, nevenuješ sa bolesti, čo sa ti ozýva v kútiku oka, náhlivo sa odtiaľ praceš popri stene s opadanou omietkou, cítiš zatuchlinu, šíriacu sa spomedzi tehál, či skôr skysnutý vzduch z izieb, a zrazu sa ozve žalúdok, črevá, podávajú o sebe viac-menej iba akúsi správu, nevýraznú ako svit cigarety uprostred noci, no tebe tá malá červená bodka spôsobila tam a vtedy bodavú bolesť, aj teraz ťa rozbolí brucho, lebo musíš okamžite k niekomu zazvoniť, a keď sa otvoria dvere, musíš sa vypytovať na istú Zastavu, o existencii ktorej otvárajúci možno nič nevie, presunieš sa k ďalším dverám, za ktorými čakajú iné hlasy, iné izby, s útržkami slov z televízneho programu, s naftalínom, vyparujúcim sa z kabátov, s lampami zažatými v predizbách a s tajomnými mátožnými svetlami, prenikajúcimi z vnútorných izieb.

Keď si prechádzal okolo tmavej Zastavy, uzrel si drobný záblesk, bezvýznamný ako plameň zápalky, hneď aj zhasol, ostalo iba čosi ako jeho odtlačok, maličký slnečný kotúč, vnikol ti do očnej jamky alebo kamsi dozadu do hlavy, na dobre známe miesto, rovnako ako inokedy, ako v autobuse či na sympóziu, kúsok univerza sa rozžiaril a ty si zavrel oči, čo ak to bol iba prelud, iba volfrámové vlákno v brzdovom svetle Zastavy, akýsi blúdivý prúd alebo ký ďas, ale nie, tentoraz si sa mýlil, okolo maličkého slnečného kotúča bolo vidno čosi ako chvejúcu sa šnúrku, a keď si zažmúril do tmy, do ústia schodiska alebo do niektorej zo škľabiacich sa krýpt, vedel si už aj to, že kruh sa postupne rozpína a žiara zasa bledne. Nemohol si zostať tu pred schodiskom, ani sa utiahnuť späť do Zastavy, aby si točením hlavy zmiernil príznaky, lebo by si ťa určite všimla niektorá z policajných hliadok a tvoj hendikep by vyšiel najavo pred celým svetom. Nemci od teba očakávajú stopercentný výkon a ten, komu hapruje zrak, nepatrí na miesto, ktoré zatiaľ zastáva, môže ísť znovu robiť technického kresliča za pätnásťtisíc dinárov mesačne, alebo dobrovoľne odísť, dajme tomu, do továrne na výrobu hnojív. Tebe ostávala jediná cesta, ten temne rozškľabený brloh, ktorý si ešte včera nazýval schodiskom, ale teraz akoby bol zakrytý igelitovou fóliou. Pod ňou si musel nahmatať vypínač, prejsť rukou po poštových schránkach a pohľadať zvončeky, umiestnené vedľa bytových dverí v štandardnej výške stoštyridsať centimetrov.

Šmátral si vystretou rukou, pokúšal si sa nahmatať betónový stĺp v tvare písmena V, ktorý podopieral vystupujúci odkvap schodiska, no prsty hmatkali po čiernej fólii. Chvíľu si sa neodvážil pohnúť, potom si sa predsa len odhodlal, práve v okamihu, keď sa ti topánka o čosi zachytila, možno o trčiaci okraj mriežky na čistenie zablatenej obuvi, cez deň by si si ju ani nevšimol, a už si aj letel dopredu, k betónu, vystrel si ruku vpred a čakal na úder zdola, ale na dlani si pocítil niečo studené, potom si začul rinkot a vzápätí lomoz sklenenej tabule, ktorá sa po dopade na zem rozletela na milión kúskov. Dlaňou si pristál v sklenej výplni schodiskových dverí, v tri milimetre hrubej sklenenej doske, veľkej ako kuchynský stôl, z tohto dobrodružstva si prosto nemohol vyviaznuť bez škrabanca, sklo ti muselo rozdrapiť aspoň rukáv na kabáte, spomenul si si aj na drobné pichnutie, skoro také bezvýznamné, ako keď si sa ráno škrabol žiletkou, vtedy aj teraz si pocítil len akési drobné štipnutie, no vedel si, že sa muselo niečo stať, obzeral si sa v zrkadle, kým si nezbadal kvapku krvi, čo sa vynorila spod peny na holenie. Odtiahol si ruku, pohýbal prstami, objavil si medzi nimi čosi lepkavé, nejakú cudzorodú látku, ktorá bola navyše teplá a rozširovala sa ako žiarivý kruh uprostred tvojho oka. Pravú dlaň si si vysunul pred brucho a ľavou si ohmatal neznámu látku, no vtedy sa už rozplynuli všetky pochybnosti, pretože tvoj pravý ukazovák bol roztvorený natoľko, že už ani nemal tvar prsta, a teraz si mal po prvý raz zo svojej očnej choroby aj nejaký osoh, pretože ti zneviditeľnila toto strašné zranenie, tvoj kompletne preseknutý prst a množstvo krvi, ktorá musela byť, ako inak, všade, na tvojom kabáte, na manžete a, prirodzene, aj na zemi, v puklinách schodov.

V podstate si ešte stále nič necítil, ale rýchlo, priam inštinktívne si si strhol viazanku a omotal ju okolo beztvarého prsta, ľavou rukou si bandáž kŕčovito stisol, aby sa umelý hodváb prilepil o ranu a krv sa zrazila, hoci keď si sa pred chvíľou rany dotkol, zdalo sa ti, že za roztvoreným mäsom nahmatávaš aj kosť, čo znamenalo, že sklo preťalo všetky šľachy a tepnu, ale kosť, tento meč vztýčený na obranu, zadržala úder, len preto si prst ešte mohol stisnúť, preto si ho ešte mohol omotať viazankou. Keby nebolo tvojej očnej choroby, mohol si si ju možno aj obzrieť, pretože svit sodíkových žiariviek z Hlavnej triedy prenikal až sem, a aj svetlo, valiace sa z okien ako roztavené zlato, mohlo niečo objasniť. V tomto okamihu si už vonkoncom nevedel, čo si počať, na tmavú Zastavu si úplne zabudol, možno aj na igelitovú fóliu, zakrývajúcu svet, rana totiž začala okamžite chladnúť a ako chladla, ožívala v nej bolesť, ako keď človeku zájde za nechty mráz, pripomenula ti dávnu zimu, keď si z okenného parapetu zoškrabal sneh a vymodeloval z neho miniatúrneho snehuliaka pre svoju dcérku. Pri papračke so snehom ťa prsty podobne rozboleli, ale vtedy ťa to nezaujímalo, malého snehuliaka si ešte posypal kuchynskou soľou, a tým si dcére zveril tajomstvo, zdedené po tvojom starom otcovi, že soľ premieňa sneh na ľad, no len vtedy, keď ho človek položí ku kachliam. Vedno ste pozorovali súboj zimy a tepla, až kým figúrka, ktorá čoraz väčšmi pripomínala pemzu, nestvrdla? Rovnako, ako z malého snehuliaka mizla slaná voda, teraz sa z tvojho ukazováka odčerpávalo teplo, viazanka tomu nemohla zabrániť, cez jej pokrčené záhyby sa teplo prenieslo aj na tvoju zdravú ruku, zo sladkastého pachu krvi sa ťa zmocňovala nevoľnosť, ten pach ti pripomínal surové železo, obrátil sa ti žalúdok, no dovtedy sa už všetko vyjasnilo, vedel si, že je veľmi zle, auto musíš nechať uprostred cesty, no v takomto stave si predsa len nemohol ísť domov, tvoj otec mal totiž krvný tlak vyše dvesto a matka zasa sklony k hystérii, keď sa napríklad dozvedela, že si chceš vziať dievča z majera, vypila celú fľašu starého vinjaka a odpadla v kuchyni, museli ste k nej volať záchranku, ale žalúdok sa jej pokúšali vypláchnuť márne, povedala, že ešte v živote nevracala, a ty si si zatiaľ vo veľkej izbe s výhľadom na ulicu s plačom schovával tvár do záclony, lebo to dievča z majera si ani nemiloval, chcel si len prvý raz v živote rozhodne trvať na svojom, bez ohľadu na možné následky, veď vtedy ešte nič nenasvedčovalo tomu, že dievča z majera bude mať raz vlastný obchod s osivami, a teraz by si mal tejto obchodníčke povedať, aby zavolala záchranku, čo je nemožné už aj preto, lebo sa s tebou od tej aféry s déčkovou nerozpráva.

Krv ti vtiekla do rukáva košele, zanechala za sebou lepkavú čiaru až po lakeť, no tu si už necítil to teplo, ktoré bolo pri manžete ešte úplne jednoznačné, z čoho si usúdil, že pri ústí rukáva zrážanie krvi prebehlo bleskovo a teraz ti krv, vyvierajúca spod viazanky, kvapká ako z nejakého žľabu na nohavice, alebo, čo je ešte horšie, na dlažbu. Ešte aj v tomto hroznom, vybičovanom stave si pochopil, že tieto stopy budú vábiť zvedavcov k dverám tvojho bytu a od zajtra sa začne šepkať, čo sa s tebou mohlo stať, prečo si rozbil okno, a ty nebudeš mať inú možnosť, len priznať svoju očnú chorobu, lebo inému vysvetleniu by nik neuveril, s výnimkou toho, že si bol opitý, ale toto bremeno si si už vonkoncom nemohol vziať na plecia, lebo si sa vrátil zo závodu, musel si byť absolútne triezvy a nemohol si si dovoliť klebety o tom, že si v pracovnom čase pil, veď práve na to čakali tvoji nepriatelia, informácia, že občas prechodne oslepneš, by pre nich znamenala jednoznačne tromf, lebo slepota môže byť napríklad aj dôsledkom pitia a odtiaľ je už len na krok od záveru, že si nevhodný na pozíciu, ktorú zastávaš. Už sa o vás šíri akurát dosť klebiet aj bez toho, možno vedia aj to, že si u déčkovej nikdy nestrávil viac ako tri hodiny, hoci raz si skúsil u nej aj prespať, lebo sa ti podarilo odštipnúť pre seba jednu celú noc z dvojdňového odborného školenia. No na úzkej, príliš mäkkej posteli si sa len trápil, pretože keď si sa otočil na ľavý bok, na radiátore pred tebou svietili dva gigantické košíky veľkosti D, takto vedľa seba vyzerali úplne ako vypreparovaná žraločia čeľusť, ktorú si videl v Dubrovníku, a keď si sa otočil na pravý bok, týčil sa pred tebou negatív tejto čeľuste. Zostal si teda ležať na chrbte, ale o tretej nadránom si už toho mal dosť, nasadol si do Zastavy a prečkal ráno na parkovisku pred Radnicou, odvtedy si do toho bytu nevkročil, pretože celá vec bola pochopená ako urážka prvej triedy a toto už nemáš chuť žehliť.

Chrbtom si sa oprel o kovovú skrinku s elektrickými hodinami, a zatiaľ čo ti bzučanie prúdu sotva postrehnuteľne brnelo v chrbte, zvažoval si svoje možnosti. Zazvoniť do mátožného bytu na prízemí si akosi nemal chuť, hoci si si už spomenul, že starý krajčír choval zajace, trávu im vozil na bicykli z morušového lesa. Ráno celý dom zapĺňal zajačí pach, a ešte pach súkna, pripáleného objemnou staromódnou žehličkou, toto bolo okolo poludnia vystriedané vôňou čerstvo posekanej ďateliny, no zajace napokon postihla pohroma, do jedného pokapali, a starého krajčíra odvtedy nikto nevidel. Jeho bicykel na seno stál zabudnutý vedľa vchodu do pivnice a za tie roky po ňom ostala na stene stopa, akú zanechávajú zarámované fotografie na tapete. Starý krajčír mal veľmi zvláštnu smrť, počas sledovania televízie mu v hrdle praskla artéria a všetka krv mu stiekla do žalúdka, keď ho našli, sedel v kresle ako neskutočne veľká medicimbalová lopta. Vtedy si bol ešte školák, ale aha, táto spomienka v tebe zostala a teraz nedovolí, aby si zazvonil do jednotky na prízemí, hoci už šmátraš pred dverami, znútra nič nepočuť, rovnako ako z dvojky za tebou, kde býval dôstojník s dcérkou, tvoji rodičia nechápali, prečo kapitán nemá manželku a odkiaľ je to prekrásne dievčatko, no dôstojník sa zrazu v kasárňach strelil do hlavy, vtedy vysvitlo, že mal viac než početné príbuzenstvo, po dievčatko si prišiel celý húf starých žien v šatkách, byt zapečatili, potom sa na dverách ocitla nová menovka, kúpil ho nejaký doktor, ale toho nikdy nikto nevidel, z bytu sa stal divoký študentský pelech, spod dverí sa vyparoval kyslý pach pijatiky, ale s tým je už koniec, aj za týmito dverami vládne veľké ticho, po ugrcanom nočnom živote plnom flámov niet ani stopy.

Zatiaľ čo si vyčkával pred dvojkou na prízemí, z poschodia ako nejaké ťažké gumené loptičky skackali dolu zvuky, bežné o takom čase, poľahky sa z nich dal vyfiltrovať mrmot televízora a kovové cvaknutia roztvorených strunových postelí, ale raz to aj zahrmelo, ako keby niekto manipuloval kolkárskou guľou. Tento zvuk pôsobil cudzo ako hukot vlaku v meste, kde niet železnice, hoci to sa niekde na druhom poschodí iste len prevrátila žehliaca doska, zatiaľ čo sa akísi ľudia pokúšali povyťahovať paplóny a vankúše zo skrine, po srbsky nazývanej plakár. Ten hluk akoby sa zavesil na tvoj boľavý prst, rozozvučal tých niekoľko svalových vláken, ktoré sa ešte stále upínali na kosť, priam si počul škrípanie roztrhnutých šliach, bolo to, ako keď sa mucha odrazí od gitarovej struny, a hoci intenzita utrpenia, ktorú ti tento lomoz spôsoboval, bola porovnateľná s intenzitou zvuku po kontakte muších nôh so strunou, i tento drobný podnet ti úplne postačil na to, aby si pochopil, že musíš znášať úplne sám všetky bremená a bodnutia neblahého osudu, pričom tento odfaklený prst je iba jednou z epizód, podstata aj naďalej tkvie v tvojej očnej chorobe, musíš sledovať jej priebeh a naplnenie, pretože si ešte nikdy nebol v takejto zúfalej situácii, zmyslový klam vždy existoval iba sám o sebe, smrť sa k nemu nepridružila, ani bolesť, a to ťa rozmaznalo, dokonca to v tebe vzbudzovalo mylný dojem, že si vyvolený, obrazce tancujúce uprostred tvojho oka mohli predstavovať hoci aj budúcnosť, aspoň si si to myslel, a vážne si uvažoval, že ich nakreslíš, alebo ak to nepôjde, tak o tom, čo víri pred tvojím zrakom, čosi napíšeš. Problém bol len v tom, že jasný, tancujúci prstenec ťa pripravil nielen o schopnosť vidieť, ale aj o myslenie. Nemohúcnosť ťa priam opantala, nebol si schopný pohybu, sústredený stále na zrak, a pomocou špeciálnej, ale pritom inštinktívnej, dovnútra nasmerovanej techniky si sledoval, kedy zvlnený svetielkujúci prstenec konečne dosiahne okraj tvojho zorného poľa, lebo to znamenalo, že igelitová fólia, čo ti zastiera svet, sa čoskoro začne stenčovať a obraz sa naraz len vyčistí, tvary a farby sa vrátia na svoje miesto a ty nájdeš vodovodný kohútik a tabletku proti bolesti, ktorú nosíš vždy so sebou.

Byt na prvom poschodí s výhľadom na Hlavnú triedu bol najhodnotnejší v celom dome, lebo lupiči sem nedokázali vyliezť, no pritom bol z neho ešte stále pohodlný výhľad do výstrihov žien, náhliacich sa na trhovisko. Tu býval tvoj niekdajší najlepší priateľ, ktorý, kedykoľvek si zmyslel, prišiel za tebou na tretie poschodie, preliezajúc z terasy na terasu, no dva roky pred maršalovou smrťou sa s rodičmi odsťahoval do NSR, a to je to isté, ako keby zomrel, v deň rozlúčky ste sa poriadne vyfackali, aby rozlúčka nebola bolestivá, lenže zbytočne, nedokázal si ho nenávidieť. Dlho si dumal nad tým, čo s ním môže byť, ako využil svoje krstné meno, evokujúce názov istého severotalianskeho veľkomesta, a na tie dvere, za ktorými sa teraz zdržiavajú utečenci z juhu, ktorí sú už siedmou rodinou v priebehu jedného roka, si sa viac ani nepozrel, ten byt je prekliaty, bolo by šialenstvom sem zazvoniť, ale ani sa nedalo, pretože krvavý, premočený uzol na viazanke mohol ostať na svojom mieste len vtedy, keď si ho ľavou rukou silno stískal, a veru si ho stískal, lebo si si všimol, že bolesť sa pri tomto stisku mení, je modulovaná, a možno splynie s tvojou očnou chorobou, ktorá je, všakáno, základom všetkých problémov – v nej musíš nájsť zmysel svojej existencie, vyhladiť pokrčenú igelitovú fóliu a čakať, kým prejde polhodina, aby si opäť uvidel steny s olupujúcou sa omietkou a sodíkové svetlo, vnikajúce okienkom z mliečneho skla. Ale takto vážne zranený si nemohol dlho čakať, za tvojím chrbtom v dvojke na prvom poschodí žil kedysi opravár televízorov, keď si mal deväť rokov, teperil si sem ukrutne ťažký stabilizátor, zatiaľ čo tvoji rodičia boli na podnikovej dovolenke a vy so starou mamou ste strážili byt, stalo sa to v deň, keď starej mame uviazla v krku rybia kostička, stará mama celé popoludnie chriachala v kuchyni, pchala do seba jednu chlebovú guľku za druhou, boli veľké ako slivkové knedle, a vtedy čosi zapukotalo v televízore, hneď si vedel, že stabilizátor, kým si s ním zišiel na prvé, skoro si sa pretrhol, nestihol si si ani vydýchnuť a majster už vymenil spálenú sklenenú poistku, mohol si mašírovať naspäť, plný obáv, čo je so starou mamou, no ona sa medzitým dala do poriadku, pozerali ste telku spoločne, nejaká žena recitovala báseň od Federica Garcíu Lorcu, Plač za Ignaciom Sánchezom Mejíasom, takmer si sa pomiatol od strachu a naveky si znenávidel poéziu, už si ľutoval, že si ten stabilizátor vláčil hore-dolu, potom vysvitlo, že nič nie je nadarmo, opravára televízorov o dva týždne na to odviedli žandári, lebo vysvitlo, že kradol elektrinu.

Odvtedy tu bývali mnohí ľudia, nevrlí, samotárski, a najnovšie je tu akýsi sklad, z dvora vidno štósy kartónových škatúľ, siahajúce po okná, čiže sem nemá zmysel zvoniť, ale nič sa nedeje, na druhom býva mladý manželský pár, tam je nejaká nádej na pomoc, pretože celé noci svietia, určite ich neprekvapí, keď k nim niekto po jedenástej zazvoní, hoci ktovie, možno, že tento manželský pár je chorý na nervy, niekedy doliehajú zvuky ich hádky až na tretie, do hlbokého, dunivého mužovho hlasu sa mieša ženino jačanie, vtedy sa nemôžeš ubrániť myšlienke, že sa azda navzájom sťahujú z kože alebo praktizujú nejaký nechutný, perverzný rituál, ten hluk však možno neprichádza z druhého, ale z ulice, no občas sa ti z neho rozbúchalo srdce a schoval si sa pod paplón, lebo sa ťa zmocnil pocit, že na schodisku práve teraz niekoho vraždia a tento mladý manželský pár v tom má prsty. A predsa si teraz dúfal v ich pomoc, lebo si sa síce sťažka, no predsa len vypotácal na druhé poschodie, tam si stál pred ďalšími dverami, spoza ktorých, keď si k nim pritlačil hlavu, bolo počuť šialený hrmot, no to ťa nezaujímalo, pretože si vedel, že tam nezazvoníš, ani keby ti mala vytiecť posledná kvapka krvi, radšej si zniesol, aby ti chlad dverí schladil v hlave žeravú tekutinu, a popri tom si pendloval medzi dvoma druhmi paniky, raz sa ti srdce rozbúchalo kvôli očnej chorobe, vzápätí kvôli odrezanému prstu, vtedy si doslova cítil krv, vypumpovanú z rany, nebolo ťažké predstaviť si jej ďalšiu cestu, mohla odtiecť len po sáre tvojich nohavíc a odtiaľ na dlažbu. Ani si nepomyslel na svoju dnešnú útlocitnosť, keď si so zvesenou hlavou rýchlo prešiel popri pľuvancoch, teraz si sa na ne fakticky nalepil, to bolo zvláštne úsmevné, dokonca aj pre teba, predstavil si si, čo všetko môže byť pod podošvami tvojich topánok, a vďaka tej predstave sa v tebe rozhostil pocit domova, vedomie, že znútra smrdí každý človek rovnako, a keď sa jeho telo roztvorí, nie je už súčasťou vyšampónovaného, navoňaného sveta, ale zapáchajúcich kanálov.

K tehlám v pochybnom stave si pritlačil nielen čelo, ale aj tvár, no teraz už spoza nich nebolo počuť žiaden ruch. Odvtedy, čo ťa vystrašilo to buchnutie, uplynulo určite veľa času, každý si už ľahol, možno aj tvoja žena vo svojej izbe, aj dcéra v malej izbe s výhľadom na ulicu, no tvoji rodičia o takomto čase ešte sedia pred televízorom v obývačke, ktorá je súčasne ich kráľovstvom, čakajú, kým prídeš domov, aby si prekĺzol po ich výsostnom území do svojej malej izby, prebudovanej z komory, kde si dávnejšie všeličo majstroval, no už vtedy v nej bola pohovka, niekedy si sa na nej len tak relaxačne natiahol a cez malé okno zízal na strechu náprotivného domu, na vytrvalo hrkútajúce divé hrdličky i na televízne antény, ktoré zvláštne zbeleli, keď bolo pod mrakom. Pohovka je tam aj teraz, ale mohla by byť hoci aj na druhom konci sveta, darmo si tisol ucho k stene, nepočul si nič, ani len cvengot skleneného pohára, nehovoriac o sústavnom mrmote televízora. Akoby si naozaj blúdil po krypte, údery srdca sa ti vracali v ozvene ako údery kladiva, ale iba vnútri, pod rebrami, a ešte stále sa ti marilo pred očami, hoci odvtedy, čo si objavil tú tmavú Zastavu, určite ubehla aspoň polhodina.

V dvojke na druhom poschodí býval tvoj nepriateľ, nijako si sa proti nemu neprevinil, ale jeho brat sa ocitol na zozname technologických prebytkov, ktorý zostavili Nemci hneď po tom, čo kúpili závod. Zbytočne si tomu pridrbancovi vysvetľoval, že za nič nemôžeš, vmietol ti do ksichtu, že si na vine, a pritlačil ťa k stene, takmer presne na mieste, kde postávaš aj teraz. Ani na um ti nezišlo brániť sa, pretože toto indivíduum vo svojich mladších rokoch boxovalo za Spartak a len tak z frajeriny päsťou prerazilo reklamnú tabuľu z polpalcovej dosky, ale držal si sa hrdinsky, s otvorenými očami si očakával úder, ktorý – zdalo sa – ťa zotrie z povrchu zemského, no vtedy vyšiel z dverí chlapíkov malý syn a za ním jeho žena, a to sprosté zviera zmenilo fazónu, tvárilo sa, akoby ti chcelo z košele oprášiť špinku, no medzitým ti potľapkalo tvár, aby si vedel, s čím môžeš počítať. Tak ťa to rozrušilo, že sa ozvala očná choroba, prečkal si ju zašitý v komore a na druhý deň si sa pokúsil vypátrať, kto vlastne môže byť boxerov brat, ale pátranie si nedokončil, lebo Nemci ti zverili dôležitú robotu, a potom si sa už touto záležitosťou nezapodieval, odvtedy si sa však pred odchodom z bytu zakaždým presvedčil, či je čistý vzduch.

Dostal si sa na tretie poschodie pred vaše dvere. Chvíľu si načúval, lebo ťa predsa len lákala predstava, že vojdeš, potom sa ti zatočila hlava, čo mohla spôsobiť aj strata krvi, lebo na špičke jazyka si už cítil charakteristickú kovovú chuť, ktorá sa objavuje po darovaní krvi, zreteľne si si to pamätal, hoci si ju daroval dovedna len trikrát, naposledy pri vojsku, a to bolo už pred tridsiatimi rokmi, božemôj, strašné aj pomyslieť, že odvtedy prešlo tridsať rokov, temer si sa rozcitlivel, sediac pred vašimi dverami, opretý chrbtom o zárubňu, padlo ti vyslovene dobre trochu si posedieť po tom všetkom, čím si prešiel, srdce ti už nebilo tak prudko ako vtedy, keď ťa zachvátila očná choroba, dokonca si pri troche námahy a žmúrenia už videl aj triesky na zábradlí a dvere susedného bytu, za ktorými býval manželský pár z Čiernej hory, do šľaka aj s ich kávou, keby si vtedy nezabudol dať do vody cukor, mohol by si u nich bez väčších problémov zazvoniť a prišiel by si na to najlepšie miesto, pretože horali ovládajú nespočetné množstvo trikov s krvou, niektorí z nich dokonca dokážu zaceliť ranu pohľadom, títo tu sú ešte mladí, ale ktovie, možno sa to tajné učenie dedí, učenie, ktoré už naveky ostane záhadou, lebo ty tam veru nevkročíš, po tom, čo ťa vysmiali a ponížili, nech skapú aj so svojím učením.

Určite si zakrvavil celé schodisko a stopa sa končí pred vašimi dverami, čiže každý bude vedieť, že si padol do skla, pretože celá kauza sa pravdepodobne skončí tak, že z vrecka nohavíc vylovíš kľúče a vkradneš sa do kuchyne pohľadať obväz a leukoplast. Keď budeš dostatočne opatrný, rodičia driemajúci pred televízorom si ťa nevšimnú a budeš môcť risknúť ešte aj hlt starého vinjaka, veď čo ak po ňom očná choroba rýchlejšie prejde. To by bolo veľmi dôležité, pretože by si mal preskúmať svoje zranenie a rozhodnúť sa, čo s ním urobíš. V najhoršom prípade by si mohol zájsť na pohotovosť, a to ženiným novým autom, lebo to tvoje už určite našla niektorá z policajných hliadok a dala ho odtiahnuť. Žena drží vodičák a kľúče na skrinke v predsieni, požičať si na niekoľko hodín auto by teda nebolo veľké umenie, ale hrozilo, že stopy po krvi zostanú na schodoch, lebo aj keby si z tretieho poschodia vylial dolu vedro vody, nebol by si schopný vydrhnúť jednou rukou a s boľavou hlavou celé schodisko. Až teraz si skutočne ľutoval, že si sa nechal nachytať s déčkovou, lebo keby nebolo tohto nešťastného embarga, žena by ti určite pomohla, nehovoriac o dcére, na ktorú si bol ešte aj takto veľmi hrdý, veď ona za celú tú situáciu ani nemohla, no dôležitejšie je, že si pochopil, že sa kedykoľvek môže vyskytnúť situácia, keď sa človek nemôže pozhovárať ani s vlastnou dcérou, a pritom pred dvoma rokmi si ešte pohŕdal vaším účtovníkom, ktorý vtedy zápasil s podobnými problémami ako teraz ty.

Sedel si na schodoch, vedúcich na strechu, a hľadiac do najtmavšieho kúta si si testoval zrak, keď nad tebou vrzli železné dvere, ktoré niekto zabudol zatvoriť, a to ti pripomenulo, že ešte existuje jedna možnosť, treba vyjsť na strechu, ktorá je plochá a hojne prefukovaná vetrom ako rovina okolo mesta, a pokvapkať ju krvou, aby susedia nevedeli zistiť, pri ktorých dverách sa končí stopa. Dobre, že je neskoro, takto čoraz menej hrozí, že by niektorý z obyvateľov práve prichádzal domov, bude teda habadej času, hoci to celé je už beztak veľmi podozrivé, veď odvtedy, čo si objavil tmavú Zastavu, akoby ubehli hodiny, ktovie, kedy si sa vlastne pustil do zdolávania tohto schodiska. V lete sa na streche tínedžerky opaľovali pred návštevou kúpaliska a chlapci zasa hrávali pingpong, keď bolo bezvetrie. Je skutočne zázrak, že im loptička nikdy nepreletí ponad zábradlie, siahajúce sotva po pás, za ktorým sa otvára hĺbka troch poschodí, ale ako si ich tak sledoval, nezdali sa príliš šikovní, nemali ani potuchy, kto bol Vilmos Harangozó, ktorého si ty ešte videl hrať pingpong v Športovej hale. Sem hore, na strechu, si chodil len nerád, vždy si tu na niekoho narazil, dievčatá sa v chvate načahovali za uterákmi, chlapci sa nútene vyškierali a ty si musel vtipkovať, čo bolo tvojmu naturelu poriadne vzdialené. Ale teraz bola situácia iná, vyštveral si sa sem s prstom lepkavým od krvi ako s nejakou bojovou vlajkou, nevidel si čierny štvorec železných dverí, iba to, že za nimi čaká nejaký hmlistý, akoby umelohmotný prísvit, tam si vkročil a takmer okamžite si zasipel, pretože vietor sa zaprel do tvojej bojovej vlajky, zhlobenej z roztrhaných blán a šliach, bolesť ti prekloktala hrdlom, dovolil si, aby ti vietor z ľavej ruky vydrapil dvere a s dunením nimi tresol o betón a vinklový železný profil, v tom náhlom lomoze by si mal právo chvíľočku aj revať, no celá vec sa skončila len jediným tichým stonom.

Závratná výška, iskrivý vzduch, to určite nebolo pre teba, kvôli tým chorým, nespoľahlivým očiam, napriek tomu si chcel krvou opísať čo najväčší kruh, aby tí, čo zajtra prídu po tebe, museli hľadať vysvetlenie toho úkazu diabolsky bezradne, no na ukazováku ti krv vtedy už visela v hrubých chuchvalcoch, po vlažnom presakovaní nebolo chýru ani slychu, opatrne, aby to nebolelo, si prstom skusmo potriasol, ale zbytočne. Úplne ťa to zložilo, veď si bol v cieľovej rovinke, ostávalo odbehnúť alebo aspoň odšuchtať už len jeden okruh, ale tento okruh sa teraz rozťahoval do nekonečna, bolo nemožné sa do toho pustiť, len čo si sa pohol, zabodávali sa do teba státisíce ostňov, bolo to, akoby si mal sám odtiahnuť celú vlakovú súpravu, v závode si čosi také robieval každý deň, ale teraz nie, klesol si k zábradliu, žlté svetlo sodíkových lámp dopadalo až tam, už si rozoznával železné dvere a žltú hmlu nad sídliskom, to mohol byť hoci aj začínajúci požiar, ale v danom okamihu to signalizovalo, že problém s očami ustupuje.

Naklonil si sa nad zábradlie, aby si si znovu otestoval zrak. Ešte nikdy si sa na tomto mieste nerozhliadal tak bezradne, ba čo viac, nijako si sa nerozhliadal, lebo si priam utekal dnu na schodisko, a pred vaším domom si si vždy spomenul na majáles z osemdesiateho šiesteho, keď sa nečakane spustil vlažný dážď, pokropil celé mesto a vďaka takmer letnému teplu pred ním nikto neutekal, aj ty si mu nastavil tvár, cítil si v kútikoch očí kvapky vody a usmieval sa, lebo ti dobre padlo premoknúť do nitky, s vedomím, že o pár minút už bude košeľa zase suchá a že májová kvapka stojí za dukát, ešte aj tu, v meste, aj na prvého mája.

Ale teraz si sa nemohol oddať tejto myšlienke, lebo si ešte musel spraviť ten kruh, ktorý by bol vernou kópiou jasného fľaku, vibrujúceho uprostred tvojho oka. Nikdy si sa nezľakol tohto znamenia, pretože nikdy nemalo ohraničený tvar, a aj teraz bolo dôležité iba to, že zmizlo, igelitová fólia sa znova našponovala a spriesvitnela, a keď si sa trochu vyklonil, na parkovisku bolo vidno tmavú Zastavu, pripomínala skôr roháča ako Zastavu, už si priam cítil v ruke jej štartovací kľúč a vedel si, že k pachu benzínu, čo sa nevyhnutne vznáša nad starými motormi pri každom štartovaní, sa pridá aj náznak vône umelého hnojiva. Bruchom si sa oprel o zábradlie, tmavá Zastava trónila práve pod tebou, vysunul si ukazovák, aby si ju označil kvapkou krvi. Chýbal sotva meter, aby krvavá kvapka tmavú Zastavu trafila, načiahol si sa, ako sa len dalo, chýbalo ešte niekoľko centimetrov, postavil si sa na špičky, ľavou rukou si uchopil okraj zábradlia, no to ti ostalo v ruke a chladilo tvoju dlaň aj vtedy, keď už okolo teba nebolo nič, len vzduch, neskôr už ani ten, pretože definitívny, mohutný úder ti vyrazil bolesť hlavy, oddrapil boľavé pulzovanie prsta a očnú chorobu roztrhal na milión slnečných kotúčov. Neostalo po nej nič, len istota.

Preložila Jitka Rožňová

Poviedka vychádza vďaka spolupráci s maďarským literárnym mesačníkom Magyar Napló.

Sándor Majoros (1956) je maďarský prozaik. Narodil sa v bývalej Juhoslávii, od roku 1991 žije v Budapešti. Debutoval zbierkou noviel A visszhangkísérlet (Experiment s ozvenou, 1989); doposiaľ mu vyšlo sedem prozaických titulov. Minulý rok vydal knihu Tranzitszálló (Tranzitný hotel), na koniec tohto roka pripravuje román Közelebb, mint amilyen távol (Bližšie, než ako je ďaleko). Je laureátom viacerých literárnych ocenení (Cena Attilu Józsefa, Cena Tibora Déryho, Cena Artisjus a iné). V súčasnosti prevádzkuje literárny portál regenytar.hu.

Čtěte také:

Gábor Zsille: Prózy a básně

János Oláh: Bozkaj mi čižmu!

Obsah Listů 5/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Sándor Majoros

Očná choroba

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu