Joana Radzyner

Strach z dejín? Nie!

V časoch ekonomických a politických kríz rastie nielen nemožnosť orienácie a pocit politickej bezmocnosti. Súčasne a v tesnej korelácii rastie aj citlivosť na autoritárske spoločensko-politické riešenie. Takouto skratkou by sa dal zhrnúť výsledok veľmi komplexného interdisciplinárneho výskumu Authoritarianism, History and Democratic Disposition in Austria, Poland, Hungary and the Czech Republic, ktorý sa uskutočnil pod vedením historika Olivera Rathkolba a sociológa Günthera Ogrisa. Celá štúdia práve vyšla v angličtine v rakúskom vydavateľstve.

V Rakúsku, ako uvádzajú viaceré prieskumy, malo cielené vzdelávanie v rokoch 1978 až 2004 za následok pokles autoritárskych postojov. No posledné porovnateľné hodnoty z roku 2007 ukázali povážlivú zmenu trendu: či už to bol tvrdší prístup k zločincom, „asociálom a gaunerom“ ako hlavným vinníkom spoločenských problém – počet Rakúšanov, ktorý súhlasili s takýmto tvrdením, opäť výrazne stúpol.

Merateľný nástup autoritárskych postojov v štáte, „ktorý po skúsenostiach s totalitným režimom v čase pred, po a počas druhej svetovej vojny žije už po šesť desaťročí v demokracii“, primäl šéfov tohto projektu rozšíriť výskum na štáty s o niečo kratšou demokratickou skúsenosťou. Chceli zistiť, ako sa skúsenosť s totalitným režimom odráža na autoritárskych, respektíve demokratických postojoch. Výsledok: v postkomunistických štátoch Poľsku, Českej republike a Maďarsku je autoritárstvo ako individuálna dispozícia v dôsledku signifikantne hlbších pocitov bezmocnosti a nemožnosti orientácie po systémovom zlome roku 1989 zastúpené ešte výraznejšie ako v Rakúsku.

Po prvýkrát bol do „klasického výskumu zameraného na individuálnu dispozíciu k autoritárskemu postoju“ zahrnutý „historický rozmer“ – autori sa pomocou neho chceli dostať na koreň „novému politickému autoritárstvu“.

Odpoveďami v obsiahlom dotazníku a v úzkej spolupráci s sociológmi, politológmi a historikmi z Poľska, Českej republiky a Maďarska sa podarilo preukázať, s akou zotrvačnou silou určuje v prelomových a krízových časoch vnímanie minulosti myslenie a konanie niektorých skupín a ako účinne dokáže odolávať demokratickým reformám. V súbore otázok na tému spoluzodpovednosti a viny v druhej svetovej vojne dopadlo Rakúsko podľa noriem demokratickej politiky výrazne lepšie ako postkomunistické štáty Česká republika, Poľsko a Maďarsko. Zatiaľ čo v Rakúsku takmer 70 percent opýtaných súhlasí s vetou, že aj ich krajina „nesie spoluzodpovednosť za zločiny druhej svetovej vojny“, v Maďarsku, ktoré takisto patrilo medzi spojencov hitlerovského Nemecka, to bolo len 33 percent a v Poľsku iba 8 percent.

Zatiaľ čo 73 percent Rakúšanov sa hlási k tomu, že „boli spoluzodpovední za osud Židov v rokoch 1938 až 1945“, v Poľsku uznáva spoluvinu 31 percent, v Čechách 40 percent a v Maďarsku 52 percent. Podľa názoru autorov je vysoká miera historickej sebakritiky v Rakúskou plodom dlhodobej demokratickej vzdelávacej politiky. V mladých stredoeurópskych demokraciách sa kritická konfrontácia s vlastnými dejinami začala len nedávno.

Väčšina Poliakov a Čechov sa stále ešte považuje za „obete“ nacizmu. Väčšina Maďarov sa zasa považuje za „obete Trianonskej zmluvy po konci prvej svetovej vojny, ktorá ich prinútila vzdať sa dvoch tretín územia štátu“.

V Rakúsku však „doktrína obete“ tiež ešte žije: 36,5 % opýtaných súhlasilo s vetou, že ich vlasť bola prvou obeťou nacistického režimu. Vysoká je aj miera súhlasu – 45 percent: obdiv k austrofašistickému spolkovému kancelárovi Engelbertovi Dollfußovi, ktorý roku 1933 rozpustil parlament a nesie spoluzodpovednosť za občiansku vojnu z februára 1934.

Postoj k dejinám je určujúci aj pre súčasné politické postoje. Autori štúdie preukázali, ako vytesňovanie kolaborácie či akceptácia vojnových zločinov a holokaustu posilňuje tendenciu odmietať práva menšín a posilňuje aj antisemitizmus. Tridsaťšesť percent občanov Rakúska chce tradičným menšinám krajiny odmietnuť právo na školskú výučbu vo vlastnom jazyku. Podľa historika Rathkolba je to evidentný dôsledok nereflektovaného tradovania historických predsudkov: „Dodnes sa nepodarilo zrušiť tento konflikt, ktorý tu bol už za Rakúsko-uhorskej monarchie.“

Korelácia pocitov politickej bezmocnosti, schvaľovania autoritárskych riešení v minulosti a intolerancia voči menšinám platí o všetkých štyroch skúmaných krajinách. V Maďarsku však tento prieskum ukázal výrazne nižší stupeň intolerancie. Pravdepodobný dôvod: pod menšinami Maďari rozumejú predovšetkým vlastné národné menšiny na Slovensku a v Rumunsku.

Pre indikátor občianske práva vychádza celkom iná konštelácia: v Rakúsku je súhlas s formami štátneho špehovania – ako je odpočúvanie telefónov či online prehľadávanie súkromných počítačov – oveľa vyšší ako v mladých demokraciách, ktoré majú štátne špehovanie v pamäti. Zvlášť nápadné je to v prípade Maďarska, kde takéto opatrenia či zákaz demonštrácií vehementne odmietli osoby s jednoznačne autoritárskou dispozíciou. Vysvetlenie: v období prieskumu v zime 2007 boli demonštrácie v Maďarsku bojovým prostriedkom pravicovej opozície.

Poučné sú aj rozdiely medzi tromi postkomunistickými susedmi: zatiaľ čo v Poľsku dominuje v období konania prieskumu v zime 2007 napriek silnému príklonu k vedúcim osobnostiam (45 %) spokojnosť s demokraciou, Maďari majú voči prežívanej demokracii extrémne negatívny postoj – súhlasný malo len 16 percent. Extrémne vysoká bola v tomto období aj nedôvera voči politickým stranám a parlamentu. Zato v Českej republike vládne voči demokratickému vývoju po roku 1989 v zásade súhlas, Česi uprednostňujú systém postavený na liberálnych hodnotách, hoci sociálne istoty komunistického systému vážne postrádajú.

Stupeň antisemitizmu u Čechov je signifikantne nižší ako v Poľsku a Maďarsku. No odmietanie práv menšín sa javí oveľa výraznejšie ako v Maďarsku a Poľsku.

Väčšina spoločensko-politických vedeckých štúdií sa uspokojí s tým, že zaznamenajú stav: výskumný tím Rathkolba a Ogrisa chcel viac. Praktický výsledok komplexného empirického výskumu v štyroch krajinách a fundovanej historickej analýzy je jasným posolstvom politikom: hoci spoločnosť za druhej svetovej vojny zohrávala v štyroch skúmaných krajinách rôznu úlohu, ako píšu autori, vo všetkých štyroch existuje jasne rozpoznateľný spoločný trend: zatláčanie faktu kolaborácie či akceptácia vojnových zločincov a holokaustu pozitívne korelujú s odmietaním menšinových práv, a preto „kritická konfrontácia s vlastnou kolektívnou minulosťou patrí k zásadným predpokladom konštituovania a upevňovania demokratickej sebaidentifikácie“.

Oliver Rathkolb / Günther Ogris (Eds.): Authoritarianism, History and Democratic Dispositions in Austria, Poland, Hungary and the Czech Republic, STUDIENVerlag, Innsbruck, Wien, Bolzano 2010, 206 s.

Joana Radzyner (1954) je novinárka, korešpondentka verejnoprávnej televízie ORF z Poľska, ČR a Slovenska. Žije vo Varšave, kde sa narodila.

Čtěte také:

Juraj Charvát: Čiastočne český scenár a maďarská karta

Grigorij Mesežnikov: Česko-slovenské vzťahy v období politickej transformácie

Obsah Listů 5/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Joana Radzyner

Strach z dejín? Nie!

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu