Juraj Charvát

Galéria v pohybe

Masaryk v Bratislave bude

Keď som v článku k 90. výročiu dátumu 28. 10. 1918 konštatoval, že „28. október 1918 nie je na Slovensku štátny sviatok, T. G. Masaryk nemá na Slovensku pomník“ (Listy/Mosty 5/2008), som povinný ako autor vyhlásiť, že situácia sa zmenila. Ako oznámila Ing. Zora Cestrová, predsedníčka Občianskeho združenia Česko-slovenské Mosty (združenie má na zmenenej situácii podiel), „TGM v Bratislave predsa len bude“ (Listy/Mosty 1/2010). Autorka oznamuje, že miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava – Staré Mesto v decembri 2009 schválilo dotvorenie Pamätníka československej štátnosti. Namiesto pylónu, ktorý v Pamätníku zostal po prenesení sochy leva na nový pylón k soche M. R. Štefánika, bude osadená na podstavci vysokom 2–3 metre Masarykova socha vysoká 2,2 metra. Socha bude financovaná z darov občanov a organizácií. Predhistória tejto akcie (napodiv administratívne zložitá), ktorá by sa mala odohrať na jeseň, je dlhá a komplikovaná.

Medzi budovou Reduty (Slovenská filharmónia) a Dunajom stálo súsošie Márie Terézie ako uhorskej kráľovnej, postavené na oslavu tisícročného trvania Uhorského kráľovstva. Čs. legionári z vonkajšieho popudu (posledný rakúsky cisár Karol Habsburg sa práve pokúšal znovu sa uchytiť v Maďarsku) a z domáceho popudu, t. j. pri vyrovnávaní si historických účtov s Habsburgovcami ako „utláčateľmi národov“, pomník r. 1921 zdemolovali. Ešte za prvej republiky bolo rozhodnuté, že na tomto mieste bude pomník M. R. Štefánika. Stalo sa tak až v roku 1938. Pomník od významného českého sochára B. Kafku (jeho jazdecká socha Jana Žižku je v Prahe na Vítkove) sa skladal z vysokého pylónu, na ktorom bol umiestnený lev, a pod pylónom na podstavci bol stojaci Štefánik v leteckej kombinéze. Pylón s levom bol odstránený za Slovenského štátu r. 1940, ale zachoval sa. Štefánika – letca komunisti r. 1954 nielen odstránili, ale aj zničili. Na uprázdnené miesto postavili súsošie Ľudovíta Štúra. Pylón s bronzovým levom osadili r. 1988 o kus ďalej pred budovou Slovenského národného múzea na dunajskom nábreží a jeho poslanie vyjadroval text na tabuli: Pamätník československej štátnosti. Keď zrušili tú časť dunajského prístavu, ktorá zasahovala pozemkami až do stredu mesta, a toto územie začali zastavovať, postavili tam najprv novostavbu Slovenského národného divadla. Na novovzniknutom námestíčku pred divadlom znovu osadili Kafkovu sochu Štefánika – letca tak, že na nový pylón preniesli sochu leva spred múzea a sochu Štefánika znovu odliali podľa modelu zachovaného v Prahe. Na mieste Pamätníka československej štátnosti (bez premiestneného leva) sa rozhodla mestská časť Bratislava – Staré Mesto postaviť sochu zakladateľa tejto štátnosti, prezidenta T. G. Masaryka. Socha sa našla v depozite Mestského múzea, je od českého sochára L. Šalouna (jeho súsošie Jana Husa je v Prahe na Staromestskom námestí). Socha je však robená pre použitie vo vnútri budovy niekdajšej Zemskej banky, postavenej za prvej republiky, a preto ju treba znovu odliať z odolnejšieho materiálu. Starý pylón je pre túto sochu príliš vysoký, nahradia ho nižším podstavcom. v Bratislave sme tak dospeli komplikovanými rošádami k sochám aj Štefánika aj Masaryka.

Galéria historických osobností

Tým ale Masaryk ešte nevystúpi v očiach slovenskej verejnosti do prvej línie najzaslúžilejších historických osobností. Mne sa to javí tak, že v povedomí širokej verejnosti je v prvej línii Ľudovít Štúr ako predstaviteľ 19. storočia a Alexander Dubček, Andrej Hlinka a Milan Rastislav Štefánik (zoradení podľa abecedy) ako čelné osobnosti 20. storočia. Sú „čisto naši“ (domáceho pôvodu, doma a pre domov pôsobiaci) a reprezentujú tri základné prúdy domácej politiky 20. storočia: komunista, ľudák – katolík, demokrat Čechoslovák – evanjelik. Napriek ich „našskosti“ každý z nich má väzby na cudzinu, u malého národa to asi ináč ani nie je možné. Dubček prežil časť života v Sovietskom zväze, je predstaviteľom sovietskej stalinskej i domácej „obrodnej“ ideológie. Hlinka je predstaviteľom snáh udržať pre katolícku cirkev a konzervativizmus postavenie, aké mali v Uhorsku, čo kryl nacionalizmom a obdivom k protidemokratickým diktatúram. Štefánik je predstaviteľom francúzsky chápanej demokracie, ktorú si osvojil, keď tam žil, a je jedným z čelných realizátorov vytrhnutia Slovenska z tisícročnej uhorskej ríše prostredníctvom politického čechoslovakizmu. Každý z troch historických politických prúdov vyzdvihuje svojho predstaviteľa a hlboko neuznáva tých druhých. To nevylučuje existenciu pokusov o zmenu ich postavenia v očiach verejnosti.

Pokus o zjednotenie nezlučiteľného

Na jeseň 2009 vysielala Slovenská televízia životopisný dokument, ktorý sa týkal spoločne Štefánika a Hlinku so želaným vyznením, že tento tandem katolíka s evanjelikom tvorí spoločne a jednotne špičku slovenských politických dejateľov. Takýto pokus nemôže vyjsť, lebo ich politické pôsobenie je totálne protikladné. Kým Štefánik urobil všetko, aby Slovensko vyňal z polofeudálneho Uhorska a priblížil ho demokratickému Západu, Hlinka urobil všetko, aby demokratickým a najmä sekulárnym (svetským) vplyvom Západu postavil hrádzu.

Na samom začiatku vývoja Slovenska mimo rámec Uhorska Andrej Hlinka prijímal a oceňoval vznik Československej republiky, ale veľmi skoro (1919) a až do konca svojho života toto – aj Štefánikove – politické dielo podrýval. Možno k tomu prispelo aj to, že ho vystrašil široký protikatolícky spoločenský pohyb v Čechách (menej na Morave), ktorý sa začal prejavovať hneď po oddelení sa od Rakúska. Katolícka cirkev sa pokladala za „rakušácku“, za oporu Habsburgovcov, ktorí Čechy násilím pokatolíčtili, za cirkev, ktorá pomocou cudzincov v špičke cirkevnej hierarchie zúčastňovala sa na odnárodňovaní. Nakoľko katolícka cirkev v Čechách bola „rakušácka“, natoľko v Uhorsku bola uhorská, ale na Slovensku to na takýto odpor nenarážalo. v tom čase vystúpilo v Česku z katolíckej cirkvi okolo milióna ľudí a založili novú cirkev, resp. posilnili existujúce nekatolícke. Na českom politickom poli sa urputne diskutovalo o odluke štátu od cirkví, čo až neskôr zastavil moravský lidovecký politik Msgre. Šrámek. Hlinka na to reagoval tak, že z iniciatívy renegáta Jehlicsku v maďarských službách a na falošný poľský pas odcestoval do Paríža, kde zasadala versaillská mierová konferencia. Pokúsil sa spochybňovať Československo v masarykovskej konštrukcii, ktorého vzniku venoval Štefánik všetky svoje sily a ktoré ešte ani nebolo formálne potvrdené mierovou zmluvou.

V ďalšom vývoji prvej republiky sa Hlinka predstavoval ako politik, ktorý opovrhuje parlamentnou demokraciou a obdivuje diktatúry. Jeho strana založila polovojenskú organizáciu fašistického strihu s názvom Rodobrana, jej členovia nosili čierne košele podľa Mussoliniho vzoru a vyvolávali všemožné štvanice a bitky na uliciach. k fašistickým diktatúram Berlín – Rím sa ľudáci prihlásili na svojom zjazde r. 1936 a uznesenie o tom prečítal Hlinka osobne. Hlinka napísal, že Mussolini je jeden z najväčších štátnikov Európy, schvaľoval brutálnu politiku generála Franca a obdivoval rozhodnosť Hitlera v jeho agresívnych činoch. Eduard Chmelár: „Jeho najväčším vzorom bol portugalský diktátor Salazar, ktorého režim mal najviac spoločných znakov s ľudáctvom, lebo sa opieral o katolícku cirkev. Hlinkove politické smerovanie možno označiť za autoritatívny klerikalizmus.“ Na konci života začal Hlinka vyjednávať so stranami, ktoré sa netajili tým, že vystupujú v prospech susedných fašistických režimov: vyjednával so sudetonemeckým Henleinom, korý plnil Hitlerove smernice (Hlinkovej strane venoval 5 miliónov korún), s grófom Eszterházym, ktorý sa videl v admirálovi Horthym, s tešínskymi Poliakmi, ktorí obdivovali plukovníka Becka, tiež s Ukrajincami z Podkarpatskej Rusi. Dielo nedokončil nielen Hlinka (zomrel r. 1938), ale ani Československá republika.

Vyzdvihnutie jedného na úkor ostatných

Kým v prípade televízneho dokumentu sa autori pokúšajú votrieť do kultúrno-politického vedomia spoločnosti s produktom, ktorý zámerne obchádza historické fakty, druhý prípad sa snaží presadiť svojho kandidáta do galérie na prvé miesto boxersky, mocensky (zákonom). Slovenská národná strana ako členka vládnej koalície presadila v Slovenskej národnej rade zákon č. 531/2007 „o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku“ s účinnosťou od 1. 1. 2008. Prvý paragraf zákona znie: „Andrej Hlinka sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom“ (§ 2 prikazuje umiestniť v parlamente bustu a pamätnú tabuľu, § 3 vyhlasuje Mauzóleum Andreja Hlinku v Ružomberku za pietne miesto). Spôsob, akým predseda strany Ján Slota presadzoval návrh zákona v parlamente, je peknou ukážkou propagandistického štýlu 19. storočia: „Otec Andrej Hlinka spravil pre slovenský národ toľko, čo sme nespravili my všetci, koľkí sme tu, ani jednu milióntinu z toho sme nespravili. a keď niekto z týchto poslancov nezahlasuje za tento zákon, hanba mu pred celým národom, pred jeho deťmi, rodičmi i dedmi!“

Zákon navrhnutý slovenskými nacionalistami sa pokúša napodobiť a tromfnúť obdobný zákon odhlasovaný za prvej republiky Národným zhromaždením na počesť prezidenta Masaryka. Zákon lakonicky konštatuje, že TGM „sa zaslúžil o štát“. Podľa slovenského zákona má Hlinka väčšie zásluhy, lebo on sa mimoriadne zaslúžil. Tento zákon by nemohol parlamentom prejsť bez podpory strany SMER, ktorá koalíciu ovláda. Aj keby nebol iný prípad len tento, to už by stačilo, aby výroky kritikov, že SMER nie je sociálno-demokratická strana, hoci to má v názve, nebolo možné odmietnuť. SMER – sociálna demokracia robí bezbrehú pragmatickú politiku, akoby pre ľavičiarsku stranu nemali byť záväzné vôbec žiadne (ľavičiarske) zásady. Parlament sa tento raz podarilo prevalcovať, ale verejnú mienku nie.

Len v politike nie

Podstata veci spočíva v tom, že absolútnou podmienkou akéhokoľvek napredovania slovenského národa na úrovni 20. storočia bolo jeho vymanenie sa z politického zväzku uhorského štátu. Viaceré uhorské prvky komplikovaného spoločenského pradiva pravdaže pretrvávali a niektoré prvky sú prítomné aj v súčasnosti. Ale všetko, čo bolo potom, aj všetko, čo urobil či neurobil Andrej Hlinka, bolo možné len preto, že Slovensko už nebolo súčasťou Uhorska. a toto vyčlenenie z Uhorska, ktoré predtým nikomu nenapadlo (ani Hlinkovi), a tým menej ho bol schopný niekto uskutočniť, je len dielom zahraničného odboja vedeného tými, ktorí budú mať v Bratislave pomník, Masarykom a Štefánikom.

Keď hľadáme paralelu slovenských sporov o obsadení galérie najväčších slovenských politických osobností minulosti so situáciou v Česku, nenachádzame ju. Českí historici sa za posledné dve storočia zjednocovali na hodnotení veľkých historických osobností. a keď aj pretrvávajú nejaké nuansy, škola, ktorej stačí len skratkovité znenie, vytvorila v priebehu dvestoročného pôsobenia v povedomí národa vcelku jednotný názor na nich. Svätý Václav, Karol IV., Hus, Komenský, Palacký, Masaryk, jeden je katolík, druhý nekatolík alebo aj protikatolík, sú rôzneho etnického pôvodu, predstavitelia rôznych historických hnutí a politických táborov, ale vcelku sú všeobecne prijímaní do spolku „najväčších Čechov“.

Na Slovensku existuje súzvuk v hodnotení dejateľov v mnohých oblastiach; vieme, kto sú najväčší Slováci v literatúre, hudbe, divadle, vede atď. Dokonca existuje súzvuk aj vo „federálnych“ (česko-slovenských) oblastiach, napr. v divadle, filme, športe, vede. Len v politike nie.

Ďalšia galéria v pohybe

Uvediem ďalší príklad z politickej oblasti. 17. november, keď si pripomíname pád komunistického režimu, nebol na Slovensku štátnym sviatkom (štátne sviatky sa pôvodne navrhovali ešte za Mečiarovho režimu). Teraz už je. a ako vyzerali prvé oslavy tohto historického medzníka, ktorý má svoju vlastnú galériu protagonistov (tiež veľmi pohyblivého zoradenia)?

Peter Zajac: „Predseda Národnej rady Pavol Paška (SMER) sa chystal November osláviť, ale bez tých, čo ho robili. Rady revolucionárov sa za tých dvadsať rokov utešene rozrástli. Rozrástli sa aj rady revolučných bájkarov. Medzi revolucionármi rastie počet tých, čo boli tam, kde neboli, a neboli tam, kde boli, písali texty, ktoré nepísali, a nepísali tie, ktoré písali, zaručene boli hlavnými lídrami revolúcie a členmi prvého bájneho pracovného Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu...“

Oslavy boli rozdelené. Na vládnej oslave sa nezúčastnili disidenti. Tí, ktorí revolúciu roku 1989 organizovali, mali svoju vlastnú oslavu. Nebolo to tak len v Bratislave, ale vo viacerých mestách. Inde boli apolitické koncerty. Jednotná oslava bola v Levoči, kde mala československý charakter za účasti delegácie z Prahy.

Jaroslav Daniška, Jozef Majchrák: „Aj 20. výročie Novembra je charakteristické dvojitosťou. Žiadne jedno centrálne súsošie, kde by sa kládli vence a organizovali spomienky. Dve spomienkové tabule boli osadené v Liptovskom Mikuláši, dve v Košiciach, dve v Bratislave (jedna sa týka pochodu študentov 16. novembra). Niekto by mohol povedať, že je to typicky slovenská vlastnosť. Možno je to tak, ale zároveň je s tým spojené aj obrovské riziko: práve tak môže totiž November ovládnuť niekto tretí a dať mu obsah, ktorý nikdy nemal.“

Na Slovensku to v politickej oblasti ešte stále kvasí. Rozporná minulosť presakuje rôznymi pórmi. Spoločné historické vedomie sa vytvára ťažko. Poradie v galérii ostáva predbežne nezmenené.

Juraj Charvát (1922) je publicista.

Čtěte také:

Eduard Chmelár: Národnostná politika bez elegancie

Ferdinand Vrábel: Matica slovenská prezidentovi Masarykovi s úctou...

Obsah Listů 2/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Charvát

Galéria v pohybe

Masaryk v Bratislave bude

Galéria historických osobností

Pokus o zjednotenie nezlučiteľného

Vyzdvihnutie jedného na úkor ostatných

Len v politike nie

Ďalšia galéria v pohybe

Čtěte také:

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu