Michael Tyrala

Nepožičali sme: s pocitom hrdosti a dobre vykonanej práce

Vzťahy medzi Bratislavou a Bruselom spolu s ďalšími centrami eurozóny výrazne ochladli po tom, ako zúčastnení poslanci NR SR takmer jednohlasne zmietli zo stola niečo cez 800 milión eurovú (menej ako 1 % celkového balíku) pôžičku Grécku. Ako už je na Slovensku zvykom, pred dôležitými, ďalekosiahlymi rozhodnutiami buď neprebehne žiadna zmysluplná verejná debata, alebo, ako v prípade pôžičky, prebehne debata na veľmi nízkej úrovni, či už zo strany politikov, alebo aj väčšiny médií, čo má prirodzene potom vplyv aj na všeobecný verejný diskurz.

Európska únia je neustále prebiehajúcim, jedinečným historickým projektom, ktorého úspech je z veľkej časti založený na spolupráci a solidarite medzi členmi. Svojou obrovskou transformačnou a ekonomickou mocou a potenciálom – ktorý sme mimochodom my Slováci mohli pocítiť v najhorších časoch mečiarizmu, keď sa nám naskytla konkrétna nová cesta istoty – udržuje a rozširuje stabilitu a prosperitu v Európe a jej susedstve, a to tak ekonomickú, ako aj politickú či občiansku (samozrejme neostávam slepý ani voči ničivým politikám členov EÚ, ktoré vedú k udržiavaniu statusu quo globálneho juhu, ale tie sa Slovenska netýkajú). To, že Slovensko členstvom v tomto zoskupení čerpá po každej stránke viac, ako vracia, sa dá legitímne spochybniť asi len veľmi ťažko. Tí, ktorí namietajú, že cenou je predsa čiastočná strata suverenity, by si mali najprv uvedomiť, aký vratký je koncept suverenity pre štáty veľkosti a dôležitosti Slovenska. Ako nečlenovia by sme predsa boli vystavení rovnakým tlakom a obmedzeniam zo strany veľmocí (navyše nielen tých z EÚ), rozdiel by bol akurát ten, že by sme sa na rozhodovaní, ktoré sa nás týka, nemohli ani len zúčastniť. Z ekonomického hľadiska sme opäť raz prijímajúcou krajinou, ťažko ignorovať či bagatelizovať dopad množstva predvstupových, ako aj terajších eurofondov vydelených pre našu krajinu. Len za samotný rok 2008 bolo Slovensko recipientom okolo 725 miliónov eur z únijnej pokladnice. O iných významných kultivačných či legislatívnych tlakoch a zmenách sa ani nebudem rozpisovať, to by bolo na veľmi dlho.

O tom, čo Európska únia znamená pre Slovensko, sa tu už dávno veľmi nehovorí. Zato sa hovorí o bruselských byrokratoch, ktorí ničomu nerozumejú a len diktujú a sú vďačným terčom aj slovenských politikov (ostatne, v tom v Európe nie sú veľkou výnimkou), ktorí si veľmi radi privlastňujú úspechy vyplývajúce z členstva a hocaké nepopulárne opatrenie radi hodia na Brusel, či s tým ten má niečo spoločné, alebo nie. Inak tomu nebolo ani pri pôžičke Grécku, kde sa nikto nesnažil načrtnúť celkový obraz či hovoriť o tom, čo pre nás EÚ predstavuje, o záchrane eura ako takého (vlastnej meny) prostredníctvom jednoty členov eurozóny a jej následnej reštrukturalizácie, ale skôr o nespravodlivosti, že chudobné Slovensko má prispieť bohatému Grécku, ktoré si žilo nad pomery, prípadne nenásytným nemeckým a francúzskym bankám. To, že ich zdravie je mimochodom podstatné pre nás aj celú Úniu, keďže sú napojené na naše banky a keďže peniaze z EÚ nerastú na kúzelnom eurostrome, ale pochádzajú najmä z Nemecka a pár ďalších veľmocí, sa už do debát až tak často nedostávalo.

Veľká časť debát teda začínala a končila v tomto prípade z globálneho hľadiska absolútne podružnými a jednoducho napadnuteľnými, obmedzeným konceptmi, z ktorých prvý bola už spomínaná „nespravodlivosť“. Má sa tomu teda snáď rozumieť tak, že keby sa podvodov dopustila chudobnejšia krajina ako Slovensko, prispieť na záchranný balík pre celé euro by už bolo v poriadku? Odpoveď je, podľa všetkého, veľmi malicherné a detinské „áno“. Nehovoriac o spochybnení iluzórneho a z kontextu vytrhnutého poňatia „spravodlivosti“. Nejedna krajina tretieho sveta (ekonomicky z/devastovaná a vykorisťovaná agresívnou obchodnou politikou profitujúcich členov EÚ) by totiž mohla veľmi jednoducho a oprávnene obviniť aj napríklad nás Slovákov z „nespravodlivého žitia nad pomery“ – veď predsa čerpáme eurofondy. Iste, nejedná sa o presnú analógiu s Gréckom – to „podvádzalo“ nad rámec zlodejského medzinárodného finančného a obchodného systému, ktorý svetu dominuje, a my sme iba jeho vďačnou a profitujúcou súčasťou – ale na koncept toho, čo je „spravodlivé“, to určite hádže nové svetlo.

„Nezodpovednosť“ bola tým druhým jednostranne a účelovo pohadzovaným populárnym termínom. Ako si mohli Gréci niekoľkokrát za sebou zvoliť tak nezodpovedné (ľavicové i pravicové, podotýkam) vlády?! Sami sú si na vine! Zaujímavé, že tieto obvinenia pochádzajú práve zo Slovenska, ktoré sa práve otriasa zo štyroch rokov údajne najhroznejšieho plytvania verejnými financiami a len o chlp sa vyhlo ďalším štyrom rokom. Je naozaj také nepredstaviteľné, že by sa aj z našej pravicovej koalície (podobne ako sa stalo so Smerom) tiež časom vykľul populistický blok podobný tomu Ficovmu? Lebo Maďarsko si niečo podobné vychutnáva práve teraz. Sme si naozaj takí istí, že v budúcnosti to nebudeme my, čo budú žiadať partnerov z eurozóny o solidaritu? Možno by sme nemali byť prekvapení, ak sa naším smerom potom povalia len obmedzené reči o „falošnej solidarite“. Ale to nič – predseda parlamentu Richard Sulík (SaS) sa podľa slovenskej tlačovej agentúry SITA dokonca nechal počuť, že ak bude Slovensko dobre hospodáriť, nepotrebuje, aby s ním bola nejaká iná krajina solidárna. To je naozaj nesmierne upokojujúce. Dúfam, že keď k tomu dôjde, bude to chvíľa, keď financie z EÚ vrátime alebo veľkodušne venujeme na dobročinné účely.

Cieľom tejto úvahy určite nie je obhajovať Grécko, banky, pomaly konajúce členské štáty, EÚ či akúkoľvek inú viac či menej vinnú skupinu, ale skôr poukázať na to, že debata na Slovensku sa z veľkej časti malicherne a povrchne pohybovala v rovine podružných aspektov v jednej z definujúcich tém našej doby. Výsledok všetci poznáme: najinsignifikantnejší člen eurozóny a vďačný recipient eurofondov sa rozhodol hrdo a sebavedomo dať lekciu svojim únijným partnerom, oprieť sa o svoje schátralé morálne barličky a povedať rázne „nie“ gréckej pôžičke, a to navyše s pocitom dobre vykonanej práce. Tak ja teda gratulujem.

Michael Tyrala (1985) je prekladateľ a tlmočník. Študoval európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na Universidade de Coimbra, Faculdade de Economia v Coimbre v Portugalsku. Je magistrom európskych štúdií na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave. V súčasnosti absolvuje magisterské štúdium politológie na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti.

Čtěte také:

Ferdinand Vrábel: Etika našich dní

Miroslav Kusý: Slovensko a česká cesta

Obsah Listů 5/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Michael Tyrala

Nepožičali sme: s pocitom hrdosti a dobre vykonanej práce

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu