Ladislav Šimovič

Gustáv Husák

Autor, který zemřel ve středu 29. září 2010 ve věku 95 let, po sobě zanechal dosud převážně nepublikované pozuruhodné a cenné vzpomínky. Jeho pohled na Júlia Ďuriše jsme zveřejnili v Listech 2/2007.

Hneď na začiatku svojích spomienok o dr. Gustávovi Husákovi by som mohol parafrázovať známy výrok Švejka, keď mu pani Müllerová oznamovala, že nám zabili Ferdinanda: že som poznal dve osoby tohto mena. Jednou bol Gusto, známy druh z našej mladosti a prvých dvoch-troch desiatok rokov nášho už mužného veku: inteligentný, bystrý, v svojej generácii uznávaný a vážený, vpodstate slušný človek. A druhý – síce dlho utajovaný, ale ozajstný Gustáv Husák; ten, čo sa naplno prejavil v auguste 1968 a v rokoch ďalších, až do konca života: samoľúby nadutec, túžiaci jedine po osobnej moci a sláve, bezcitný, bezohľadný a krutý, odcudzený všetkému a všetkým.

Gustáv Husák pochádzal zo záhorskej dediny Dúbravky (teraz je to časť Bratislavy). Hoci odo mňa čosi viac ako rok starší, maturoval na Masarykovom reálnom gymnáziu v Bratislave v tom istom roku 1933 ako ja na reálnom gymnáziu v Nitre. On, veľkomestským prostredím ovplyvnený, zvolil si v tom čase dosť požadované štúdium právnické; ja, skôr neinformovaný, idealisticky orientovaný „vidiečan“ z menšieho mesta, som sa zapísal na Filozofickú fakultu Komenského univerzity v Bratislave. Teda spočiatku malé predpoklady, aby sme sa stretli, poznali, zblížili, spolupracovali. A predsa sa naše životné osudy takmer za 40 rokov v rôznych situáciách tak či onak dotýkali, stretali, preplietali, rozchádzali. V podstate to však nie je nič mimoriadneho v živote rovesníkov z jedného mesta či kraja, školy, tobôž z „jedného semestra“.

Osobne som však Husáka nepoznal hneď v prvom semestri. Ak sa nemýlim, on spočiatku načas býval v katolíckom jezuitskom internáte Svoradove, zatiaľ čo ja som dostal ubytovanie (spolu so štipendiom 80 Kčs mesačne) v štátnej vysokoškolskej koleji Lafranconi. No dopočul som sa o ňom dosť skoro od svojho kolegu Vlada Húsku (býval v izbe naproti), ktorý bol s Husákom v jednej triede od kvinty a spolu s ním maturoval. Hovoril nám o ňom pochvalne ako o dobrom študentovi, ktorý sa ani v škole neskrýval so svojou socialistickou orientáciou, už v septime a oktáve vystupoval proti ľudákom a písal proti nim do študentského časopisu Šíp a do komunistických Slovenských zvestí.

Husák sa v priebehu roka presťahoval na Lafranconi. Ja som ho ale nestretol, lebo celý letný semester som bol ako štipendista na Jagiellonskej univerzite v Krakove. Od jesene 1934 až do absolutória v júni 1937 sme bývali – Husák a ja – v susedných izbách na prízemí, pred oknami sme mali spoločnú terasu s výhľadom na blízky Dunaj. Vídavali sme sa takmer denne. Ja som dostal – spolu s kolegom filozofom Paľom Reptišom – dosť nadmernú izbu (dokonca s parketami miesto linolea), kde sme si po večeroch mohli pohodlne posedávať viacerí z nášho semestra a voľne debatovať o svojich študentských a študijných problémoch, o zážitkoch z divadla, prednášok a iných kultúrnych programov, ako aj o súčasných pálčivých kultúrnych a spoločenských otázkach. Spomínam si, že pri našej vtedajšej ideovej nevykvasenosti a názorovej rôznorodosti bývali to debaty veľmi živé a ostré. Napríklad o surrealizme v poézii a maliarstve, o freudizme a psychoanalýze, o štrukturalizme. André Breton, Céline, Freud, Jakobson, Šklovskij, Nezval, Seifert, Mukařovský a iní mali medzi nami pomerne fundovaných, ale hlavne horlivých zástancov i menej fundovaných, no tvrdých odporcov.

Dakedy zo susednej izby prichádzal medzi nás „filozofov“ aj Gusto Husák. Nebývalo to často, pretože, ako sme vedeli, po večeroch, keď práve neštudoval na kolokviá alebo na štátnicu, chodieval na schôdzky straníckych komunistických organizácií v meste i na vidieku. Do našich debát však moc nezasahoval, naše problémy mu boli asi dosť vzdialené a nedôležité. Zato on sám nám hovoril o prebiehajúcich udalostiach v politickom a spoločenskom dianí, presvedčoval a získaval nás pre účasť a činnosť v študentských spolkoch a akciách. Tak napríklad na jeho návod prijal a zastával som po niekoľko rokov funkciu kultúrneho referenta vo výbore študentskej samosprávy na Lafranconi.

Keď som sa po letnom semestri vrátil z Krakova, bol už Husák veľmi aktívny v študentskom hnutí bratislavských vysokoškolákov. Spolu s Edom Frišom bol zakladateľom (?) a čelným funkcionárom Spolku socialistických akademikov (SSA). Tento usporadúval hojné zaujímavé verejné prednášky a debatné večery, často za účasti významných kultúrnych a politických slovenských a českých osobností (dr. Clementis, Laco Novomeský, prof. Nejedlý, Adolf Hoffmeister, Poničan, Nezval a iní). Členmi SSA boli poslucháči rôznych fakúlt, väčšinou vyhranene komunistickej orientácie. Občas na vybrané prednášky a debaty sme chodili aj my „sociálni demokrati“, organizovaní v Združení sociálne demokratických akademikov. Niekedy sa na polemických debatách ukázali – obyčajne s provokačnými zámermi – aj vychýrení debatéri z klerikálneho ľudáckeho Svoradova (dr. Bezák, Jozef Kirschbaum, Pánis a iní).

Spomínam si, ako na pozadí vzmáhajúceho sa fašizmu a najmä hitlerovského nacizmu a pod vplyvom jeho propagandy postupne rástla a silnela nenávistná, šovinistická agresívnosť ľudákov medzi bratislavskými vysokoškolákmi. Na sté výročie zhromaždenia štúrovských študentov v roku 1848 na Devíne svoradováci usporiadali hlinkovskú ľudácku manifestáciu na Devínskom hrade a navečer potom provokačný pochod po Bratislave s vykrikovaním protičeských, protičeskoslovenských šovinistických hesiel. Podobné reakčné vystúpenie zorganizovali napríklad aj proti premietaniu filmov Voskovca a Wericha (Osel a stín a iné), tentoraz už nie iba s protičeským, ale aj s otvorene antisemitským zameraním.

Na tieto a iné provokácie reakčných svoradovákov tvrdo útočili socialisticky organizovaní i neorganizovaní pokrokoví vysokoškoláci. Znemožňovali ich improvizované zhluky na rôznych miestach Bratislavy (pred univerzitou, pri Štúrovej pamätnej tabuli, pred Národným divadlom, pri redakcii Slováka a inde) a hlavne aktívne a pohotovo odhaľovali lži a podfuky ich demagogických vodcov a rečníkov.

Na týchto aj iných protifašistických vystúpeniach vysokoškolákov a v ostrých diskusiách na pôde študentských spolkov zaujímal popredné miesto Gustáv Husák. Boli síce popri ňom aj niekoľkí iní (napríklad komunista Edo Friš, sociálni demokrati Jožo Šoltész, Anton Rašla-Džugo, agrárnik Michal Múdry, národniar Martin Kvetko a iní). No Husák medzi nimi a nad nimi bezosporu vynikal ako obratný predvídavý taktik, pohotový a presvedčivý debatér a dobrý rečník. Tieto jeho schopnosti a mnohé úspešné vystúpenia mu medzi nami získavali uznanie až obdiv. No na druhej strane nás často zarážalo jeho prílišné sebavedomie, okázalé ukazovanie vlastnej iniciatívy, výlučné prisvojovanie si aj spoločne dosiahnutých úspechov, úsilie byť vždy prvým všade a vo všetkom. Tieto výrazné osobné a charakterové vlastnosti Gustava Husáka mi v poslednom rozhovore v júni 2005 mnohými príkladmi doložil jeho spolužiak na Masarykovom gymnáziu v Bratislave Vlado Húska. Už ako sextán a setimán sa Husák všemožne natískal do všetkých akcií v triede a v škole, kde mohol zaujať prvé miesto; v oktáve sa dostal na funkciu predsedu samovzdelávacieho krúžku. V študentských spolkoch, vo Zväze slovenských študentov sa cieľovedome zameriaval na také funkcie, v ktorých sa mohol členstvu svojou činnosťou ukázať ako najlepší, predovšetkým funkciu predsedu organizačnej a sociálnej komísie. Treba priznať, že svojou húževnatosťou dosahoval značné úspechy. Tak napríklad zorganizoval a finančnými podporami zaistil letný študentský tábor v Starej Ľubovni, v Malinskej na ostrove Krku v Jugoslávii, zlacnené lístky do divadla a kín v Bratislave a iné. Naše kritické poznámky a pripomienky nemával rád a povýšene ich vyvracal a odmietal.

Husák podľa môjho názoru počas svojich univerzitných štúdií bol významným činiteľom nie iba v pokrokovom študentskom hnutí na Slovensku, ale aj v celej ČSR. Prevážne ním formovaný a ovplyvňovaný demokratický a pokrokový Zväz slovenského študentstva – na akčnej demokratickej základni Zväz slovenského študentstva zahrnoval okrem komunistov, sociálnych demokratov a národnách socialistov aj časť pokrokových agrárnikov, československých lidákov (jurigovcov) a národniarov (rázusovcov) – svojím jednotným demokratickým postojom bol významnou protiváhou pravičiarskym a často profašistickým excesom pražských vysokoškolákov (napríklad v právnickom Všehrde, vedenom Emilom Ransdorfom, v celorepublikovom Zväze československého študentstva.

* * *

Po ukončení štúdia a odchodom na gymnázium do vzdialenej Levoče na jeseň 1937 sa moje osobné styky s Husákom prerušili. On naďalej zostal v Bratislave, kde najprv bol koncipientom v advokátskej kancelárii dr. Vlada Clementisa a dr. Löbla. Neskoršie, po ich emigrácii (v roku 1939) bol úradníkom či tajomníkom bratislavského zväzu špeditérov (čo boli, myslím, väčšinou nemecké firmy).

Naše styky sa obnovili až v zime 1940, po mojom preložení na obchodnú akadémiu v Bratislave. To už bol Husák vtedy ženatý a býval v peknom byte, myslím, na Blahovej ulici. Jeho žena Magda Lokvencová, hoci právnička ako on, bola počas štúdií dva-tri roky veľmi aktívnou členkou nášho recitačného krúžku, ktorý sme si – asi 15–20 poslucháčov filozofie – založili pod vplyvom slávneho Voice Bandu E. F. Buriana. Po prvom viac-menej náhodnom stretnutí sme sa dosť často aj „rodinne“ navštevovali.

Magda Lokvencová mala hlboký vzťah k poézii, divadlu i výtvarnému umeniu. Chodila s nami na prednášky prof. Mukařovského o estetike, do divadla, na literárne večery, výstavy a podobne. Jej všestranné a hlboké záujmy a znalosti zastierali a neskoršie vypĺňali nedostatky v tejto oblasti u dosť suchárskeho a jednostranne politicky orientovaného Husáka. A nakoniec ju priviedli k aktívnej a uznávanej umeleckej činnosti ako divadelnej herečky a najmä režisérky. Neskoršie, od leta 1941, prichádzal Gusto na naše priateľské večery piatich až šiestich bývalých kolegov z Lafranconi. Bývalo to na byte u mňa (na Čelakovského ulici) alebo u môjho švagra dr. Jána Čecha (na neďalekej Krátkej ulici), obyčajne po jeho kratších či dlhších „zaisťovacích pobytoch“ v Ilave alebo vo väzení Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB).

Aj keď bol Husák po hitlerovskej agresii proti Sovietskemu zväzu pri opakovaných záťahoch ÚŠB ako známy študentský komunistický agitátor viackrát zaistený a uväznený, o nejakej konkrétnej ilegálnej jeho komunistickej činnosti v tom čase nám nebolo nič známe, ani on sám sa o ničom nezmieňoval. Neskoršie, po roku 1969, som sa od Júliusa Ďuriša dozvedel, že Husák údajne v roku 1939 odmietol žiadosť ilegálneho vedenia KSS, aby za Slovensko a slovenských študentov napísal vyhlásenie na podporu boja českých študentov proti zatvoreniu českých vysokých škôl hitlerovcami. Podľa Ďuriša vedenie strany toto odmietnutie odsúdilo a naďalej s Husákom nespolupracovalo.

* * *

Na jar 1943 agenti ÚŠB odhalili a pozatýkali početnú skupinu príslušníkov protifašistického hnutia a odboja, komunistov i nekomunistov (Skupina Hrušovský, Bašťovanský a spol.). ÚŠB ich uväznila hlavne vo svojom koncentráku v Ilave. Na základe svojich známostí s dr. Imrichom Karvašom (guvernér Slovenskej národnej banky) a so štátnymi zástupcami dr. Viktorym a dr. Vagačom Husák sa zasadzoval a napokon aj dosiahol premiestenie väčšej skupiny „zaistencov“ z koncentráku v Ilave do väznice Krajského súdu v Bratislave. Tam totiž zásluhou oných štátnych zástupcov, niekoľkých vyšetrujúcich sudcov a s nimi spolupracujúcich väzenských dozorcov (Štefan Gažík a iní) pre „významnejších“ odbojových pracovníkov existoval vtedy inde priam nepredstaviteľný voľný režim. V kanceláriách štátnych zástupcov stretávali sa (bez prítomnosti dozorcov!) spoločne celé skupiny spoluobvinených „zaistencov“, a navyše tam bývali na návšteve ich manželky s nekontrolovanými balíkmi potravín, ovocia a pod. Spomínam si, že na dvoch takýchto našich „masových“ stretnutiach a návštevách manželiek bol prítomný aj Husák (tiež ako návštevník, nie zaistenec). Informoval nás o svojom nakoniec úspešnom úsilí, aby štátni zástupcovia zaistili urýchlené naše vypočutie pred vyšetrujúcimi sudcami (dr. Zlatník, dr. Hetényi a iní). Potom totiž mohli byť rozhodnutím súdu, t. j. štátnych zástupcov, dočasne – až do konania procesu – prepustení na slobodu. A túto „dočasnosť“ by Viktory a Vagač mohli podľa vývoja vojnovej situácie ľubovolne predlžovať. Špecifické pomery na Slovensku – obzvlášť po vylodení spojencov v Taliansku – to fakticky umožňovali.

Nespomínam si už, v akom rozsahu sa túto akciu podarilo uskutočniť, no v polovici septembra 1943 azda všetci moji známi (Falťan, Púll, Vašečka, Komzala, Hemelka, Votruba, Holčík, Lenorák...) boli „na slobode“, pravda, pod policajným dozorom a s povinnosťou zdržiavať sa doma a týždenne sa hlásiť na ÚŠB. Proces s celou skupinou sa konal až v novembri 1944, prirodzene v neprítomnosti „obžalovaných“ (väčšinou boli v Slovenskom národnom povstaní).

* * *

O čase, okolnostiach a spôsobe obnovenej činnosti Gustáva Husáka v ilegálnej komunistickej strane som osobne nevedel. O jeho postavení vo vedení KSS ani o jeho účasti na prípravách Slovenského národného povstania som vzhľadom k prísnej konšpirácii prirodzene nemohol mať ani potuchy. Už v októbri 1943 som sa vytratil spod dozoru ÚŠB a s rodinou odišiel na východné Slovensko do Hrabušíc. V rodnom dome svojej manželky žil som vo faktickej odlúčenosti od politického diania až do vypuknutia povstania. Hrabušickí četníci (veliteľ strážmajster Chyžnay, zástupca Hrk) prirodzene o mojom väznení aj o policajnom dozore a o nepovolenom pobyte v obci vedeli. Nielenže nič nehlásili, ale priateľsky sa so mnou stretávali, informovali ma o situácii, aktivite partizánov v okolí a pod.

* * *

Na druhý deň po vyhlásení povstania v slobodnom rozhlase odišiel som z vtedy už Nemcami obsadených Hrabušíc peši cez hory do Banskej Bystrice. Hneď po príchode (3. septembra) som sa stretol s Husákom v jeho dočasnom byte na večernej-nočnej informačnej porade za účasti asi desiatich-pätnástich priateľov a známych účastníkov odboja, ktorým sa už podarilo dostať sa do Banskej Bystrice (Púll, Vašečka, Falťan, Čech, Hemelka, Rašla, Kováčik, D. M. Krno, Linhart, Šulc, Gašparík a iní). Po diskusii o vojenskej situácii na jednotlivých úsekoch frontov a hlavných politických problémoch tých dní sa zvažovalo a rozhodovalo o tom, kto na ktorom úseku by mohol a mal pracovať.

Na tejto schôdzke v čase, keď Husák bol zatiaľ v podstate jediným vedúcim predstaviteľom KSS v Banskej Bystrici (Novomeský, Šmidke a iní prichádzali len v ďalších dňoch), ako aj pri ďalších pracovných stretnutiach som poznal a bol presvedčený, že jeho vtedajšie názory, stanoviská a naliehavé bezodkladné politické rozhodnutia boli na úrovni zložitej, nie ľahkej a každým dňom sa zhoršujúcej situácie. Jeho rozmýšľanie a postoje som považoval za správné.

Husák začal v polovici septembra vydávať v Bystrici zamýšľaný týždenník Nové slovo. Ja som na vydaní a redigovaní niekoľkých čísel spolupracoval s Luborom Linhartom, Dušanom Šulcom a Mirom Hýskom.

Rovnako so súhlasom som prijímal jeho stanoviská, keď som koncom (27. ?) februára 1945 počúval jeho vystúpenie na prvom aktíve na oslobodenom území v Košiciach. Mnohé myšlienky a formulácie z jeho prejavu sa dostali do vyhlásených zásad aprílového Košického vládneho programu.

* * *

Po oslobodení – od príchodu do Bratislavy začiatkom apríla 1945 až do môjho odchodu za veľvyslanca do Bulharska (v októbri 1948) – boli moje styky s Husákom, a to jak pracovné (bol som prednostom odboru pre národné výbory na jeho povereníctve vnútra, respektíve v roku 1948 krátko prednostom úradu zboru povereníkov), tak osobné („štvrtkové večery“, redakčné a debatné stretnutia u neho vo vile na Dankovského ulici) pravidelné a časté. V Bratislave v straníckych kruhoch a aj v nestraníckej politickej a najmä kultúrnej verejnosti hneď spočiatku vystupoval Husák s gloriolou najvýznamnejšieho politického povstaleckého dejateľa (Široký a Ďuriš boli v Prahe). Jeho postavenie ešte zvyšovalo prevzatie vtedy na Slovensku mocensky kľúčovej funkcie povereníka vnútra a neskoršie predsedu Zboru povereníkov. Pritom jeho vlastnosti a schopnosti, ktoré sme ako jeho kolegovia a kamaráti už za študentských čias poznali a uznávali, sa pri riešení naliehavých, priam valiacich sa problémov bezprostredne po oslobodení javili ešte výraznejšie.

* * *

Niektorí, pravda – a ja medzi nimi – sme do „vysokej“ zákulisnej straníckej politiky nevideli. A tam sa z príčin nám vtedy neznámych na Husákovo vystupovanie a počínanie dívali ináč. Na straníckej konferencii v Žiline v auguste 1945 Gottwald a Šikoký, z pozície jediných správnych vykladačov boľševickej politiky a taktiky, Husáka tvrdo kritizovali a potom z kľúčových pozícií odvolávali a premiesťovali. Mnohí z okruhu starých Husákových priateľov a nových spolupracovníkov posudzovali postup voči Husákovi po žilinskej konferencii zo skepsou až nesúhlasom. Videli v ňom politika, ktorý dôsledne zastáva a presadzuje dodržiavanie a realizáciu výdobytkov Slovenského národného povstania a prijatých zásad Košického vládneho programu, najmä pokiaľ ide o rovnoprávnosť českého a slovenského národa v obnovenej ČSR.

Husák s Novomeským vždy po návrate z rokovaní na ÚV KSČ v Prahe na „štvrtkových večeroch“ informovali, ako Gottwald, Široký a Kopecký im po straníckej línii nanucovali a nakoniec i prinútili pristúpiť v takzvaných „pražských dohodách“ na faktické odbúranie pôvodne prijatých „slovenských výdobytkov“. Takže nakoniec sa pravomoc slovenských národných orgánov – Slovenskej národnej rady a Zboru povereníkov – okrem vyslovene lokálnych záležitostí – obmedzila zväčša len na dodatočné odsúhlasenie a aplikáciu v Prahe prijatých rozhodnutí. Husák i Novomeský pritom spolu zhodne poukazovali na to, že v pozadí celej akcie obzvlášť špinavú úlohu zohral protislovensky nepriateľsky zaujatý politický našepkávač Václav Kopecký.

* * *

A netrvalo dlho, čo zákulisná politika vedúcich členov politbyra ÚV KSČ vyústila v otvorenejší nástup proti Husákovi a niekoľkým ďalším slovenským komunistickým politikom.

Z tribúny IX. zjazdu KSS v Bratislave v júni 1949 (ako veľvyslanec-Slovák bol som naň pozvaný ako hosť) vo vystúpeniach Širokého, Kopeckého a ďalších rečníkov zazneli nie iba slová kritiky, ale priam nezastreté fantastické odhalenia: obviňovali Husáka, Clementisa, Novomeského, Ivana Horvátha a Daniela Okáliho a ďalších ako predstaviteľov a zástancov protistraníckej, stranu a budovanie socialistickej ČSR poškodzujúcej nepriateľskej ideológie a politiky „slovenského buržoázneho nacionalizmu“. Ako sa skoro ukázalo, obviňovaným nič nepomohla ani vynútená a ľudsky ponižujúca samokritika. V taktike KSČ, ktorá si ako vzor učenlivo osvojila sovietsku prax vo vykonštruovaných ohavných moskovských monstrprocesoch tridsiatych rokov, bolo toto „odhalenie“ slovenských buržoáznych nacionalistov prípravou budúcich politických procesov v Československu.

Clementis sa so zreteľom na vysokú štátnu funkciu ako vyhliadnutý arcišpión a vlastizradca osnovateľom procesov viacej hodil do mozaiky budúceho pražského procesu so Slánskym a spol. Preto asi bol zo skupiny „odhalených slovenských protistraníckych záškodníkov“ akoby vyčlenený; no ostatní oznámkovaní „slovenskí buržoázni nacionalisti“ – Husák, Novomeský, Horváth, Okáli a ďalší – boli následne v bratislavskom procese, doprevádzanom pravdaže široko organizovanou schvaľovacou komunistickou kampaňou, odsúdení na mnoho rokov ťažkého žalára.

* * *

Spomínam si na stretnutie s Husákom po zakončení bratislavského zjazdu KSS. V dôvernom rozhovore označil obvinenia svoje i ostatných za nepravdivé, falošné, zámerne vykonštruované a vytýkané chyby vo svojej činnosti za zveličené. So zrejmou nespokojnosťou hovoril aj o svojom odvolaní z politicky dôležitej vládnej funkcie a premiestenie na úradnícku prácu v roľníckej komisii ÚV KSS. Jeho významná účasť v SNP a v podstate – v slovenských pomeroch – úspešná činnosť v povojnových rokoch zvýšili a posilnili jeho dávne, už za študentských čias prejavované nadmerné sebavedomie, snahu zaujímať popredné, pokiaľ možno prvé miesto. Mal som dojem, že osobné vystupovanie a opatrenia vedúcich funkcionárov ÚV KSS („taký primitív a hlúpy Bacílek“, „zloduch Pavel David“, „prízemný Baštovanský“) považuje za ponižujúce a urážlivé. Na svoju budúcnosť sa díval dosť skepticky. Dôverne mi povedal, že by za danej situácie z politiky najradšej odišiel. Spytoval sa na prácu na „takom veľvyslanectve“ a poznamenal, že azda aj on by mohol ísť za veľvyslanca, napríklad do USA, kde predtým bol Slovák Juraj Slávik. Azda Clementis by to mohol vybaviť. Uviedol však ako nedostatok a prekážku, že nevie nijaký cudzí jazyk.

* * *

Po falošnom odsúdení strávil Husák asi desať rokov v celách najťažších žalárov po celej republike. Pomerne skoro prichádzali z rôznych prameňov informácie o tom, že Husák aj pri nepredstaviteľnom ľudskom ponižovaní a fyzickom mučení vykonštruované falošné obvinenia nepriznával, respektíve psychickým a fyzickým nátlakom vynútené priznania vždy odvolal. Tieto správy o jeho správaní vo väzení získavali mu široké sympatie nielen v kruhoch jeho známych, ale aj v širšej slovenskej verejnosti. Tieto sympatie ešte ďalej narastali po jeho prepustení z väzenia a po rehabilitácii. Ľudia oceňovali jeho na tú dobu odvážne otvorené články v Kultúrnom živote, ako aj jeho aktivitu a postoje na verejných vystúpeniach a dokonca straníckych aktívoch, čo obzvlášť popudzovalo protislovensky zaujatého prezidenta Novotného.

* * *

Po Husákovom prepustení z väzenia som sa s ním prvýkrát stretol v novembri 1967 v Beograde. Husák, vtedy už ako pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, prišiel do Juhoslávie na pracovnú návštevu. V Beograde a Zagrebe mal konzultačné stretnutia s historikmi juhoslovanského protifašistického odboja a s niektorými svojimi dávnejšími známymi (spisovateľ Zdenko Štambuk). Počas asi týždňového pobytu v Beograde strávil po večeriach s mojou manželkou a so mnou a pri dobrom vínku niekoľko dlhých večerov. Pred odchodom mi Husák poslal osobný list, v ktorom Evke a mne – tak sa zdá – úprimne ďakoval a vyjadril potešenie, že „po rokoch zase našiel priateĺov“.

Informoval nás o svojom súčasnom živote v rodine, o svojich synoch (staršieho Vlada chválil, voči mladšiemu Jánovi mal silné výhrady), o vtedajšej svojej partnerke Karabovej, ktorá sa oňho po prepustení z väzenia starala. Veľmi konkrétne a podrobne, aj keď nie nejako bolestínsky rozprával o neľudských metódach eštebákov a o ukrutnostiach, zažitých pri vyšetrovaní a v kobkách najťažších žalárov. S dešpektom hovoril o špinavej úlohe, ktorú v jeho prípade a vôbec odsúdení tzv. buržoáznych nacionalistov zohrali Široký, Ďuriš, Bacílek a iní jeho protivníci vo vedení ÚV KSS.

Keďže ja som vtedy už viac ako rok bol v Beograde, veľmi cenný pre mňa bol jeho triezvy výklad a rozbor narastajúcej politickej krízy a ideových a osobných rozporov v KSČ, najmä v dôsledku zarytého protislovenského a vôbec protireformného postoja Novotného a jeho partie. Husák opakovane vyslovoval presvedčenie, že reformné hnutie v strane, ako ho predstavujú Dubček, Smrkovský, Šik a ich prívrženci, sa nakoniec musí presadiť. V tejto súvislosti sa zaujímal o súčasný priebeh demokratizačného procesu vo Zväze komunistov Juhoslávie, k čomu som mu mohol poskytnúť dosť najnovších rozborov a bohatú dokumentáciu.

* * *

V takej pomerne kladnej podobe sa predo mnou Husák ukázal ešte pri ďalších dvoch osobných stretnutiach.

Prvé bolo okolo 10.–12. apríla 1968 pri mojom služobnom pobyte v Prahe. Krátko pred mojím odletom do Prahy ma pozval prezident Tito. V dôvernom osobnom rozhovore ma informoval o znepokojení Juhoslávie s posledným vývojom v postoji komunistických strán Sovietskeho zväzu a jeho spojencov voči Československu a jeho reformnému úsiliu. Na záver rozhovoru ma Tito požiadal, aby som prezidentovi Svobodovi a Dubčekovi tlmočil jeho stanovisko a rozhodnutie, že je pripravený kedykoľvek prijať pozvanie a bezodkladne uskutočniť návštevu v Československu, keď to vedúci československí predstavitelia budú považovať za vhodné a pre nich a pre republiku užitočné.

(Podľa neskoršej informácie pri rozlúčkovej návšteve v Makedónii v novembri 1968 u člena predsedníctva ÚV ZKJ Krste Crvenkovského mali Jugoslávci už vtedy konkrétne informácie od svojich služieb, že „jastrabi“ v politbyre ÚV KSSS už v apríli sa rozhodli pre vojenský zákrok proti Československu, ak bude naďalej pokračovať v reformnej politike.)

Husák – vtedy už podpredseda československej vlády – ma prijal vo svojej kancelárii v budove Úradu vlády. Vo viac ako hodinovom rozhovore (krátko bol prítomný aj predseda vlády Oldřich Černík) ma podrobne zoznámil so súčasnou politickou situáciou doma, najmä s niektorými konfliktnými problémami a stanoviskami pri vypracúvaní Akčného programu (obnovenie sociálne demokratickej strany, KAN a iné). Mal som dojem, že pri mne dobre známej jeho rozhodnosti bol jeho postoj k týmto problémom zdržanlivý. Z taktických dôvodov pokladal ich nastolovanie a riešenie v súčasnej situácii za nevhodné a škodlivé.

Keď som sa mu nakoniec zmienil o prijatí u prezidenta Svobodu a o jeho návrhu, aby som prijal funkciu kancelára, Husák sa vyslovil pre to, že by som mal ponuku prijať. Čo ma pritom nemilo prekvapilo, bola Husákova čudná argumentácia: z pozície kancelára by som vraj mohol kontrolovať a aj vopred usmerňovať – čo obzvlášť zdôraznil – niekedy „dosť slabomyseľné“ počínanie „senilného dedka“ a včas informovať o tom vedúce orgány.

Prezidentov návrh som aj napriek telefonickému (spomínam si, veľmi miernemu) prehováraniu Alexandra Dubčeka v osobnom liste vhodným odôvodnením prezidentovi vyhovoril, čo on v osobnej písomnej odpovedi s porozumením „vzal na vedomie“. No nie tak jeho dcéra Zoja Klusáková, ktorá mi odmietnutie funkcie, na ktorú ma pravdepodobne vybrala a doporučila, veľmi zazlievala.

* * *

K ďalšiemu môjmu stretnutiu a rozhovoru s Husákom došlo v hektických dňoch vynútených rokovaní v Čiernej. Bol som povolaný do Prahy v súvislosti s prípravou návštevy prezidenta Tita, ktorá sa potom uskutočnila 10. augusta 1968. Z rozhovoru, ktorý bol poznamenaný napätým čakaním na informácie z Čiernej a prerušovaný nervóznymi návštevníkmi (Mlynář, Sádovský a iní) a telefonovaním, sa už na konkrétne veci nepamätám. Spomínam si len, že Husák s obavami posudzoval opakované a stupňujúce sa protičeskoslovenské prejavy v Sovietskom zväze, ale súčasne z hľadiska „racionality“ komentoval či skôr kritizoval ako takticky nie vhodné a sovietsku stranu „zbytočne“ dráždiace reagovanie u nás, najmä v tlači, rozhlase a televízii.

Že by to bola už vnútorná, premyslená Husákova príprava na budúce postupné prezliekanie kabáta? Jeho účasť a iniciatívna aktivita pri potupnom a ponižujúcom rokovaní a prijatí tzv. moskovského protokolu a potom jeho vystúpenie na bratislavskom zjazde KSS a odmietnutie vysočanského zjazdu KSČ a jeho záverov a uznesení – to všetko jasne a jednoznačne ukazuje, že Husák s vidinou svojej osobnej cesty k získaniu vrcholnej moci sa vedome, bez váhania a bez výhrad rozhodol pre cestu zrady, pre totálne podriadenie Československa diktátu Sovietskeho zväzu.

* * *

Toto počínanie a nasledujúce ďalšie kroky odhalili dlho utajovanú, pod povrchom dútnajúcu, ale vskutku zrejme pravú tvár Gustává Husáka: sebavedomého, chytristického politikára, ktorý sa bezohľadne, bez škrupulí ženie a derie za jediným cieľom – dostať sa na vrchol moci. Jeho vyhlásenie (po návrate z Moskvy) o realizácii pojanuárovej reformnej politiky, o neochvejnej jeho podpore Dubčeka (... keď odíde Dubček, odíde aj on...), to bolo iba chytrácke, účelové a dočasné taktizovanie, vynútené jednotným postojom českého a slovenského národa proti sovietskej okupácii Československa.

Husák bol o úspešnosti svojho zastieracieho manévrovania zrejme sám presvedčený. Tento dojem som mal z jeho sebavedomého výkladu v dlhom rozhovore, keď som ho začiatkom decembra 1968 navštívil po mojom odvolaní z funkcie veľvyslanca v Juhoslávii.

Mimochodom, v súvislosti s mojim odvolaním z tejto funkcie na konci návštevy akoby zauvažoval o mojom ďalšom pracovnom zaradení. Pripomenul, že 1. januára 1969 vstúpi do platnosti zákon o československej federácii, a tým dôjde aj k určitým personálnym opatreniam. Ak bude ministrom zahraničných vecí Čech, čo sa predvída, na funkciu štátneho tajomníka musí prísť Slovák. A uvažuje sa o tom, že by som na ňu mal byť vymenovaný ja. Reagujúc na túto jeho myšlienku, poukázal som Husákovi hneď na začiatku na naprostú nereálnosť takýchto úvah, pretože s mojim menovaním rozhodne by nesúhlasila sovietska strana. Totiž už v októbri sa sovietsky „miestodržiteľ“ Kuznecov, ktorý v Prahe kontroloval, ako čs. vláda realizuje nadiktované podmienky moskovského protokolu, sa premiérovi Černíkovi sťažoval na československého veľvyslanca v Beograde: Šimovič na verejnosti odmietol prijať pozdrav a podanie ruky sovietského vojenského atašé s prehlásením, že „s okupantami si ruku nepodáva“.

Kuznecov pravdivo reprodukoval moje slová, ktorými som – možno nie celkom diplomaticky – na rumunskej recepcii 22. augusta v kruhu celého diplomatického zboru a skoro všetkých členov jugoslávskej vlády odmietol nestydatý pokus namysleného sovietského diplomata gratulovať mi k „spoločnému víťazstvu nad kontrarevolúciou v Československu“.

Husák v dlhšom monológu mi s nadneseným sebavedomím a mne dávno známym akoby presvedčujúcim tónom opisoval a zdôrazňoval svoj osobný prínos k „objektívnej prijateľnosti“ sovietskou stranou nanucovaných formulácií moskovského protokolu. Súčasne mi naznačoval, ako to on pri realizácii protokolu so „sovietskymi dedkami“ zahrá, ako ich nakoniec „obští“ (jeho slová!). Pravda, nesmú mu hádzať polená pod nohy „pražskí hazardéri“ vo vedení českej komunistickej strany, inšpirovaní „takým Lisom, Šilhánom, Šimonom a rôznymi nezodpovednými židovskými dobrodruhmi“ (mal na mysli Kriegla?).

Husák sa v túto chvíľu zrejme pozabudol, keď sa predo mnou dal strhnúť k takémuto štýlu, bežnému uňho za študentských čias. Alebo možno chcel predo mnou ospravedlniť či zastrieť špinavosť svojho konania? Fakt je, že navonok, pred verejnosťou hovoril vtedy ešte dlho celkom inakšie. Mnohokrát – i pri písaní týchto spomienok – som o Husákovi znovu a znovu uvažoval. Nie raz som sa pristihol pri myšlienke pripustiť ako možnosť, že nejaký čas po okupácii Husák azda veril a aj chcel svoju pozíciu vo vzťahoch k Brežnevovi a spol. upevniť a postupne realizovať niektoré nevyhnutné reformy v ČSR. Dvadsať rokov svojej normalizačnej politiky ako obvykle preceňoval svoje sily a nedoceňoval záujmy sovietskych maršalov.

Opakovaným vyhlasovaním, že za „daných podmienok“ (ktoré bližšie neuvádzal) je v záujme realizácie pojanuárovej politiky plánovaných reforiem nevyhnutné „normalizovať“ politické pomery v Československu a vo vzťahoch k Sovietskemu zväzu, sa Husákovi dosť darilo, dokonca aj po prevzatí funkcie generálneho tajomníka KSČ, ovplyvňovať verejnú mienku značnej časti i českej spoločnosti. Určité falošné ilúzie vyvolávali zafixované predstavy Husáka ako nevinne odsúdeného politického väzňa a jeho vyhlásenia, že u nás už nebudú procesy ani zatvárania, že aj voči politickým protistraníckym odporcom musí byť postup humánny atď.

Skutočné riešenie prípadov a životných osudov státisicov tzv. „pravičiarskych oportunistov, úchylkárov, protistraníckych živlov“, odstraňovaných z funkcií, vyhadzovaných z práce, hatených v získavaní primeraného zamestnania, zaisťovaní najnutnejších životných podmienok pre rodiny, to všetko po prijatí Poučenia o krízovej situácii v strane a spoločnosti ukázalo pravú tvár „humanistu“ Husáka a s ním spriahnutých ľudomilov Jakeša, Biľaka, Indru, Kapka a ďalších.

* * *

Po vyššie uvedenom decembrovom (1968) rozhovore som sa s Husákom stretol už iba jeden – a posledný – raz, a iba veľmi letmo. Bolo to druhý deň po samoupálení Jána Palacha. Stretli sme sa, v podstate náhodou, na starom letišti v Ruzyni po rannom prílete z Bratislavy. Pod bezprostredným dojmom tragickej udalosti som pred Husákom celkom otvorene poznamenal, že v Palachovom čine vidím symbolický prejav jeho odporu a postoja mladej generácie proti sovietskemu vojenskému násiliu a proti ponižujúcej povoľnosti Československa voči Sovietskemu zväzu. Husák, nasadajúc do pristaveného auta, mi zlostne odvrkol, že Palachovo samoupálenie je zorganizovanou a nainscenovanou provokáciou zo strany reakčných politických síl v Prahe a vôbec v Čechách, za ktorú český národ a celá republika draho a tvrdo zaplatí.

Tento neokrôchaný surový výrok a bezcitný postoj vo chvíli, keď celý národ bolestne vnímal a prežíval najvyššiu obeť mladého vlastenca, ma nielen zarazil, ale hlboko urazil. V Husákovom zdôraznení „zodpovednosti“ Mestského výboru KSČ som cítil zrejmé, aj keď zastreté opakovanie antisemitského zhodnotenia pražskému výboru KSČ podsúvanej iniciatívy v tejto veci.

Husák v študentských spolkoch a aj potom, pokiaľ si spomínam, mával dobrý pomer k židovským súdruhom – spolupracovníkom (Edo Friš, dr. Löbl, Julo Šefránek a iní). V jeho vzťahoch k nim sa vtedy nedal vybadať nijaký zrejmý antisemitizmus, ktorý ináč, v utajovanej i deklarovanej podobe (viď moskovské procesy, proces so Slánskym a iné), nebol v komunistických stranách javom neznámym ani ojedinelým. Stávalo sa však, keď Husák niekedy kritizoval niektorý postoj Širokého, Ďuriša, Baštovanského, že iba tak akoby mimochodom poznamenal, že majú za manželky židovky. Toto moje pozorovanie mi výslovne potvdil dr. Rašla, keď som ho v júni 2005 ťažko chorého navštívil v Bratislave.

* * *

Tieto Husákove názory a postoje, spojené s novšími informáciami účastníkov a svedkov rokovania o moskovskom protokole o Husákovom prosovietskom počínaní pri presadzovaní Brežnevovho diktátu – to všetko ma pri dôkladnom samokritickom zamyslení priviedlo k jednoznačne novému hodnoteniu či prehodnoteniu osobných charakterových vlastností človeka, s ktorým som mával po desaťročia periodicky blízke osobné styky.

Keď odhliadnem od niektorých mladým vekom, neskoršie funkčným postavením poznamenaných negatívnych symptómov, ktoré sme u Gusta ako svojho vrstovníka a v jeho činnosti a vystupovaní občas pozorovali a niekedy s porozumením a humorom aj kritizovali, javí sa mi očividným bodom prelomu v jeho pragmatickom správaní a počínaní rok 1968. Spočiatku, ešte stále na vlnách kritiky Novotného politiky (najmä voči Slovensku), usiluje o sympatie verejnosti a manifestačne sa prikláňa k Dubčekovi. No už napríklad v jeho rozhodovaní o prijatí vládnej funkcie (sprvoti navrhovanú funkciu námestníka ministra spravedlnosti hrdo a povýšene odmietol) možno tušiť klíčenie jeho túžby po vyššom mocenskom postavení. A tak z nášho možno dlho zakukleného Gusta sa nám vykľúva dosiaľ nie celkom povedomý, no ozajstný Gustáv Husák.

Spomínam si, že už medzi nami ako vysokoškolákmi koloval o ňom výstižný žart. Keď ho miestni církevní hodnostári ako šikovného mladíka agitovali pre prácu v cirkevných organizáciách, zareagoval pre neho charakteristickou otázkou, či by za to v budúcnosti mohol byť pápežom.

V ďalšom konaní Gustáva Husáka v jeho straníckej a neskoršie aj prezidentskej funkcii v procese „normalizácie a budovania reálneho socializmu“ v Československu vyrazilo na povrch pravé, dlho utajované jadro jeho vedome dirigovanej skutočnej nátury: dlhodobá zameranosť na čo najvyššie miesta a z hľadiska osobnej moci rozhodujúce funkcie; cieľavedomá bezohľadná húževnatosť pri realizácii zámerov vytýčených jeho všetko ovládajúcou mocibažnosťou; nadmerná nadnesená hrdá pýcha na dosahované či domnelé úspechy vlastnej činnosti; odmietanie akejkoľvek kritiky a iných názorov, a to aj blízkych a vysoko postavených spolupracovníkov – dr. Púll a dr. Sucharda, vtedy ešte trpení odborní (externí) pracovníci Československej národnej banky, mali preverené informácie, že aj premiérom Štrougalom vyžiadané a predkladané hospodárske analýzy a návrhy ekonomických odborníkov Československej akadémie vied (Zukal, Komárek a iní) Husák nepripúšťal ani na prerokovanie a jednoducho ich zamietal; sebavedomé presvedčenie, že za jeho „vlády“ vývoj v Československu bol najúspešnejší.

Dlho pred jeho definitívnym pádom a odchodom z politiky (december 1989) sa obecne povrávalo, že Husák sa v posledných rokoch utápal nie iba v týchto a podobných ilúziách, ale i v častých a silných dávkach alkoholu, čomu sa oddával čím ďalej viacej. Opodstatnenosť týchto chýrov by potvrdzovalo aj jeho nadmerné popíjanie pri spomínaných „štrvtkových posedeniach“ uňho v roku 1945–1948 a rovnako aj moje udivené pozorovanie jeho kapacity v konzume vína a koňaku za návštevy u mňa v Beograde v roku 1967. To však neumenšuje ani neospravedlňuje jeho vinu a zodpovednosť za všestrannú degradáciu Československa v očiach národa, ktorý ho právom kvalifikoval ako zapredanca v službách Sovietskeho zväzu.

Nebude ďaleko od pravdy dosť rozšírený názor, že dvadsať rokov éry Gustáva Husáka bolo reprízou „doby temna“, tentoraz v novodobej histórii nie iba Čiech, ale tiež Československa.

* * *

Je prirodzené, že môj pohľad na Husáka, moje ponímanie a hodnotenie jeho osoby, jeho názorov, postojov a činov a napokon aj jeho charakterových vlastností a prejavov je čisto osobný, subjektívny, a teda v tom či onom môže byť nepresný a mylný. Nemám poruke nijaké písomné podklady ani poznámky, o ktoré by sa opierali moje názory a tvrdenia. Ich zdrojom sú len moje dakedy možno aj nie dosť úplné spomienky a moja pamäť. Málo sú mi známe faktá, konkrétna činnosť Gustáva Husáka od roku 1969. Tie však sú zaiste v úplnosti zachytené v bohatej písomnej dokumentácii. Ja po prepustení zo zamestnania v zahraničnej službe ako manuálny robotník nemohol som sa a ani nechcel zaujímať o Husáka ani o jeho činnosť. Len niekedy, keď som si ako už postarší zaspomínal na svojich druhov a známych z mladosti, prišlo mi akosi ľúto, že jeden – a vlastne jediný z nich tak hlboko, hlboko ľudsky padol.

(Vlado Húska, ktorý vždy bol a až do konca zostal až nekritickým obdivovateľom a obhájcom Gustáva Husáka, mi v júni 2005 úprimne a s ľútosťou povedal: „Je to hádam neľudské, ale je veľká škoda, že Husák nezomrel vo väzení. Mohol byť hrdinom slovenského národa.“)

Husák dlhodobým obsadením oboch najvyšších funkcií (generálneho tajomníka KSČ a prezidenta) v Československu zrejme v najvyššej miere uspokojil svoju azda vrodenú neskromnú mocibažnosť, pyšnú túžbu po osobnej sláve. Ako som ho však za viac ako päťdesiat rokov mal možnosť za rôznych okolností poznať, domnievam sa, že pri všetkej jeho spokojnosti so sebou samým mu predsa len čosi chýbalo: bol sám, nemal okolo seba nikoho, kto by ho takto na vrchole moci a slávy obdivoval, úprimne si ho vážil a ctil, mal ho rád. Pri všetkej svojej spokojnosti (o prirodzenom pocite ľudského šťastia pri jeho náture sotva možno hovoriť) by to bol potreboval. Za dvadsať rokov vo funkcii hlavného normalizátora miesto vytvárania teplejších a úprimnejších medziľudských vzťahov dosiahol pravý opak. V Čechách zrejme v ľude ako slovenský komunista nemal ani ako hlava štátu nijaké sympatie. Aj vzťahy straníkov a funkcionárov straníckych organizácií k nemu boli v najlepšom prípade len povinne formálne korektné, čoho si bol iste dobre vedomý. A rovnaký pomer k nemu malo aj Slovensko, a to aj napriek propagovaniu jeho zásluh o federalizáciu ČSR. Odcudzil si aj všetkých tých, čo s ním od mladých rokov v študentskom hnutí, v ilegalite, za Slovenského národného povstania a neskoršie spolupracovali, ktorí s ním počas väznenia a po rehabilitácii sympatizovali a spočiatku aj verili úprimnosti jeho humanistických vyhlásení. Ani v Prahe ani v Bratislave sa nakoniec s nikým z nich nestýkal, ani s tými nie, čo mu v ťažkých chvíľach jeho života pomáhali.

A tak pri jeho rezignácii v decembri 1989 nezaznelo jediné slovo uznania ani poľutovania, ba pre jeho činnosť za posledných 20 rokov jeho života nebolo možné ani po jeho smrti správať sa podľa starého príslovia „de mortuis nil, nisi bene“ a hovoriť o ňom dobre.

Január 2005

Ladislav Šimovič (1915–2010), PhDr., diplomat a skladník, zemřel po těžké nemoci ve středu 29. září 2010 ve věku 95 let. Narodil se 24. 3. 1915 v Bzincích, absolvoval Filozofickou fakultu Univerzity Komenského v Bratislavě. Působil jako profesor jazyků na bratislavské obchodní akademii, za slovenského státu byl vězněn a účastnil se Slovenského národního povstání. Po osvobození ho zaměstnával ve svém úřadu slovenský Zbor povereníkov. Od roku 1948 byl diplomatem (velvyslanec v Bulharsku, Japonsku, Indii a Jugoslávii) a náměstkem na ministerstvu zahraničních věcí. V roce 1969 propuštěn pod záminkou, že v srpnu 1968 pomáhal v Bělehradě organizovat ustavení československé vlády v exilu. Poté pracoval jako skladník v samoobsluze a pomocný zahradník v areálu motolské nemocnice. Od konce osmdesátých let žil na odpočinkuv v Praze a v Curychu a naposledy v Hradci Králové.

Čtěte také:

Ladislav Šimovič: Z nepublikovaných vzpomínek

Jan Zeno Dus: Žijeme v šesté republice?

Obsah Listů 5/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Ladislav Šimovič

Gustáv Husák

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu