Marta Frišová

Narodeniny

Sedemnásty november je na Slovensku trochu zvláštny štátny sviatok. Štát nemá k nemu nijaký vzťah. Dalo by sa povedať, že vláda nič proti nemu nemá, ale nič viac. Premiér Robert Fico pred rokom 17. novembra namosúrene odcestoval z Bratislavy poklepať nejaký základný kameň. Na otázku, či sa zúčastní osláv, sa vyjadril, že nevidí dôvod na nejaké kladenie vencov. Prednosť má každodenná práca. Prezident Ivan Gašparovič v televíznej debate tichým hlasom nabádal národ, aby nezabúdal hlavne na november, ktorý bol ešte skôr, a to šestnásteho – keď bratislavskí študenti vyšli protestovať proti tomu, v akých podmienkach bývajú na internátoch.

Novembrová zdržanlivosť slovenskej vlády je v niečom sympatická: keď človek raz čosi nemá rád, nemá sa pitvoriť a tváriť dojato. Voliči tomu určite rozumejú. V Bruseli slovenská vláda vystupuje ako slušná, vyznávajúca európske princípy pluralitnej demokracie, deľby a kontroly moci a úcty k ľudským právam. Aj tomu voliči rozumejú, pretože malí vo veľkom svete sa vždy musia trošku prispôsobiť. Isteže by sa patrilo, aby sa vláda trochu prinútila osláviť vstup pluralizmu do slovenských dejín, ale akosi to nejde. Čomu veľká časť občanov, asi väčšina, tiež presne rozumie.

Vence a slávnostné pocity sú predsa len vyhradené výročiu zrodu samostatného Slovenska 1. januára, keď sa roku 1993 rozpadlo Československo. S týmto výročím je vláda, pochopiteľne, stotožnená, narodeniny štátu sú oslavou ich zásluh o moderné Slovensko. A sedemnásty november je pre ľudí, reprezentujúcich súčasnú vládnu elitu, dnes tým istým, čím je pre ľudí novembra naopak prvý január: sviatok, s ktorým sa museli zmieriť. Slovensko je krajinou proti sebe stojacich štátnych sviatkov. Sviatky odrážajú novodobé dejiny nemilosrdne zredukované až na dreň: 1. január je Deň Mečiara. A 17. november Deň Havla.

Aby hlavné sviatky novodobých slovenských dejín mohli v hlavách občanov žiť v mieri, nemalo by byť vidieť tú ich smutnú dreň. Mečiar vždy bude neodškriepiteľný symbol našej hanby a Havel nikdy nebude Slovák. Samozrejme, že je tu ešte všetko ostatné: november sa síce začal v Prahe, ale na Slovensku by nebol možný bez existujúceho súostrovia pozitívnej deviácie – termín sociologičky Sone Szomolányi – možno ani bez katolíckeho disentu, a nie bez rozhodnutia slovenských hercov a študentov. A otcom zakladateľom samostatného Slovenska je síce provinčný diktátor, ale toho sa samostatné Slovensko nakoniec samo aj zbavilo. Máme peknú aj škaredú verziu dejín, ako by to boli dve krajiny, s dvomi tvárami, ako doktor Jekyll a Mr. Hyde.

Táto vládna garnitúra vyhrala prezidentské voľby s protimaďarskou paranojou a už sa jej nevzdá. Znovu je to tá najsilnejšia zbraň. Opozícia, ktorá ide vláde po krku za všetko ostatné, v tomto bode ticho súhlasí. Opoziční politici síce oslavujú 17. november ako veľký sviatok, ale nechcú, aby sa na nich ukazovalo prstom, že sú horší Slováci. Tak to predsa chce ľud. V najnechránenejšom bode – na protimaďarskej alergii – sa hrádza proti provinčnosti a urazenosti môže kedykoľvek pretrhnúť a budeme znovu na začiatku, v krajine s nevykoreniteľne vpísaným Mečiarovým genetickým kódom a jeho ľahostajnosťou k ľudskými právam a právu vôbec. V nej bude štátny sviatok 17. novembra protištátny. Pokiaľ si ho politici neochočia na svoj rituál, drobnú bezzubú predohru k zrodeniu slovenského štátu. Potom by s ním nemala problém už žiadna vláda.

Marta Frišová

Obsah Listů 5/2009
Archiv Listů
Autoři Listů

Marta Frišová

Narodeniny

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu