Marián Hatala

Nedokončená

Námestia burácali, zavládlo opojenie, tí bojovnejšie naladení sa oddávali pocitu satisfakcie. Ale uprostred múrov a plotov pomaľovaných heslami ma iritoval fiškus, ktorý vedľa výzvy SLOBODU! namaľoval svoje A NAČO?! Provokácia? Predznamenanie zložitého vývoja demokracie na Slovensku po rozdelení spoločného štátu? Alebo tento nápis upozorňoval na fakt, že občan, náhle nadobudnuvší slobodu, sotva bude hneď zaujímať občianske postoje a podieľať sa na správe verejných vecí? Chcel ľudový tvorca zverejniť, že priveľa ľudí malo maslo na hlave, že parazitovalo na komunistickom režime a vymieňalo vlastné postoje za možnosť cestovať na Západ či postúpiť v zamestnaní o štéblik vyššie? Patril neznámy autor k vtedajšej politickej nomenklatúre a spád udalostí, krik ulice a tlak revolučne naladenej verejnosti mu nedovolili vyjadriť názor inak než namaľovaním onej ironickej otázky a súčasne pochybovačnej odpovede? A nebol to odkaz sivej myši, ktorá sa prispôsobila, vediac, že ak sa bude pohybovať v bezpečnom pásme, svoj kúsok syra má istý a pasca nikdy nezaklapne?

„A NAČO?“ sa mi ako refrén vrátilo, keď som počul prvé požiadavky VPN, všeobecné, krotké, naivné, nežné. Ich obsahom bolo vziať svoje záležitosti do vlastných rúk, skoncovať s násilnosťami, pristúpiť k spoločenským zmenám, ku skutočnej demokracii, dodržiavať ľudské práva, zaručiť právo na slobodu prejavu a zhromažďovania, viesť dialóg s komunistickou mocou... Dikcia, ktorú mi nedávno pripomenul Ingo Schulze románom Nové životy. Najmä časťou, v ktorej Enrico Türmer podrobuje neľútostnej kritike vyhlásenie hercov altemburského divadla, kde pracuje ako dramaturg: „Už samotná veta ‚Vedenie štátu, ktoré nehovorí so svojím ľudom, nie je dôveryhodné‘ (...) Kto tvrdí, že sa s nimi chcem vôbec rozprávať? Aké vedenie štátu, keď sa k moci dostali podvodom vo voľbách? A čo znamená so svojím ľudom? Prečo necitujú Brechta? ‚Nech zrušia svoj ľud a zvolia si nový‘ (...) ‚Máme povinnosť (...) žiadať od vedenia štátu a strany, aby obnovilo dôveru k obyvateľstvu. ‘ (...) Takáto záverečná veta? Znamená: nebite nás, prosím, my sme predsa za socializmus!?“

Jasná politická koncepcia prichádza až s Programovým vyhlásením VPN a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov, v ktorom po prvý raz zaznie požiadavka „zrušiť vedúcu úlohu KSČ, zakotvenú v ústave, a v tomto zmysle zmeniť ústavu“. Ale po zvyšok života si budem pamätať, ako sme my – ľudia bez politickej praxe, bez znalostí o tom, ako fungujú organizačné a inštitucionálne zložky komunistickej veľkosprávy – nemali žalúdok na čistky ani len na okresnej úrovni. Neboli sme krvilační politickí rivali, neviedli sme rozzúrených ľudí na barikády, len sme sa ocitli v spoločnosti niekoľkých intelektuálov, zamindrákovaných úbohou spoločenskou úlohou, akú zohrávali v bývalom režime. Nuž sa hnutie infiltrovalo. Cestu doň si preukazmi členov KSČ dláždili straníci, prichádzali aktívni agenti ŠtB, podvodníci, kariéristi.

Fedor Gál ešte v prvej polovici 90. rokov konštatoval: „To, že komunisti neprišli o peniaze ani o moc, že sa zachovali všetky hospodárske mafie, ktoré sa sformovali za uplynulých tridsať rokov, je chyba našej naivnej, intelektuálnej a príliš tolerantnej politiky.“

Taká nedokončená revolúcia. Bremeno onej nedokončenosti je však iba jedným z bremien celkovej transformácie. Slovensko nie je totalitný štát, ale potrebuje upevniť demokratické inštitúcie a princípy. Nevládne mu jedna strana, no budovanie právneho štátu je v zajatí korupčných, klientelistických, polomafiánskych praktík riadenia politiky a hospodárstva. Aj transformáciu národného štátu na občiansky sťažujú prejavy intolerancie a nacionalizmu, počuť ich z vládnych poschodí. My občania si platíme služby politikov a štátnych úradníkov, no málokedy si pozrieme, za čo platíme a či by nám za také mizerné služby nemali ešte vydať...

Marián Hatala

Obsah Listů 5/2009
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Nedokončená

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu