Ferdinand Vrábel

Nie taká zlá vzorka populácie

Publikácia Jana Michla je knižná podoba jeho dizertačnej práce Legionáři a fenomén legionářství v čs. moderní státnosti, ktorú obhájil na Ústave českých dejín Filozofickej fakulty UK v Prahe. Kniha predstavuje uvedený predmet takmer 100 rokov po vzniku légií podľa charakteristiky na obálke „od bojů na Slovensku a Těšínsku roku 1919 až po smrt posledního legionáře o osmdesát let později...“ Vydavateľstvo potom trošku chválenkársky tvrdí, že dielo prekonáva svojou témou, pojatím i časovým záberom všetko, čo bolo doposiaľ o legionároch po „návrate z légií“ (?) publikované. Ten návrat z légií dávam do úvodzoviek preto, lebo veľká väčšina československých legionárov sa, obrazne povedané, z légií ani doma na pôde vlasti nikdy „nevrátila“; okrem menšej časti bývalých legionárov, ktorých reprezentujú také postavy ako napríklad Emanuel Moravec, Ferdinand Čatloš či v inej podobe aj slávny spisovatel Jaroslav Hašek alebo boľševizmom napáchnuté neskoršie záporné postavy našich dejín ako Zdeněk Fierlinger alebo Jan Vodička, zostali legionári demokratickému a vlasteneckému charakteru légií po celý život verní, hrdo sa k nemu hlásili a dokázali to nielen v čase nemeckej okupácie v rokoch 1939–1945, ale aj neskôr po februári 1948 v komunistických väzeniach. k odkazu demokratického Československa a légií sa vrátili aj v krátkej epizóde nezabudnuteľného československého roku 1968 a hlásili sa k nemu aj v následných nových represiách normalizačního režimu.

Málokedy si uvedomujeme, že vlastne v druhom odboji padlo takmer trikrát toľko legionárov ako v prvom, a pritom mnohí z nich dosiahli v tridsiatych rokoch už aj najvyššie hodnosti a neboli by museli vystaviť takému obrovskému riziku ani seba a ani svoje rodiny, keby... keby myšlienka a idea légií bola naozaj taká slabá a nič nehovoriaca, ako sa to neskôr snažili podsúvať niektorí kritici, najmä počas oboch totalít – hnedej aj červenej. (Za všetkých z českej strany generáli a ďalší legionári v nižších hodnostiach z Obrany národa, generáli Bílý a Vojta, ale aj protektorátný premiér Alois Eliáš alebo Slováci Rudolf Viest, Ivan Markovič či Augustín Malár.)

Jan Michl preštudoval v príprave na svoju dizertáciu nepochybne obrovské množstvo archívních dokumentov, dobovej tlače a odbornej literatúry, o čom svedčí aj počet odkazov v poznámkovom aparáte: 1065 (slovom jedentisícšesťdesiatpäť), ktorých text zaberá celkom 43 strán. Znalost příslušných prameňov teda autorovi nechýba, napriek tomu jeho výklad a interpretácia vyznieva miestami značne sploštene a jednostranne – celkom v duchu dnešného trendu sypania si popola na vlastnú hlavu (často oprávneného, ale ešte častejšie aj ničím neopodstatneného): neboli sme my, Česi a Slováci, až takí kladní hrdinovia a neboli legionári až takí ideálni bojovníci za našu samostatnost a najmä ich neskoršia činnosť, hašteřivost a snaha dosahovať v Československu neoprávnené výhody a uprednostňovanie pred inými a aj ich osudy to akoby aj potvrzovali. Prirodzene boli aj takí, a preto sa od Michla dostáva hojnej a v mnohom aj zaslúženej (nie vždy však zaslúženej) kritiky nielen už spomenutému Fierlingerovi, ale aj Ludvíkovi Svobodovi a ďalším, vrátane Masaryka, Beneša a Štefánika. Kritika, podľa mňa nie celkom zaslúžená, sa ušla aj známej tragickej legionárskej postave, plukovníkovi Švecovi. Autor akoby miestami celkom zabudol na základný význam Československých légií: bez nich by nikdy samostatné Československo, predchodca dnešnej samostatnej a suverénnej Českej a Slovenskej republiky, nebolo vzniklo. Každý boj za slobodu má svojich kladných hrdinov, ale aj menej príťažlivé a záporné postavy. v tom sa ani trošku ani my nelíšime od okolitých národov a nemusíme mať preto pred nimi pocity menejcennosti, ktorých potreba sa niekedy dnes nadmerne zveličuje. Povedané Masarykovými slovami, ktorý svojho času pri príprave Washingtonskej deklarácie nezávislosti budúceho Československa napísal: „Nečekal jsem toho úspěchu. Je vidno, že úsilí o armádu bylo správné. Hoši nám to všechno udělali.“ a na to by Česi a Slováci dnes ani v budúcnosti, pri vedomí problémov aj nedostatkov légií, nemali nikdy zabudnúť. Rovnako by nemali zabudnúť na to, že v prvom odboji (1914?–1920) sa straty medzi legionármi, vrátane úmrtí na zranenia (napríklad generál Čeček zomrel na následky svojich početných zranení z Ruska až v roku 1930) či nemocí, odhadujú na viac ako 8500, v druhom odboji dosiahli viac ako 15 tisíc. Ďalší legionári sa stali obeťami perzekúcie po februári 1948. Nebola to asi taká zlá vzorka českej a slovenskej populácie, keď si z nej toľkí osvojili heslo „Verní zostaneme“ nielen slovne, ale aj činmi, zapojili sa do druhého odboja a priniesli preň aj tú najvyššiu obeť.

Nedostatkom publikácie je celkom nepochopiteľná absencia obsahu, menného či vecného registra, nedostatočná jazyková a vecná korektúra a v neposlednom rade aj veľmi nekvalitný papier.

Jan Michl: Legionáři a Československo. Naše vojsko, Praha, 2009, 332 s.

Ferdinand Vrábel (1948) sa zaoberá dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Čtěte také:

Marta Frišová: Proti smrti

Martin Bútora: Ako hovoriť o tom, o čom neslobodno mlčať

Obsah Listů 3/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Nie taká zlá vzorka populácie

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu