Tápeme v prehistorickej tme, bezbranní a nahí v skleníkoch, skoro každý vidí skoro každého v global face booku, v našom činžiaku je fotobunka, čo sa zobudí vždy, keď sa objavím v jej zornom poli, sú dni, keď sa strhnem a poviem si: už ťa zase má tá armáda neviditeľných (nie aby som sa tešil, že si ma niekto všimol, že vďaka tomu trafím kľúčom do dverí na prvý šup), a v našom dome často ktosi zospodu zazvoní, vraj roznáša noviny a fšelibársčo, ale ani ja mu do schránky nehádžem svoje básnické zbierky, čo však s tým, študent potrebuje eurá a beztak mu vchodové dvere napokon otvoria iní; i bez neho sa nielen neklamne reklamné informácie šíria rýchlosťou, akú vie u nás vyvinúť intolerancia, nacionalizmus, rasizmus a xenofóbia, a tak člen Klubu športovej streľby, ktorý nedávno v Devínskej Novej Vsi zastrelil sedem ľudí a seba, má dosť priaznivcov i na neonacistických a nacionalistických portáloch, veď médiá okamžite predhadzovali verejnosti bulvárnu návnadu, podľa ktorej mal útok rasový motív, aj keď v skutočnosti bola rómskeho pôvodu len jedna z obetí, a ja som si spomenul na Petra Turriniho, ktorý píše, že ako mladík v zuboch občas zdvihol stoličku v nádeji, že toľká sila ukryje jeho slabosti, a že dnes už nedvíha stoličky, lebo na to nemá zuby, ale zostal mu spôsob ako ukázať silu, aby nebolo vidieť slabosti; a z Francúzska v mene zaistenia práva a poriadku šikujú na Balkán Rómov, lebo nemajú potrebné povolenia na pobyt, a týmto – vraj dobrovoľne odchádzajúcim ľuďom – odoberajú odtlačky prstov, v mene zaistenia toho istého práva a poriadku, no prinajmenšom toto zaistenie má málo spoločné s dodržiavaním ľudských práv, ach, kdeže vtáčie štebotanie a kvitnúce stromy, o tom bude Elfriede Haslehner znovu písať, až keď pominú dôvody písať o utláčaní utláčaných, o bezpráví bezprávnych, o vykorisťovaní vykorisťovaných, a možno vtedy, keď sa unavím, a zatiaľ zo všetkých strán hučí lavína, segregácia sa internacionalizuje, už i v Prešove postavili betónovú stenu, oddeľujúcu neprispôsobivých obyvateľov od (asi) prispôsobivých, čo sa sťažujú na vandalistické a iné protispoločenské správanie Rómov, mesto sa teda pridalo k Trebišovu, Michalovciam, k východoslovenským obciam Ostrovany, Lomnička či Sečovce, kde také múry či steny už stoja, lenže na Slovensku žije podľa štatistík Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity asi 380 000 Rómov (v celej EÚ podľa odhadov dvanásť miliónov), v krajine s takou mierou nezamestnanosti sa stavebné firmy majú na čo tešiť, stačí zavetriť, všetci ich dobre poznáme, aj Ernst Schmid, ktorý vraví, že u nás poznáme cudzincov podľa pachu, potia sa viacej než my, my máme menej strachu než oni; a Rómovia sú cudzinci, ako Židia, Maďari, ako homosexuáli..., Róm by musel byť na Slovensku geniálny futbalista, aby mu občas odpustili, že je Róm, a nakoniec by mu beztak neodpustili, lebo by hral za iný klub než za ten náš, oni sú skrátka cudzinci ako každá menšina, s ktorou nevieme spolunažívať, lebo spolunažívať nevieme medzi sebou ani my majoritní a závideniahodne bieli, veď internetové vydania denníkov podchvíľou oznamujú, že pre opakované porušenie kódexu bola diskusia k článku zrušená, a odrazu je menšiny akosi priveľa, a my bezpečne väčšinoví vieme, že všetky vládne, mimovládne a nákladné programy, ktoré mali za cieľ postupnú socializáciu a integráciu Rómov, definitívne zlyhali, škoda ďalších, svet sa zmieta v kríze a pohár trpezlivosti pretiekol, oveľa ľahšie, než zdvíhať stoličky v zuboch (či na to máme alebo nemáme zuby), je priložiť ďalšiu tehlu, another Brick in the Wall, ale stále je tu dosť ľudí, ktorí ponad vŕšiace sa múry na nás dovidia, stále je tu niekto, kto nás potrebuje, veď my ľudia ešte vždy žijeme s ľuďmi, hoci tápeme v prehistorickej tme, a všetci sme bezbranní a nahí v skleníkoch, skoro každý vidí skoro každého v global face booku...
Marián Hatala: Nebezpečné samozrejmosti
Václav Jamek: Vzad! aneb Mnoho bičů
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.