Dvouměsíčník pro kulturu a dialog
Podobne ako v Maďarsku a v Českej republike, aj na Slovensku parlamentné voľby 2010 viedli k úplnej výmene vládnych garnitúr. Namiesto ľavicovo-nacionalistickej koalície Smer – sociálna demokracia (Smer-SD) – Slovenská národná strana (SNS) – Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko (ĽS-HZDS), ktorá vznikla po voľbách 2006, bude nasledujúce štyri roky viesť krajinu vládny kabinet vytvorený štyrmi stredopravými stranami: Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana (SDKÚ-DS), Sloboda a solidarita (SaS), Kresťansko-demokratické hnutie (KDH) a Most-Híd. Hoci najviac hlasov získala vo voľbách strana Smer-SD, nestala sa súčasťou vládnej koalície. Do parlamentu (a následne aj do vlády) sa dostali dve nové strany, dve „staré“ strany z parlamentu vypadli.
O čom svedčia tieto fakty, čoho sú následkom a čo naznačujú do budúcnosti? Skúsme sa pozrieť na výsledky slovenských parlamentných volieb 2010, ich príčiny a dôsledky optikou stavu a vývoja systému politických strán. Výsledky volieb tu môžeme analyzovať v nasledujúcich rovinách:
– všeobecná spoločensko-politická rovina, odhaľujúca súvislosť medzi pôsobením strán a celkovým smerovaním krajiny v širšom kontexte (transformačnom, integračnom apod.),
– rovina mocenskej kontinuity resp. diskontinuity,
– rovina základných pohybov v rámci straníckeho systému,
– rovina pokračujúcej ideovej a programovej profilácie jednotlivých strán,
– rovina interakcií politických strán, najmä ich koaličných stratégií.
Od roku 2006 pôsobila v SR vládna koalícia Smer-SD – SNS – ĽS-HZDS, ktorá vystriedala stredopravú koalíciu SDKÚ-DS – Strana maďarskej koalície (SMK) – KDH – Aliancia nového občana (ANO); tá v rokoch 2002–2006 uskutočnila sériu významných sociálno-ekonomických reforiem a zavŕšila proces prístupu do EÚ a NATO. Najsilnejšia strana Smer-SD zadefinovala podstatu vládnej politiky ako budovanie „sociálneho štátu“. v rétorickej rovine išlo o hlásanie nevyhnutnosti uskutočniť kompletnú revíziu reforiem Dzurindovej vlády, ktoré podľa Smeru-SD podrývali základy „sociálneho štátu“, v rovine praktickej politiky však išlo o kombináciu selektívnej revízie reformných krokov v niektorých oblastiach a ponechanie v platnosti následkov reforiem v iných oblastiach. Vládna politika sa pritom vyznačovala vyzdvihovaním záujmov kolektívnych entít (štátu, národa), pričom pri rozdeľovaní prostriedkov z verejných zdrojov sa celoplošne uplatňovala metóda straníckeho klientelizmu a preferovania skupín organizovaných záujmov (najmä finančných a podnikateľských skupín) blízkych stranám vládnej koalície. Činnosť vlády na čele s Robertom Ficom sprevádzalo posilňovanie nacionalizmu, presadzovanie etnického modelu národného štátu, zhoršenie interetnických vzťahov v dôsledku neústretovej menšinovej politiky, zvýšenie napätia v slovensko-maďarských medzištátnych vzťahoch.
V oblasti výkonu moci uplatňovala vládna koalícia na čele s R. Ficom prístupy, ktoré odporovali duchu modernej liberálnej demokracie („tyrania väčšiny“, marginalizácia parlamentnej opozície, oslabenie mechanizmov kontroly výkonnej moci, porušovanie noriem právneho štátu, spochybňovanie princípu rovnosti pred zákonom apod.). Koncentrácia mocenských pozícií v rukách Smeru-SD sa zdôvodňovala potrebou zabezpečenia „jednoty“ pri riešení sociálno-ekonomických problémov (napríklad dopadov svetovej hospodárskej krízy). v širšom transformačnom a demokratizačnom kontexte sa dali postupy koalície Smer-SD – SNS – ĽS-HZDS charakterizovať ako anomálne, presahujúce rámec bežnej stranícko-politickej súťaže. Opozičné stredopravé strany prezentovali svoje politické pozície, posolstvo a programové návrhy ako alternatívu, nadväzujúcu na reformy z rokov 2002–2006, na nekonfrontačný politický štýl a neautoritársky výkon moci.
V sociálno-inovatívnom kontexte pôsobila vládna koalícia na čele s R. Ficom ako faktor napomáhajúci presadzovaniu anachronických predstáv o spoločnosti, zatiaľ čo opozičné strany prostredníctvom svojich návrhov vystupovali ako nositelia modernizačných tendencií a toto posolstvo šírili medzi potenciálnymi voličmi.
Rovnako ako po parlamentných voľbách v roku 2006, aj v po voľbách 2010 došlo na Slovensku k totálnej mocenskej zmene. Vládu vytvorili opozičné strany. Povolebný vývoj zapadol do modelu rotácie vládnych garnitúr, ktorý sa v SR uplatňuje od roku 1990 bez akýchkoľvek výnimiek. Vládne koalície disponujúce väčšinovou podporou v parlamente sa na Slovensku vytvárali buď z dovtedy vládnucich strán (2002), alebo zo strán, ktoré pred voľbami pôsobili v opozícii (1992, 1994, 1998, 2006). Ani raz sa nezrealizoval model čiastočnej mocenskej kontinuity, v rámci ktorého by sa súčasťou vládnych koalícií stali strany, ktoré v predchádzajúcom volebnom období pôsobili tak vo vláde, ako aj v opozícii.
Súvisí to najmä s rozdelením straníckeho systému SR na dve skupiny strán s odlišným vnútorným charakterom, ktorý ich predurčuje na budovanie koaličných spojenectiev iba medzi sebou. Ide o skupinu populistických, resp. nacionálno-populistických strán, ku ktorej v súčasnosti patria Smer-SD, SNS a ĽS-HZDS, a skupinu programových strán, ku ktorej patria SDKÚ-DS, KDH, SaS, Most-Híd a SMK.
Výsledky volieb prispeli k vytvoreniu novej konfigurácie straníckeho systému. v parlamente získali zastúpenie jedna veľká strana – Smer-SD (34,79 %), dve stredne veľké strany – SDKÚ-DS (15,42 %) a SaS (12,14 %) a tri malé strany – KDH (8,52 %), Most-Híd (8,12 %) a SNS (5,07 %). Dve strany, ktoré dovtedy mali zastúpenie v NR SR, sa napokon do parlamentu nedostali – SMK (4,33 %) a ĽS-HZDS (4,32 %).
Vo volebnom období 2006–2010 došlo v rámci straníckeho systému SR k niekoľkým významným pohybom. Po prvé, elektorátne sa posilnila strana Smer-SD, ktorá upevnila svoje bezkonkurenčné postavenie na ľavicovej časti politického spektra (pozície iných ľavicových strán zostali marginálne). Po druhé, vznikli dve nové strany (SaS a Most-Híd), ktoré sa stali relevantnými súčasťami straníckeho systému (pre zaujímavosť – vo voľbách 2006 sa do parlamentu nedostala ani jedna nová strana). Po tretie, mimoriadne významná zmena sa odohrala v prostredí politickej reprezentácie maďarskej národnostnej menšiny. v pôvodnej SMK vypukol silný vnútorný konflikt, ktorý viedol k organizačnému rozkolu a vzniku novej strany Most-Híd. Táto strana zaznamenala vo voľbách úspech, zatiaľ čo SMK z parlamentu vypadla. Summa summarum to znamená, že slovenských Maďarov bude prvýkrát od roku 1990 zastupovať v parlamente malá strana – na rozdiel od predchádzajúcich volebných období, keď ich zastupoval stredne veľký subjekt. Namiesto doterajších 20 poslancov maďarskej národnosti bude v NR SR vo volebnom období 2010–2014 pôsobiť iba 7 Maďarov zvolených za stranu Most-Híd; zvyšní siedmi poslanci za túto stranu sú Slováci, pričom štyria z nich sú členovia inej strany – OKS (Občianska konzervatívna strana).
Pokiaľ ide o proces programovej a ideovej profilácie jednotlivých strán, vládol tu stav akejsi skrytej stagnácie, absencie významnejších zmien. o výraznejšom posune sa dalo hovoriť iba v prípade jednej strany – SaS. Táto strana vznikla na jar 2009 ako subjekt s opozičným postojom voči politike Ficovej vlády. Za svoje základné hodnotové piliere určila SaS rešpektovanie slobody jednotlivca a spoločenskú solidaritu „v čase ťažkých životných situácií“. Lídri SaS ju označili za „liberálnu“ stranu, záujem o tento typ ideovej orientácie dali najavo podaním prihlášky na vstup do Európskej liberálnej, demokratickej a reformnej strany (ELDR). Stanoviská SaS v niektorých otázkach pritom naznačujú, že ide o stranu, v ideovom profile ktorej sú prítomné libertariánske prvky (konzervativizmus v oblasti fiskálnej politiky, liberalizmus v kultúrno-etických otázkach).
Ďalšia nová strana Most-Híd, ktorú v roku 2009 založili niektorí bývalí predstavitelia SMK, sa deklaruje ako „stredo-pravá“ (čomu zodpovedajú jej stanoviská v sociálno-ekonomickej oblasti), avšak bez jasnejšej ideologickej definície. Strana robí osobitný dôraz na problematiku slovensko-maďarského spolunažívania a reprezentáciu záujmov príslušníkov národnostných menšín (najmä maďarskej menšiny, keďže drvivú väčšinu jej voličov predstavujú občania maďarskej národnosti).
Umiernený konzervatívno-liberálny profil zachováva SDKÚ-DS, ktorá sa aj naďalej pridržiava konceptu „ľudovej“ strany s reformným sociálno-ekonomickým programom. Po personálnych zmenách vo vedení KDH, odchode ultrakonzervatívnych členov do novozaloženej strany KDS (Konzervatívni demokrati Slovenska) a zvolení za predsedu strany bývalého eurokomisára J. Figeľa, sa zmiernila konzervatívna a euroskeptická rétorika tejto strany, ktorá aj naďalej zostáva subjektom so silným kresťanským hodnotovým zázemím.
V ideologickom profile Smeru-SD nedošlo v uplynulom volebnom období k nijakým významnejším zmenám. Jeho predstavitelia síce opakovane zdôrazňovali, že Smer-SD je sociálno-demokratickou stranou, v samotnej strane však neprebiehala hlbšia diskusia o jej programovom ukotvení a ideových východiskách, ktoré by mali byť založené na sociálnodemokratických hodnotách. Ťažiskovými témami, ktorým sa prednostne venovali zástupcovia strany, boli otázky súvisiace s výkonom moci, s presadzovaním konkrétnych opatrení v sociálno-ekonomickej oblasti (tie sa spravidla zdôvodňovali zámerom budovať na Slovensku „silný sociálny štát“) a nacionálno-vlastenecká problematika (politika národných symbolov, obhajoba „národných záujmov“, „pronárodné“ postoje v otázkach slovensko-maďarských vzťahov). v niektorých otázkach, súvisiacich s výkonom ľudských a menšinových práv, sa pozície strany dostávali do rozporu so základnými hodnotovými východiskami medzinárodnej sociálnej demokracie (týkalo sa to predovšetkým práv príslušníkov národnostných menšín, členov komunity gejov a lesieb). v spomínaných otázkach sa Smer-SD správal skôr ako nacionalistický, resp. konzervatívne orientovaný subjekt. v činnosti strany prevažoval ekonomický technokratizmus, absentovala problematika zvýšenia kvality environmentálneho vývoja. Strana bola hlavným iniciátorom presadzovania mytologizujúceho trendu v interpretácii slovenských dejín. Jeho súčasťou bolo zavedenie sporného, odborne nepodloženého konceptu etnogenézy slovenského národa, posúvanie vzniku Slovákov ako samostatnej etnickej entity do čo najstaršieho obdobia, snaha o inkorporáciu monarchistických prvkov do interpretácie raných dejín Slovákov („Svätopluk – kráľ starých Slovákov“). Pri hodnotení významných udalostí v dejinách Slovenska 20. storočia predstavitelia Smeru-SD nerobili nijaké referencie na politické tradície sociálnej demokracie, či už medzinárodnej, alebo česko-slovenskej, resp. slovenskej.
Neboli zaznamenané nijaké zmeny ani v ideovom profile SNS, ktorá ako strana etnického partikularizmu pokračovala v indoktrinácii verejného diskurzu radikálno-nacionalistickými predstavami, nepriateľskými voči národnostným menšinám a odporujúcimi duchu liberálnej demokracie.
Koaličné stratégie, použité stranami po voľbách 2010, znovu potvrdili, že spolupráca medzi národno-populistickými a programovými stranami pri zostavovaní vlády je aj naďalej vylúčená. Tento fakt svedčí o pretrvávajúcom rozdelení straníckeho systému SR na dve skupiny strán s antagonistickými vzájomnými vzťahmi.
Zvláštnosťou povolebnej situácie však bola výrazne asymetrická interakcia medzi národno-populistickými a programovými stranami – zatiaľ čo programové strany možnosť spolupráce so Smerom-SD a jeho koaličnými partnermi (ĽS-HZDS, SNS) už pred voľbami vopred vylúčili (pričom bez ohľadu na možné volebné výsledky) a po voľbách tento kategorický postoj potvrdili, Smer-SD sa usiloval získať partnerov na koaličnú spoluprácu spomedzi všetkých strán, osobitné úsilia pritom vyvinul na získanie súhlasu na koaličnú spoluprácu od KDH.
Všetky stredopravé strany odmietli po vyhlásení výsledkov volieb čo i len rokovať so Smerom-SD o možnosti koaličnej spolupráci. Ako subjekt straníckych interakcií zaujal Smer-SD v roku 2010 miesto, ktoré po voľbách 1998 a 2002 patrilo HZDS, totálne odmietanému programovými stranami, proti ktorému sa vytvárali tzv. prekážkové koalície, aby sa nedostalo k moci. v kontexte slovenskej straníckej politiky sa preto dá hovoriť o „mečiarizácii“ Smeru-SD nielen z hľadiska jeho volebnej podpory, hodnotového profilu priaznivcov, programových východísk, politického štýlu a prístupu k moci, ale aj z hľadiska absolútnej neakceptovateľnosti ako partnera na koaličnú spoluprácu pre programové strany.
Príčiny odmietnutia Smeru-SD ako koaličného partnera zo strany programových strán sú nasledovné:
– neakceptovateľný autoritársky prístup k výkonu moci,
– pokusy delegitimizovať a kriminalizovať programové strany a ich predstaviteľov,
– konfliktný typ osobnosti R. Fica, orientovaného na vyvolávanie konfrontácie,
– kompromitujúce pozadie vzniku a celkovej činnosti Smeru-SD, ktorý bol založený ako mocensko-politický projekt určitých podnikateľských kruhov s nejasným resp. pochybným financovaním a ktorý počas pôsobenia vo vláde budoval systém založený na straníckom klientelizme, vytvárajúcom podhubie pre korupciu pri rozdeľovaní verejných zdrojov. Spojenectvo so Smerom-SD by mohlo mať na programové strany potenciálne diskreditačný účinok,
– programové, hodnotové a ideové odlišnosti medzi Smerom-SD a programovými stranami (etatizmus verzus ekonomický liberalizmus v sociálno-ekonomickej oblasti, etnický nacionalizmus verzus preferencia občianskeho princípu, odlišné hodnotenie zmien v spoločnosti po roku 1989 apod.).
Začiatkom júla 2010, necelý mesiac po voľbách, sa moci na Slovensku ujala vláda stredopravých strán na čele s premiérkou Ivetou Radičovou, volebnou líderkou SDKÚ-DS. Stav, v ktorom zanechala po sebe krajinu predchádzajúca vláda, bude nútiť nový kabinet na jednej strane robiť nie veľmi populárne opatrenia, na druhej strane veľmi opatrne „našľapovať“ pri plnení sľubov o pokračovaní reforiem. So silnou opozíciou v parlamente (Smer-SD má 62 poslancov a tým aj blokačnú ústavnú menšinu) to určite nebude ľahká úloha, avšak šance na to, že Radičovej vláda vydrží celé volebné obdobie, sú celkom reálne. Pomôcť tomu by mali pomerne ambiciózny vládny program a spoločná vôľa priniesť reálnu zmenu po štyroch rokoch vládnutia neliberálnych nacionálnych populistov.
Grigorij Mesežnikov (1958) je politológ, prezident Inštitútu pre verejné otázky v Bratislave.
Grigorij Mesežnikov: Česko-slovenské vzťahy v období politickej transformácie
Jakub Charvát: Volební manuál (nejen) pro prvovoliče
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy
Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce.
Statistiky.
