Jitka Rožňová

Za Julianou Szolnokiovou

(23. 2. 1946–6. 12. 2009)

Kolobeh života je spravodlivý a neúprosný zároveň. Spravodlivý v tom, že narodenie a smrť tvoria neoddeliteľnú súčasť existencie každého človeka bez ohľadu na jeho spoločenský či materiálny status. Neúprosným sa zasa javí v okamihu, keď svoju pozemskú púť predčasne zavŕši človek plný životnej a tvorivej energie, optimizmu a snahy meniť svet k lepšiemu. Vzácna ľudská bytosť, akou bola a navždy zostane prekladateľka, redaktorka, feministická aktivistka, no predovšetkým žena s veľkým srdcom Juliana Szolnokiová, ktorej prácu mali možnosť poznať aj čitatelia Listov a Mostov.

Narodila sa v povojnových Nových Zámkoch; v rokoch 1964–1969 vyštudovala ruský jazyk a hudobnú výchovu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Chvíľu sa venovala pedagogickej profesii, potom pracovala ako dokumentaristka a redaktorka časopisu Revue slovenskej literatúry. Osemnásť rokov pôsobila v redakcii hudobnín a kníh o hudbe vydavateľstva OPUS, následne začala spolupracovať s rôznymi redakciami a intenzívne sa venovať prekladu z ruského a maďarského jazyka. Za uplynulé desaťročia vyšli z jej prekladateľskej dielne tituly autorov ako A. N. Tolstoj, Viktor Astafiev, Vasilievič F. Gladkov, Irina Grekovová, Jurij M. Lotman, Nikolaj G. Černyševskij, György Konrád, László Bitó, Mihály Babits, Jenő Szűcs, Árpád Tőzsér, Attila Bartis, Gábor Németh, Imre Kertész, Péter Nádas, László F. Földényi, Péter Esterházy a mnohí ďalší. Od roku 1995 redigovala feministický kultúrny časopis Aspekt a o tri roky neskôr sa stala členkou výkonnej rady Slovenskej spoločnosti pre umelecký preklad.

K prekladaným literárnym textom pristupovala vždy s veľkou pokorou a precíznosťou. Bola odvážna a invenčná, no nikdy nie na úkor špecifických čŕt a atmosféry východiskového diela. Jej profesionalitu a spoľahlivosť oceňovali nielen čitatelia, autori, vydavatelia a literárni kritici, ale pribúdali aj uznania v podobe výročnej Ceny vydavateľstva Tatran, Ceny Mateja Bela v kategórii spoločenských vied (László Bitó: Kniha o dobrej smrti), prémie Literárneho fondu v kategórii spoločenských vied (László F. Földényi: Goyov pes) či prémie Ceny Jána Hollého za umelecký preklad (Péter Nádas: Kniha pamätí). Jej lásku k prekladateľskému kumštu neoslabila ani dlhá a ťažká choroba – v minulom roku sa bravúrne zhostila tisícpäťstostranového monumentálneho diela Pétera Nádasa Paralelné príbehy, dvoch krátkych románov Pétera Esterházyho Pomocné slovesá srdca a Žiadne umenie a románu Attilu Bartisa Pokoj.

Na záver dovoľte niekoľko osobných spomienok. S Julkou Szolnokiovou som sa zoznámila pred niekoľkými rokmi, no už po krátkom rozhovore som mala pocit, akoby sme sa poznali desaťročia. Stála pri mne v mojich prekladateľských začiatkoch, nešetrila cennými radami ani povzbudivým slovom. Obdivovala som odhodlanie, s akým zdolávala prekážky, humor, ktorým korenila život sebe i svojmu okoliu, nadhľad, s akým sa vyrovnávala s problémami...

„Život meriame skutkami a nie časom,“ povedal raz Seneca. V Julkinom prípade to platí dvojnásobne. Naďalej žije v našich spomienkach, v srdciach a desiatkach kníh, ktoré s toľkou láskou prekladala.

Jitka Rožňová

Obsah Listů 1/2010
Archiv Listů
Autoři Listů

Jitka Rožňová

Za Julianou Szolnokiovou

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu