Ferdinand Vrábel

Aféra v Komárne. Kto vyhral?

Pomníky si stavajú ľudia už od dávnych čias na pamiatku svojich skutočných či domnelých predkov, na pripomienku slávnych udalostí alebo svojich hrdinov, skutočných aj domnelých. Pomníky boli od začiatku a sú až dodnes však nielen miestom pietnej spomienky na padlých bojovníkov, ale aj miestom, kde sa manifestujú aj politické záujmy a ideologické programy.

Čo sa stalo

V Komárne (mesto na území Slovenskej republiky) sa iniciatívna skupina, výdatne podporovaná mestskou samosprávou, rozhodla inštalovať sochu prvého uhorského kráľa Štefana I. (997–1038, kráľ od roku 1000), ktorý bol neskôr vyhlásený za svätého. Na slávnostné odhalenie sochy bol samosprávou pozvaný (a aj chcel „súkromne“ prísť a predniesť tam aj „súkromný“ prejav pred stovkami hostí na „súkromnej“ párty usporiadanej na verejnom priestranstve) maďarský prezident László Sólyom. Po turbulentnej komunikácii najvyšších slovenských a maďarských miest prezident do Komárna neprišiel, ale neodpustil si aspoň malú tlačovú konferenciu na moste spájajúcom fyzicky slovenské územie s maďarským, ktorú zakončil slovami: „Ja sa vrátim!“ Žiaľ, duchovné spojenie aj porozumenie medzi slovenským a maďarským národom sa aj v dôsledku tohto kroku napriek mostu i MOSTU-HÍDU (nová politická strana, ktorá si za jeden z cieľov sama stanovila aj zbližovanie a budovanie mostov medzi oboma národmi), ale najmä tomuto poslednému, veď iniciátorom aféry bol jeden zo zakladateľov (a aj jeden z najväčších škodcov a možno aj hrobárov) tejto strany, primátor Komárna, len skomplikovalo a oddialilo.

Po tejto v rámci snáh o budovanie zjednotenej Európy ojedinelej a aj veľmi nešťastnej udalosti sa obe strany predháňajú v obviňovaní tej druhej a v médiách – a je príznačné, že ako v maďarských, rakúskych alebo českých, tak aj vo väčšine slovenských – rôzni odborníci najčastejšie kritizujú jednoznačne a veľmi jednostranne len slovenskú stranu. Zdalo by sa teda, že slovenská strana napriek tomu, že prezidentovi susednej krajiny vstup odoprela a aj napokon dosiahla, že podľa nej v tento deň „nevítaný hosťť neprišiel, prehrala a maďarská strana vyhrala, lebo má sympatie veľkej časti maďarskej verejnosti doma aj medzi príslušníkmi maďarských menšín v zahraničí a aj vo väčšine médií.

Je to však skutočne tak? Dovolím si s takýmto hodnotením nesúhlasiť a tvrdiť, že nevyhral nikto, naopak, všetci prehrali, pravda rôznym rozdielom skóre. Najviac utrpeli slovensko-maďarské vzťahy, ale mínusové body sa rozdeľovali aj inde. Napríklad aj medzi politickými a odbornými poradcami oboch strán, novinármi aj politológmi.

Súvislosti

Je celkom iste absurdné, že komárňanskému primátorovi a tamojším maďarským poslancom prekáža inštalácia sochy sv. Cyrila a Metoda, o ktorú sa slovenská menšina v Komárne usiluje už celé roky, ale k pripravovanej pompéznej inštalácii sochy sv. Štefana (zdôrazňujem, že nie maďarského, ale uhorského kráľa, teda aj nášho slovenského) súhlas za účasti maďarského prezidenta dali bez mihnutia oka. Pritom ani ich nenapadlo pozvať aj prezidenta slovenského – keď nie pre inú príčinu, tak aspoň zo slušnosti. Čo z nevedomosti alebo oveľa pravdepodobnejšie zo zlého úmyslu pokazila samospráva, mohol ľahko napraviť maďarský prezident, keby to bol čo len trochu chcel, a to minimálne dvoma spôsobmi:

1) dohodnúť sa so svojím slovenským partnerom, že ak aj sochu neodhalia spoločne, aspoň sa s ním stretne,

2) zvoliť pre návštevu iný deň ako práve 21. august.

Nestalo sa však tak, a to nevrhá dobré svetlo ani na prezidenta MR samotného (mimochodom právnika), ani na jeho poradcov, ktorí mali predvídať, čo bude nasledovať, a varovať ho pred vážnymi následkami.

Na nevhodnosť tohto dátumu slovenská strana aj poukazovala, hoci to nebol práve najšťastnejší krok argumentovať aj týmto, pretože práve Sólyom sa pred časom za účasť maďarských vojakov na „internacionálnej pomoci“ Československu v roku 1968 ospravedlnil. Toto zase nevrhá dobré svetlo na poradcov a štáb predstaviteľov slovenskej strany, pretože tá mala po ruke oveľa pádnejšie a aj z hľadiska dneška, ale najmä budúcnosti dôležitejšie argumenty, len po nich siahnuť. Stačilo len natiahnuť ruku...

Slovenský premiér vo svojich vystúpeniach naznačil, že ide o oslavu „maďarskej štátnosti“ , čo bola vážna chyba, pretože maďarská štátnosť vznikla takmer na deň presne vtedy, keď aj československá, totiž až v roku 1918, a práve táto maďarská štátnosť je pre Slovensko vítaná, lebo nech by sa oslavovala hoci aj na slovenskom území, znamená to rešpektovanie výsledkov prvej aj druhej svetovej vojny. Práve toto premiérovi poradcovia nezvládli a mali mu zdôrazniť, že ide nie o oslavu maďarskej, ale o oslavu „uhorskej štátnosti“ , a to je podstatný rozdiel. Svätoštefanská myšlienka sa totiž v deformácii maďarských publicistov, politikov a, žiaľ, aj väčšiny historikov stávala postupne už v 19. storočí myšlienkou reprezentujúcou štátnu a územnú celistvosť Uhorska a takéto vnímanie tohto pojmu zosilnelo najmä po roku 1918, respektíve po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy 4.júna 1920, keď sa od bývalého Uhorska (nie Maďarska) oddelili dve tretiny územia. Nie náhodou sa po Viedenskej arbitráži a okupácii južného Slovenska horthyovcami (ktoré aj dnes Maďari nazývajú eufemisticky znovupripojením alebo dokonca oslobodením [!] spod českej nadvlády) usporiadalo na tomto území turné za účasti najvyšších vládnych špičiek, pri ktorom so sebou vozili ako stelesnienie tejto myšlienky relikviu –pravicu sv. Štefana. Toto bolo potrebné na slovenskej strane najviac zdôrazniť, ale práve tento argument použitý nebol a to bola zo slovenskej strany najvážnejšia chyba.

Aj keď samozrejme územie Slovenska malo k Uhorsku iný vzťah a bolo jeho súčasťou, svätoštefanská myšlienka sa v súčasnosti v mnohom zneužíva tak ako teória o tom, že český štát patril do zväzku Svätej rímskej ríše, bol jej podriadený a bol vždy súčasťou životného priestoru Nemcov. Hoci celý rad českých historikov aj právnikov už spoľahlivo tieto tvrdenia vyvrátil, vždy sa to z času na čas vracia a obnovuje. K tomuto argumentu sa siaha najmä v krízových obdobiach a nie je náhoda, že na to poukázali aj nacisti v marci 1939. Myšlienka o podriadenosti českého štátu ríši vždy slúžila podvracaniu a vyvracaniu českej štátnosti a samostatnosti a podobný účel vo vzťahu k národným štátom, ktoré vznikli po prvej svetovej vojne v strednej a juhovýchodnej Európe, má aj svätoštefanská myšlienka. Je fatálnym nedostatkom všetkých analytikov, ktorí sa udalosťami v Komárne zaoberali, že na túto súvislosť nepoukazovali. Je to vážna vec a bola by veľká chyba zastierať si oči pred tým, že existujú významné politické sily, ktoré sa aj pod pláštikom fráz o Európskej únii, európanstve, slobode pohybu a podobne pokúšajú o zvrátenie výsledkov druhej svetovej vojny a zneistiť a narušiť súčasné pomery v strednej Európe tak, ako sa vytvorili na základe povojnového usporiadania. Úsilie o zmenu hraníc je už v tejto časti kontinentu neprehliadnuteľné a je to tým vážnejší vývoj, čím ďalej sa viac potvrdzuje, že takéto zámery majú nielen nejaké okrajové skupiny extrémistov, ale aj časť oficiálnych politických štruktúr.

Poukazovanie slovenskej strany na dátum 21. augusta je takmer nepodstatné a tak isto je bezvýznamné aj to, či slovenská strana vedela o pripravovanej návšteve už dva mesiace vopred, alebo len týždeň. Ak by na slovenskej strane príslušní ľudia, ktorých úlohou je monitoring maďarských médií, boli včas vyhodnotili to, čo sa stalo 20. augusta v Budapešti, aj to by bolo totiž stačilo na vážny diplomatický protest Bratislavy alebo aj na odopretie cesty do Komárna. V tento deň, keď Maďari majú sviatok sv. Štefana, sa totiž na Námestí hrdinov v Budapešti uskutočnila prísaha nových vojakov maďarských ozbrojených síl, na ktorej sa prirodzene zúčastnil aj prezident a predniesol tam aj prejav. V ňom okrem iného povedal s nezakrytým cielením na Slovensko, že sa tu trestajú Maďari za používanie maďarčiny a že maďarskú (uhorskú) štátnu myšlienku majú právo oslavovať nielen v Maďarsku, ale v celej Karpatskej kotline a na celom svete. Aj na toto mala slovenská strana reagovať, ale – pokiaľ tak neurobila v diplomatickej nóte, čo nemôže byť všeobecne známe – nestalo sa tak. Najmä pre slovenskú verejnosť a tie slovenské médiá, ktoré aféru hodnotia jednostranne, by to bola bývala celkom iste zaujímavá informácia.

Uvedené Sólyomove slová, ale aj jeho predchádzajúce podobné aktivity nasmerované v minulosti aj proti Rumunsku a Srbsku totiž vážne spochybňujú argumenty o jeho „súkromných“ návštevách. Zatiaľ sa prezident vyhol „súkromnej“ návšteve Burgenlandu, čo je však nepochybne len otázka taktiky, pretože svätoštefanská myšlienka sa vzťahuje aj na túto časť Rakúska, na čo rakúske médiá v súvislosti s informovaním o udalostiach v Komárne aj upozornili.

Aj pre historicky a politicky nie príliš rozhľadeného človeka je celkom jasné, že tieto aktivity sledujú ciele aj verejné, ktoré nie sú veľmi čestné, ba ani želateľné. Naopak, mohli by mať časom veľmi nebezpečné následky. Treba ich dať do súvislosti s vyhláseniami predsedu Zahraničného výboru maďarského parlamentu, ktorý len pár dní po osamostatnení sa Kosova vyhlásil: „... toto je cesta aj pre nás“, alebo „Maďarsko susedí s Maďarskom“ . (Na iné aspekty uznania Kosova upozornil aj Lubomír Boháč v Listoch 4/2008.)

Najďalej však zašiel Viktor Orbán, ktorý v Dunajskej Strede na oslavách 10. výročia vzniku Strany maďarskej koalície (SMK) vyhlásil: „Príde ten deň, keď sa Maďari duchovne zjednotia...“ Aj bez súvislostí s udalosťami, ktoré sú známe spred 70 rokov, keď istý politik tiež vyhlasoval „Príde ten deň!“, sa pýtam, o aké duchovné zjednotenie Orbánovi ide, keď je známe, že Maďari sú duchovne stále zjednotení a nikdy duchovne rozdelení neboli? Je to len taktika politika, ktorý si predbežne nedovolí hovoriť o územnom zjednotení?

Počas diplomatickej krízy a aj po nej najmä maďarská strana poukazovala na éru zjednocovania Európy, európske komunitárne právo, Schengen a podobne. V tejto súvislosti hovorí veľa skutočnosť, že sa sporom Bratislavy a Budapešti Európska únia odmietla zaoberať. A vlastne je to aj pochopiteľné, ak je pravdou to, že pred cestou do Komárna varovala Sólyoma ako Angela Merkelová, tak aj švédske predsedníctvo EÚ. Bolo by aj nezmyselné, aby sa maďarsko-slovenské vzťahy riešili v Bruseli tak, ako sa o to opakovane pokúšajú nielen maďarskí politici, ale aj slovenskí poslanci maďarskej národnosti, najmä Edit Bauer, ktorá už urobila veľa zla pre vzájomné korektné vzťahy doma na Slovensku.

Všetkým kritikom nie celkom šťastného slovenského kroku odopretia vstupu maďarskému prezidentovi treba pripomenúť, že EÚ ani Schengen nezrušil zvrchovanosť jednotlivých štátov. Táto zvrchovanosť sa prejavuje práve v tom, že: „Stát je v mezinárodních vztazích svrchovaný, jestliže nad ním nevykonává moc jiný stát. Na území suverénního státu jsou vyloučeny jakékoliv akty cizí státní moci bez souhlasu daného státu. “ (zdôraznil F. V.)... „Členské státy Evropské unie se nestaly nesuverénní.“ Citáty sú z knihy Václava Pavlíčka a kol: Suverenita a evropská integrace, Praha 1999, s. 13 a 46).

Podľa spoločných ustanovení zmluvy o Európskej únii, doplnených Amsterdamskou zmluvou z 2. októbra 1997, EÚ je založená na zásadách slobody, demokracie, právneho štátu a rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd, zásadách, ktoré sú spoločné členským štátom. Ak sa niektorý štát domnieva, že tieto zásady člen EÚ porušil, existuje aj právny inštitút upravujúci opatrenia, ktoré môžu byť proti takémuto rušiteľovi prijaté. „Na návrh jedné třetiny členských států nebo Komise a po souhlasu Evropského parlamentu může Rada složená s hlav států a šéfů vlád jednomyslně rozhodnout, že došlo k závažnému a přetrvávajícímu porušení výše uvedených zásad ze strany členského státu poté, co byla vláda tohoto členského státu vyzvána, aby se k věci vyjádřila.“ (V. Pavlíček a kol., c. d., s. 234). Dôsledkom môže byť rozhodnutie Rady kvalifikovanou väčšinou o pozastavení určitých práv, ktoré pre členský štát vyplývajú z aplikácie zmluvy o EÚ, okrem iného aj hlasovacích práv zástupcov jeho vlády v Rade. Maďarsko má teda voči Slovensku otvorené všetky možnosti, ale vzhľadom na vyššie uvedenú informovanosť viacerých členských štátov o probléme ešte pred udalosťami v Komárne možno o tom, že sa Budapešť k tomuto kroku aj naozaj uchýli, oprávnene pochybovať. Snaha by aj bola, ale o tom, že by maďarský postoj podporila najmenej jedna tretina členských krajín EÚ alebo Komisia, možno len snívať.

A tak pravdepodobne zostane len pri ďalších slovných prestrelkách politikov, novinárov i analytikov, ktorých väčšina v tejto kauze zlyhala ako v dňoch krízy, tak aj po nej. Namiesto upokojovania vášní a triezveho, nezaujatého hodnotenia problému vo všetkých súvislostiach prilievali do ohňa olej. To v medzinárodných vzťahoch nie je nikdy dobré. Bude to mať za následok len ďalšie zhoršovanie slovensko-maďarských vzťahov a to v žiadnom prípade nemožno označiť za víťazstvo jednej alebo druhej strany. Prehrali obidve, ale najviac vinou skórovania do vlastnej bránky, pričom však počet vlastných gólov je na každej strane iný.

Ferdinand Vrábel (1948), PhDr., absolvoval archívnictvo na FF Karlovej univerzity v Prahe. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 5/2009
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Aféra v Komárne. Kto vyhral?

Čo sa stalo

Súvislosti

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu