Marta Frišová

Proti smrti

Presne pred týždňom bola tu neďaleko vernisáž výstavy a knižky komiksov Brone Schraggeovej Môj brat a ja. Tlačila som sa s ostatnými návštevníkmi v chodbe, lebo vonku pršalo a zdalo sa, že vnútri je toľko ľudí, že sa tam ani nedá dostať. „Myslíš, že títo všetci, čo sú tu, poznali Šegiho?“ hovoril niekto za mnou neveriacky. Odpoveď som už nepočula. Možno ho naozaj všetci poznali, nakoniec, Filip mal mnoho kamarátov a jeho sestra Broňa tiež. Ale okrem nich tu boli ešte iní, možno kamaráti ich kamarátov, možno ich rodičia a kamaráti rodičov. a takisto je to so všetkými tými, čo stáli na podpis do knihy Milice Schraggeovej o Filipovi. Všetci chceme byť nejako vtiahnutí do tohto príbehu.

Vzduchom lieta toľko príbehov, koľko snáď nikdy predtým. Toľko osudov usiluje o našu pozornosť, toľko filmov, toľko seriálov, každá sekunda v televízii alebo rádiu, každý klip, každá reklama na bublinkovú minerálku! Všade sú príbehy. Príbehy si nás pohadzujú ako pingpongové loptičky. Väčšinu z nich skonzumujeme bez radosti. Väčšinou sú vyrobené na bežiacom páse, premyslenou technológiou, vymyslené aj skutočné. Podľa literárnych vedcov je základných schém príbehov asi päť – spravidla ich dostávame instantné, zlisované, aj s expozíciou, zápletkou a katarziou, a ich prísun akoby bol nekonečný. a niekedy sa stane, že je tu príbeh mimo priemysel príbehov, príbeh outsider, ktorý vznikol len z mimoriadne naliehavej potreby byť vyrozprávaný, veľmi jednoduchý až obyčajný – a práve ten z ničoho nič vyhrá. Nemyslím štatisticky, samozrejme. Myslím tým, čo urobí so svojimi poslucháčmi, respektíve čitateľmi.

A to je Filipov príbeh. Veľmi napínavý, hoci všetci vieme koniec. Nadaný študent architektúry, skateboardista, vyhľadávaný spoločník, vášnivý cestovateľ a fotograf, obdivovateľ oblohy, jedného dňa ochorie. To je vlastne všetko. Ako keby sa – ako píše v inej knihe s názvom Do jesene bude všetko v poriadku jeho mama Milica Schraggeová – pri jeho narodení zrazili tri sudičky. Tento chlapec bude krásny, múdry a každý ho bude mať rád, povie prvá. Ale jedného dňa ochorie, a keď bude mať dvadsaťpäť rokov, zomrie na chorobu, ktorú nikto nebude vedieť vyliečiť, vyhlási druhá, akoby ju rozzúrila hojnosť darov tej prvej. Ostatne, ako sa dočítate, ešte tam bola tretia.

Filipov život je zrážkou nevysvetliteľne dobrého a nevysvetliteľne zlého osudu. Milica Schraggeová neurobila nič viac, len zaznamenala tú zrážku a zložila Filipov obraz zo svojich spomienok a Filipových záznamov. Výsledok pôsobí podivuhodne samozrejmým dojmom, skoro akoby nebolo nič ľahšie. Všetci, čo budete čítať túto knižku, budete mať pocit, že ste „poznali Šegiho“, a z toho, ako trpezlivo bojoval, ako milo a veselo žil každý deň, vám bude jasné, prečo ho mal každý rád. Choroba mu ochromila pamäť, bol to život v rozpohybovanom, zneistenom svete, ale na druhej strane sa akoby každú chvíľu začínal odznovu. Patril – ak sa to tak dá povedať – k vyvoleným ľuďom, ktorí sú k životu veľkorysí. Síce sa trápi aj hnevá, že je k nemu nepochopiteľne krutý, ale nemôže si pomôcť, aby pri každej možnej príležitosti, pri každom pozitívnom znamení, pri každej prechádzke a výlete, pri každom dobrom laboratórnom výsledku, každom koncerte a kofole s kamarátmi, pri každej srandovnej príhode, ktorú zaregistruje, svojmu životu tú nespravodlivosť vždy znovu a znovu neodpustil. Odpúšťal mu, dôsledne a rád, až do konca. Túto schopnosť s ním má spoločnú jeho matka Milica, inak by nemohla túto knihu napísať takto, ako ju napísala.

Než nastúpila moderna, ľudia hovorili aj veci, ktoré my nechceme vysloviť, aby sme nepovedali niečo banálne. Používali slová, ktoré dnes zostali v kompetencii telenoviel. Mali na to štandardizovaný kánon, mohli hovoriť o smrti a trápení bez strachu, že hovoria prázdne reči, nehodné toho, čo chcete povedať. Kánony sú dávno zrušené, zostal nám len náš bežný, civilný jazyk, ktorý je na podstatné témy nemý. Píše o tom Norbert Elias v slávnej knižke o osamělosti umírajících. Plachosť nášho slovníka nesie so sebou osamelosť. Kvetnaté metafory, akými sa kedysi hovorilo o zármutku, strate, a lúčení a odchode z tohto sveta, zoschli, a nám v tomto a možno ešte aj v ďalších storočiach nezostáva nič iné ako hľadať iné slová, iným, neviazaným spôsobom vážne a slávnostné, niečo, čo sme schopní vypustiť z úst. To hľadanie je veľká a ťažká práca, na ktorej má teraz svoj podiel aj táto kniha.

Kniha o Filipovi bola napísaná predovšetkým preňho. Milica Schraggeová ju napísala pomerne rýchlo, aj keď samozrejme nie ľahko, ale nikto nevie, odkiaľ sa vzal ten dojem ľahkosti alebo jednoducho prirodzeného, uvoľneného toku rozprávania, k akému mnohí autori banálne nepovšimnutí sudičkami prácne spejú. Niekto sa stane spisovateľom tak, že sa pre to rozhodne a hľadá témy, ktoré ho uchvátia. a niekto možno tak, že jednoducho musí niečo zo svojho života nutne zaznamenať, a to je naraz naliehavejšie než akákoľvek iná činnosť. Táto kniha bola napísaná pre Filipa a proti smrti, príbeh, ktorý je len v druhom rade pre nás. Nie sme diváci, pretože nie jeho adresáti, sme skôr v ňom, ako antický zbor. Nemáme pred sebou len jeden príbeh v roji príbehov, ale aj nástroj proti našej vlastnej osamelosti.

Milica Schraggeová: Do jesene bude všetko v poriadku, Artfórum, Bratislava 2010, 144 s.

Marta Frišová (1962) je prekladateľka, tlmočníčka a editorka. Je redaktorkou internetového projektu www.salon.eu.sk a projektu Listy-Mosty.

Čtěte také:

Eva Kantůrková: Paměti a úvahy Lubomíra Štrougala

Andrzej Stasiuk: Herta Müllerová

Obsah Listů 3/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Marta Frišová

Proti smrti

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu