István Kovács

Próza a báseň

Katova osamelosť

Sotva sa nájde park kaštieľa, nádvorie citadely, staromestské korzo, kde by návštevníka nelákal do mučiarne za kata prezlečený študent, čašník alebo esbéeskár, ktorí majú práve voľný deň, relaxujúci pokladník či nezamestnaný otec rodiny. Samozrejmosťou je španielska čižma, škripec, kreslo prešpikované klincami (aj pre potešenie fakírov) – a rošt, na ktorom už nejeden vypľul dušu. Pod ním žeravo žiari 60-wattová žiarovka, natretá načerveno. Návštevník, ako sa sluší a patrí, netají súcit s bábkou, ktorá kladie hlavu na klát. Ale čo vosková figurína kata, dvíhajúceho šabľu k úderu? Kto súcití s katom? Kto pochopí jeho bolestný pocit izolovanosti? Veď dom si môže postaviť iba na lúke za mestskými hradbami a táto stavba nesmie susediť ani len s kryptou! V kostole sa môže modliť iba bokom od ostatných, na presne vymedzenom mieste. Zato keď sa treba porátať s vinníkom – či už je to nejaký falšovateľ peňazí, zbojník, striga, podozrivý tulák... alebo, zriedkavejšie, mudrujúci kacír –, odsúdeným na vešanie, pálenie, stínanie alebo lámanie v kolese, to kata hneď zahŕňajú nielen úctou, ale dokonca aj lichôtkami. Vychvaľujú ho. Vraj ho potrebujú ako soľ. Medzi popravami, v pauzách krátkych ako pomlčky, sa potom všetko začína odznovu, alebo skôr: všetko pokračuje. Ba čo viac, nepriznávajú sa k nemu ani tovariši, zakrádajúci sa do bordelu, hoci fungovanie verejných domov závisí práve od neho. Kam by si bez neho chodili ukájať svoje pudy, ktoré ani nemožno dostatočne prísne odsúdiť? A aká je vďaka? Niktoši sa vyhýbajú dokonca aj členom jeho rodiny. A on nech odpratáva sračky zo zasvinených ulíc a zabíja túlavé psy, ťahajúce Mesiac k zemi svojím štekotom, nech vyháňa z mesta bezprizorné, zúbožené, bezočivo chrochtajúce prasce... Samozrejme, takto nemôže byť ani reči o tom, že by založil ctihodný katovský cech a že by mu zverili obranu niektorej z bášt. Raz si na radnici počas čakania na verejné vykonanie rozsudku zalistoval v jednej obrovskej knihe. V kódexe? Kronike? Legendáriu? Čítať nevedel, nanajvýš tak z dlaní svojich obetí. (Aj z nich len toľko, že sa blíži koniec.) No svojím prenikavým zrakom nielen pozeral, ale aj videl. Videl, ako hlavu svätého Jána Krstiteľa stína kat. V prekrásnom odeve, s farebnými pštrosími perami na kalpaku. A on? Predstupuje pred ľudí v šarláte, spestrenom čiernymi, hnedými, zelenými fľakmi... Je komickejší než hlava klauna, ktorá sa vygúľala z prevrhnutého koša. Ďalšie listovanie v knihe len stupňovalo jeho zlosť. Zvlášť, keď sa pri vešaní svätej Barbory aj katovi pomocníci skveli v hodvábe. Svaly duše mu odrazu napol taký hnev, až rozťal klát. Jeho cenu mu drzo strhli z gáže. V ten deň sa mu snívalo, že raz príde čas, lepšia doba, keď si bude môcť obuť lesklé čierne topánky, obliecť nohavice, sako a kravatu a frizúru si rozdeliť cestičkou... Bude z neho človek ako ostatní. Rovnocenný. Niet viac rozdielu medzi sudcom a odsúdeným, katom a obeťou! Všetky skutky, prameniace v oddanom zmysle pre profesiu, sú rovnako hodnotné. A keď už pôjde len o nevinnú budúcnosť a na minulosť bude možné zabudnúť, ani on nepocíti to bolestivé zadrhnutie, nekonečný kruh opisujúcej pásky času tam, kde sa jej začiatok spája s dňom posledného súdu.

Portrét malého chlapca

Sanatórium.
V pozadí brána,
mrežovaná drôtenými štvorcami:
vertikálna sieť
pre artistov na vozíkoch.

Kabát
ako vojenská blúza
zopnutá pod bradou.
Bez frčiek.
Gombík – hodnosť čatára.

Oráčiny priadze
bavlnenej pletenej čiapky
spúšťajú sa v polkruhu
po hranicu vlasov,
aby sa kúsok od spánkov
nahrnuli na ušný lalok.

Ústa –
samé osebe
môžu byť plačlivé aj usmievavé.

Aj pohľad
môže byť taký –
sám osebe.

Pod vyslobodeným pramienkom
na čele
materské znamienko:
čip
budúceho polstoročia.

Preložila Jitka Rožňová

Vychází díky spolupráci s budapešťským měsíčníkem Maďarského svazu spisovatelů Magyar Napló.

István Kovács (1945) je maďarský prozaik a básnik. V súčasnosti pôsobí ako vedúci vedecký pracovník Historickovedného ústavu Maďarskej akadémie vied. V rokoch 1999–2003 zastával post generálneho konzula Maďarskej republiky v Krakove. Pred tromi rokmi vydal publikáciu o poľských dejinách 20. storočia Csoda a Visztulánál és Balti tengernél, ktorá sa v máji 2010 objaví aj v českom preklade, a to pod názvom Zázrak na Visle a u Baltu (Brno, vydavateľstvo Barrister & Principal).

Obsah Listů 6/2009
Archiv Listů
Autoři Listů

István Kovács

Próza a báseň

Katova osamelosť

Portrét malého chlapca

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu