Juraj Charvát

Koniec prevahy Západu?

„V móde je ľavičiarsky politický slovník, Európe dôverne známy, ale v USA verejnosť i politické kruhy musia byť veľmi otrasené, keď sa takýto slovník začal bežne používať aj v najvyšších kruhoch Washingtonu,“ napísal som, keď vypukla kríza v r. 2008 (Listy/Mosty 6/2008). Keď medzitým finančná kríza v USA prerástla do celosvetovej hospodárskej krízy, po roku sa zdá, že v najvyšších poschodiach americkej publicistiky a politiky nastal ďalší posun. Keď čítate, že „končiace sa desaťročie je pozoruhodné tým, že prežívame koniec piatich storočí prevahy Západu“ alebo „zostup a pád nevyhlásenej americkej ríše by sa nemal pripisovať na vrub teroristom, ale fiškálnej kríze doma“, neveríte, že autorom nie je stúpenec Che Guevaru, ale americký historik Niall Ferguson prednášajúci na Harvardskej univerzite. Americký „pád“ dáva autor do protikladu s hospodárskym vzostupom Číny. Kým USA dostali „úder“ v podobe „krízy nekrytých hypotekárnych úverov v roku 2007, ktorá prešla do úverovej krízy roku 2008 a nakoniec do veľkej ekonomickej krízy roku 2009“, Čína „vďaka mimoriadne efektívnemu programu štátnych stimulačných opatrení a obrovskému rozšíreniu úverov zaznamenala nanajvýš mierne spomalenie rastu“. Čína už finančne nepôsobí len doma, ale „rastúci deficit amerického bežného účtu do stále väčšej miery financujú ázijské centrálne banky na čele s Čínou“. Jim O'Neill, hlavný ekonóm firmy Goldman Sachs, dokonca vypočítal, že Čína už v roku 2027 predbehne USA. Podľa Fergusona prevaha Západu po roku 1800 sa zakladala na kapitalistickom podnikaní, vedeckých metódach, právnom a politickom systéme založenom na súkromnom vlastníctve a slobode jednotlivca, tradičnom imperializme, konzumnej spoločnosti, na tom, čo Max Weber asi nie celkom správne nazval „protestantskou“ pracovnou morálkou. Čína si mnohé z toho osvojila či napodobila, len pluralizmus v práve a politike jej zjavne nesedí. Ferguson to sarkasticky komentuje: „Potrebuje však Čína našu drahú demokraciu na to, aby dosiahla dlhodobý blahobyt?“ Krízový vývoj posledných rokov sa premietol do zmeny vo verejnej mienke obyvateľov USA, ktorú symbolizuje výmena Busha za Obamu na prezidentskom stolci. Čo je však za tým? Ide len o bežné reagovanie na viditeľné aktuálne javy americkej politiky, ako sú vojenské neúspechy v Iraku a Afganistane či nezamestnanosť (Obama: každý desiaty Američan je nezamestnaný) alebo pôsobí na spoločenské postoje aj hlbinné prúdenie ekonomické prípadne citové, akési celkové znechutenie, na príklad zo spoločenskej štruktúry, ktorá je súčasnej americkej spoločnosti vlastná a neovplyvniteľná, že totiž najbohatší finančníci zneužívajú svoje postavenie svojou bezhraničnou bezohľadnosťou pri honbe za stále väčšími ziskami, že stále sa zrýchľujúce hromadenie ich majetku bude prebiehať do nekonečna? Publicistika v prvej etape nastoľovala otázky: kto krízu spôsobil, ako, čím, aké to má ekonomicko-sociálne dôsledky a ako to majú š t á t y (nie finančníci, ktorí to spôsobili) riešiť. Táto etapa pravdaže pretrváva (Strauss-Kahn: Budovanie robustnejšieho, stabilnejšieho, bezpečného globálneho finančného systému sa ešte len začalo. Treba posilniť globálny dohľad nad finančným sektorom a jeho reguláciu.) Úvahy historika Fergusona sa mi zdajú byť príznačné pre ďalší posun v súčasnej americkej publicistike v tom zmysle, že už nejde len o ekonomicko-sociálne dôsledky krízy alebo o otázky jej ekonomicko-technického riešenia. Nové je to, že sa problém globalizuje a nastoľujú sa otázky spoločenského dosahu. Aké má kríza spoločenské dôsledky na vývoj ľudstva?

Juraj Charvát

Obsah Listů 3/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Charvát

Koniec prevahy Západu?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu