Marián Hatala

Zlo ako nevyhynuteľný druh

Pavel Vilikovský (1941) napísal dve novely s názvami Krátka extrémna osamelosť Jozefa K. a Dlhá extrémna osamelosť Márie M. Je to kniha o zle. O všeobecnom, dejinnom i o súkromnom, individuálnom zle ako súčasti modernej spoločnosti.

Vilikovský nie je sociológ, psychológ ani politológ. Ľudský potenciál násilia, spúšťaný v prostredí špecifických podmienok, skúma výsostne literárnymi prostriedkami a samotné obcovanie s literatúrou mu je príbehom, presnejšie: príbehom prítomným v iných príbehoch. Vo všetkých sa tematizuje zlo, hľadá sa podstata zla a podmienky, v ktorých trvá vo svojich opakovaných výbuchoch. Hľadajú sa nositelia zla, zbavení morálnych zábran – vo svete, ktorý je ako „bezmyšlienkovité Božie odpľutie“, „vyrabovaný, na holé kosti obratý“. V tom svete opäť raz zlyhali obranné mechanizmy a odpor k násiliu ako kolektívne potreby. Aj Vilikovského nositelia zla „trpia“ čímsi, čo by Aarne Siirala akiste pomenoval ako „halucinované vlastníctvo skutočnosti“. Aj oni medziľudské vzťahy deštruujú, degradujú ich na úroveň mocenských pomerov. Ako napr. eštébák Hálek nútiaci k udavačstvu emigranta Jozefa Karstena, ktorému komunistická moc uniesie ženu a synov. Karsten v niekoľkodňovom márnom zápase s mašinériou nakoniec „dorastie, neľútostný, do veľkosti neľútostných čias“. Inými slovami – stotožní sa s prostriedkami, metódami boja svojich väzniteľov, no podstupuje samovraždu, keď si uvedomí, že „bez jeho pomoci by Hálek, dobrý nástroj, stratil zmysel... bez Karstena by Hálkov svet nefungoval, prevážil by sa, zrútil na jednu stranu. Stvoril si teda Karstena z neho. Bol si vopred istý, že sa to dá, že sa mu to podarí. A mal pravdu. Hálek zvíťazil.“

Zatiaľ čo prvá časť knihy je obdivuhodným literárnym výkonom, pokračovanie tematizovaného zla na pôdoryse skutočnej udalosti (vedúca banky z čias ČSSR spreneverí veľkú čiastku peňazí, a keď sa na to príde, zmizne bez stopy, bez slova opustiac aj vlastnú rodinu) predstavuje skôr filozofujúce a psychologizujúce úvahy, dejepisecké exkurzie a mnoho ráz ironicky sfarbené hodnotiace komentáre (rozprávač si zavše vymieňa úlohu s hlavnou postavou – učiteľom na dôchodku). Vsuvky natoľko prerušujú ba trieštia dialógy, že čitateľovi sťažujú možnosť ich v žánrovo ťažko definovateľnom texte sledovať.

Zlo stelesňuje i paralelne a na základe denníkových záznamov vyrozprávaný príbeh metodika oficiálnej lži Goebbelsa, ktorý v záujme autorovej literárnej kompozície vystupuje ako Geblsko; len na stranách 202, 222, 224 je z neho Gelbsko – vinou nedostatočných korektúr. Tie by sa podistým žiadali aj pri niekoľkých štylistických a gramatických nepresnostiach: „ide mu to síce proti srsti“ (čo je z nemčiny prevzatý „doslovizmus“), „... ešte nevedel, aký príbeh bude rozprávať. Preto sa ani nemohol rozhodnúť, aká žena do neho najlepšie pristane...“, „I Holde sa so mnou spriateľuje“...

A ešte predposledná veta knihy, pointa: „Svet by bol zaujímavejší, keby sme sa jeden o druhého viac zaujímali.“

Pavel Vilikovský: Vlastný životopis zla, Kalligram, Bratislava 2009, 304 s.

Marián Hatala (1958) je spisovatel a překladatel, člen Grazer Autorenversammlung; nedávno publikoval třetí knížku aforismů V krajine zbytočných možností a překlad románu Über Nacht od Sabine Gruberové; žije v Bratislavě.

Obsah Listů 6/2009
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Zlo ako nevyhynuteľný druh

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu