Ferdinand Vrábel

Hra o Štefánika pokračuje

Týždenník Československá vzájomnosť, vychádzajúci v Trenčíne, uverejnil 16. decembra 1933 na svojej prvej strane článok nazvaný Bezočivá provokácia slovenského velikána. Autor Viliam Radakovič v ňom reagoval na stať Ferdinanda Peroutku z Lidových novín, nazvanú Štefánikova smrt. Peroutka Štefánika, jeho život, povahu a prácu vystavil do mimoriadne nepriaznivej pozície, do takého „nepekného svetla, že sa musí pri jeho čítaní každému Slovákovi búriť krv. Myslím že ani ten najzarytejší osobný nepriateľ Štefánikov a nášho národa nevedel by zozbierať, vymyslieť a napísať v jednom článku viacej irónie a zloby, ako to zrobil Peroutka,“ napísal Radakovič. Článok v LN boli vlastne výňatky z pripravovanej Peroutkovej knihy a predstavovali jedného z trojice najvýznamnejších tvorcov Československa skutočne vo veľmi nepriaznivom svetle ako nejakého povrchného kariéristu, ktorý si potrpel na panské spôsoby, odkukané od maďarskej aristokracie.

V tom istom čísle Československej vzájomnosti anonymný článok konštatuje, že „celý československý svět s úžasem a se zatajeným dechem hrůzy a odporu četl tyto řádky, které jsou trapným dokladem, jak se dnes kydá hana na jednoho z nejlepších postav naší revoluční historie“. Do redakcie týždenníka prúdili protesty a rozhorčené listy obyčajných ľudí, ale i významných českých a slovenských predstaviteľov. Napríklad spisovateľ Zvěřina, ktorý napísal o Štefánikovi niekoľko kníh, odsúdil Peroutkovo písanie o Štefánikovi s tým, že sú to len informácie od ľudí, ktorí boli Štefánikovými konkurentmi a ktorí by radi pozotínali hlavy všetkým, ktorí prerástli úroveň stádovej demokracie. Hlbokú pravdu mal Zvěřina v tom, že za uplynulých pätnásť rokov sa veľmi ťažko stavali základy československej vzájomnosti, ktoré takýto jediný neurvalý krok zmetie cez noc.

Generál Rudolf Medek reagoval tým, že by sa už raz u nás malo prestať s neurvalým pseudodemokratickým ťažením proti každej forme, proti každej vonkajšej úpravnosti. Podľa neho bol Štefánik človekom hlbokého estetického záujmu, veľkej obraznosti, ale aj hlbokého fondu filozofického. „Sú to naozaj vlastnosti, ktoré by mali vzbudzovať nechuť českého demokrata?“ kladie si otázku Medek a pokračuje vyslovením obavy, či sa raz neutopíme v tomto malomeštiactve, ktoré si v mene demokracie protiví všetku vznešenosť a všetku rytierskosť, v tomto „hnidopišstve“, ktoré sa v mene realizmu vyškiera každej nadpriemernosti v tomto Kocúrkove... v tomto Hulvátove...

(Bohužiaľ, Medkove slová sú aktuálne aj dnes ako v Čechách, tak aj na Slovensku. Československo už neexistuje, ale Kocúrkovo a Hulvátov ho prežili na oboch brehoch Moravy.)

Niektorá doba potrebuje mužov pokojnej rozvahy, usilovnej práce; v inej dobe sú potrební muži priebojní, energickí, podnikaví, pokračuje týždenník Československá vzájomnosť. Takým bol Štefánik. Koľko bolo v tom chudobnom slovenskom študentovi energie! Tento rys dobrodružnej podnikavosti u Štefánika bol požehnaním pre ohromné dielo národného oslobodenia. Preto bude Štefánik napriek všetkým ošklivým posmeškom veľkým národným hrdinom. Podľa pisateľa anonymnej úvahy národná verejnosť po zásluhe odmieta pokusy znižovať úctu a pamiatku muža, ktorý navyše zahynul takým tragickým spôsobom. Nesmieme si nechať trhať práve najkrajšie momenty nášho národného zápasu, pretože ten je práve našou hrdosťou, našou pýchou pred celým svetom, požaduje týždenník Československá vzájomnosť.

Nevedno, čo a aké zámery viedli Peroutku k takému spôsobu písania o Štefánikovi. Aj Peroutka mal iste právo na vyslovenie svojho názoru, ale je skutočnosťou, že svojimi písačkami o Štefánikovi a podobne aj o potrebe návratu Slovákov k českému jazyku urobil našim vzťahom a myšlienke rovnoprávnosti a vzájomnosti medzi našimi národmi vo svojom čase medvediu službu. Veď aj Štefánikova spoločnosť na svojom zasadaní v Žiline Peroutkove výpady proti Štefánikovi odmietla s tým, že ho osobne nepoznal a že takéto písanie neslúži k upevneniu dobrého pomeru Slovákov a Čechov, nakoľko prostý slovenský ľud s Peroutkom stotožňuje celý český národ, aj keď ten s jeho názorom v skutočnosti nesúhlasí, o čom podal dôkaz. Tu treba zdôrazniť, že Štefánika pred Peroutkom obhajoval aj Edvard Beneš, líčený často ako Štefánikov neprajník a často ešte horšie.

Štefánikov obraz a pamiatku však oveľa vážnejším spôsobom od samého počiatku narúšali a dodnes v tom pokračujú – mnohí Slováci. Nevedno, čo viedlo Andreja Hlinku už začiatkom dvadsiatych rokov k hanlivým vyjadreniam o československých legionároch ako o „luze“ a v tom aj konkrétne o Štefánikovi a o tom, že sa v rokoch vojny vraj len povaľoval po hoteloch a v skutočnosti nebojoval. Pravý opak je pravdou a tieto obvinenia sú spoľahlivo vyvrátené nielen spomienkami Štefánikových spolubojovníkov, ale aj dochovanými archívnymi dokumentmi. Pravda, na Hlinkovu kritiku sa čoskoro zabudlo a autonomisti – z nedostatku iných hrdinov – si najprv chceli Štefánika prispôsobiť k svojmu obrazu a potom jeho odkaz zahmlievať a falšovať.

Preskočím etapu dúfajme už raz navždy prekonaných názorov vychádzajúcich z úzkej extrémne ľavicovej triednej kritiky Štefánika ako buržoázneho politika, ktorý vraj viedol „intervenciu“ proti Sovietskemu Rusku. v tejto tendencii pokračujú niektorí zaslepení „znalci“ Štefánika aj v súčasnosti.

Najviac neprávd o Štefánikovi a najviac útokov na Čechov vyprodukovali vlani protivníci obnoveného Štefánikovho pomníka v Bratislave, kde odzneli mnohé absurdnosti, oveľa prevyšujúce spomenuté Peroutkove tvrdenia. To, že vraj takáto socha nepatrí na námestie v novej luxusnej bratislavskej štvrti Eurovea, je vec názoru, ale tvrdenia, že socha je v „montérkach“ a pod „českým“ levom, prezrádzajú len neznalosť najhrubšieho zrna. Žiaľ údaj, že ide o českého leva, sa vyskytuje často aj v serióznych publikáciách, a pritom nejde o heraldického dvojchvostého leva, ale o leva – zviera stelesňujúce symbol sily légií a ich odhodlanosti brániť republiku a ako taký symbol ho vymyslel práve tvorca légií – generál Štefánik.

Ako evergreen sa opakuje, ako Štefánik bojoval v légiách za to, aby bol veliacim jazykom jazyk slovenský, hoci pravý opak je pravdou, a ako vystupoval proti „nerovnoprávnosti“ Slovákov a Čechov a proti myšlienke československého národa. Známa je príhoda o tom nielen z Ruska, ktorú vo svojich pamätiach zdokumentoval ruský legionár a spisovateľ Janko Jesenský: „Potom vo voľnom rozhovore, keď som generálovi pripomenul, že si Slováci žiadajú, aby im rozkazy boli čítané v slovenskej reči, povedal mi: Reč vo vojsku musí byť jedna, – a pozrel na mňa takými uštvanými očami, že som zamĺkol...“, ale aj udalosť, ktorá sa podľa svedectva legionára a neskoršieho diplomata Jána Papánka odohrala v Taliansku pri Štefánikovej návšteve 33. pešieho pluku: „Hneď na začiatku organizovania našej armády začali sa utvárať slovenské jednotky. Tak bola u 33. pluku vo Foligne formovaná jedna čisto slovenská rota i s dôstojníkmi Slovákmi, ale Štefánik s tým nesúhlasil. Hovoril, že Slováci majú byť v celej armáde, že sa nemajú oddeľovať a že Slováci a Česi sa majú čo najviac zbližovať a sa poznávať.“

Zopakovali sa aj tvrdenia, že keby bol žil, stal by sa iste hlinkovcom... dali ho odstrániť Česi, a keď aj nie priamo odstrániť, tak sa im aspoň Štefánikov odchod aj náramne hodil. Ale ešte predtým ho ustanovili do „bezvýznamnej“ funkcie ministra vojny a podobne. Akoby vtedy na Slovensku ešte stále nebol až do skončenia intervencie maďarských boľševikov významnejší práve minister vojny ako minister národnej obrany, ktorý je v demokraciách ostatne civilista a v podstate len úradník, ktorý pripravuje štát až na budúci konflikt. Vtedy ale Slovensko v konflikte (a to bol asi aj jeden z dôvodov, prečo sa Štefánik tak ponáhľal domov) už bolo, a ja sa preto naopak domnievam, že funkcia ministra vojny bola práve preto vtedy dôležitejšia. a po skončení vojny by sa aj pre Štefánika iste bola našla vhodná iná funkcia, keby... Jeden veľmi dôveryhodný slovenský politik (možno ten najdôveryhodnejší) sa v máji nechal zase počuť, ako vraj ešte v roku 1968 hovoril s ľuďmi, ktorí boli v roku 1919 v armáde a strieľali na lietadlo... Ich veliteľom bol – hádajte kto – samozrejme Čech! – Prečo nebolo uvedené ani jedno jediné meno týchto očitých svedkov? Už sú dávno všetci nebohí, a tak sa žiadneho trestu za „zostrelenie“ lietadla obávať nemusia, a preto ich tento dôveryhodný politik predsa nemusí kryť. a v súvislosti s údajnou streľbou na Štefánikovo lietadlo sa až do omrzenia opakuje, že – pre prípad, že nebol vydaný priamy rozkaz na streľbu – vojaci si poplietli taliansku trikolóru s maďarskou. Riaditeľ Vojenského historického ústavu v Bratislave M. Čaplovič v reakcii na uvedené tvrdenia zdôraznil, že omyl nebol možný, pretože na maďarských lietadlách v tom čase už nebola trikolóra, ale – červená hviezda. Na Štefánikovom pohrebe sa zúčastnil aj taliansky generál Piccione a francúzsky generál Pellé bol dokonca jedným z rečníkov. To chce naozaj niekto vážne tvrdiť, že títo dvaja vysokí predstavitelia by boli súhlasili s nejakým kamuflovaním smrti Štefánika a jeho troch talianskych druhov? Tomu nemôže ani po toľkých rokoch uveriť ani malé dieťa. Ostatne nielen československá strana, ale aj Taliani a Francúzi tragédiu vyšetrovali. Čo zistili? Všetko zamietli pod koberec a dôkazy o zostrelení lietadla zničili? Ako to, že slovenský politik „vie“ v roku 2010 o ľuďoch, ktorí na lietadlo údajne strieľali, a Pellé ani Piccione o nich v máji 1919 nevedeli a nezistili nič?

Ale to všetko a ani ďalšie argumenty tých, ktorí majú svoju apriórnu pravdu, nepresvedčili v minulosti a nepresvedčia ich ani v budúcnosti. Preto bude boj o to, komu patrí tento generál, pokračovať ďalej, a to aj preto, že hoci on sám o svojich postojoch a názoroch zanechal dosť dokladov a svedectvo o tom vydalo aj dosť ľudí, ktorí ho osobne dôverne poznali, samotný Štefánik už omyly a skreslené tvrdenia na správnu mieru nemôže uviesť. Štefánika si môže prisvojiť každý: československy zameraný vlastenec i slovenský autonomista, katolík aj evanjelik, vlastenec aj kozmopolita, vyznavač jednotného československého národa i presvedčený Slovák. Ale stále máme my Slováci aj v tomto čo doháňať, pretože zatiaľ čo Česi Štefánika považujú aj za súčasť svojich dejín, hlásia sa k nemu a majú v Prahe nielen Štefánikov most, Štefánikovu hvezdáreň a sochu, u nás si za názor, že do našich dejín patrí napríklad aj Tomáš G. Masaryk, ktorý sa významne zaslúžil aj o slovenský národ, stále možno vyslúžiť v tom lepšom prípade len kritiku, výsmech a rôzne obvinenia.

Dr. Ferdinand Vrábel

Obsah Listů 4/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Hra o Štefánika pokračuje

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu