Ivan Franc

Limity demokracie

(Došlo po uzávěrce)

Pod pojmom demokracia rozumieme predovšetkým spôsob správy vecí verejných. Po páde komunizmu žijeme už takmer 20 rokov v demokratickom zriadení a demokraciu už považujeme za samozrejmú. Na jej pozitíva pre náš život sme si rýchlo zvykli a naša mladá generácia si už život v totalitnom zriadení ani nevie predstaviť. A predsa sme dnes s mnohým nespokojní.

O demokracií sa hovorí, že je to nedokonalý systém, ale že lepší systém nie je. Pokúsme sa zamyslieť nad tým, v čom spočíva jej nedokonalosť, aké sú jej limity.

Demokracia vychádza zo základných predpokladov:

– právo všetkých občanov rozhodovať o veciach verejných,

– rovnosť všetkých občanov pri hlasovaní o veciach verejných,

– podriadenie sa menšiny väčšine,

– rešpektovanie ľudských práv menšiny.

Kvalifikované rozhodovanie pri hlasovaní vyžaduje podľa povahy vecí určitú intelektuálnu a vedomostnú úroveň. V tomto si však ľudia nie sú rovní. Čím zložitejší a odbornejší je predmet rozhodovania, tým menší je počet tých, ktorí sú schopní mu rozumieť a kvalifikovane o ňom hlasovať. Hlasujú ale všetci a tí, ktorí nevedia vec dobre posúdiť, dajú sa často ovplyvniť rôznymi účelovými informáciami. Tlač, rozhlas a televízia tu zohrávajú rozhodujúcu úlohu a dokážu účinne manipulovať s verejnou mienkou. Za nimi sa skrývajú rôzne mocenské skupiny, ktoré sa takto „demokraticky“ snažia presadzovať svoje záujmy. Aj tu sa prejavuje nerovnosť občanov, keď bohatstvo a moc poskytuje niekomu väčšie možnosti vplyvu.

S výnimkou referenda však z praktických dôvodov občania nerozhodujú o každej otázke priamo, ale prostredníctvom svojich volených zástupcov. Tí sa o svoje mandáty uchádzajú vo voľbách, ktoré sa konajú v niekoľkoročných intervaloch. Do volieb vstupujú na kandidátnych listinách politických strán a ponúkajú voličom plnenie volebného programu danej strany. Inak povedané, sľubujú voličom, že v prípade zvolenia budú presadzovať konkrétne body tohto programu. Volič má iba možnosť vybrať si z programov a kandidátov, ktoré mu ponúkajú jednotlivé strany, pričom zväčša musí voliť celú kandidátku a nie jednotlivých kandidátov (nanajvýš môže dať niektorému tzv. preferenčný hlas). Nemôže ale navrhnúť iného kandidáta ani vyčiarknuť kandidáta, ktorého nechce voliť. Týmto všetkým je značne obmedzovaný.

Voľby predchádza predvolebná kampaň, cieľom ktorej je presvedčiť voliča, aby volil tú či onú politickú stranu. Takáto kampaň je finančne náročná a jej financovanie (napriek rôznym obmedzeniam) dáva možnosť silným finančným skupinám viac či menej skryte vplývať pomocou sponzorských príspevkov na program tej-ktorej strany a jeho následnú realizáciu. Vytvára sa tak závislosť politickej reprezentácie na takýchto finančných skupinách.

Zvolení kandidáti vykonávajú svoj mandát počas niekoľkoročného volebného obdobia, pričom volič môže len sledovať, ako plnia, alebo neplnia svoje predvolebné sľuby. Ak s ich činnosťou nie je spokojný, môže svoju nespokojnosť vyjadriť až v nasledujúcich voľbách.

Medzitým nemá žiadnu možnosť zvolených kandidátov odvolať. Títo často na svoje sľuby zabúdajú a presadzujú celkom iné záujmy, spoliehajúc sa na to, že voliči majú krátku pamäť a do nasledujúcich volieb zabudnú na dôvody k nespokojnosti (napokon, vždy sa nájde nejaká výhovorka). Tu vstupuje do hry ďalší faktor, ktorým je politická morálka. Mandát je prejavom dôvery voliča a zvolený kandidát by túto dôveru nemal sklamať. Žiaľ, prax býva často iná.

Princíp rozhodovania väčšinou hlasov má tiež úskalia. Je rozdiel, či väčšinu tvorí 90 %, alebo len 51 % hlasov. V druhom prípade je rozhodnutie väčšiny diskutabilné. Pri tesnom pomere hlasov je takmer rovnaký počet hlasujúcich za aj proti a rozhodnutie väčšiny výrazne znevýhodňuje menšinu. K tomu pristupuje ďalší problém, ktorým je účasť na voľbách či hlasovaní. Pri väčšej neúčasti alebo zdržaní sa hlasovania sa ľahko môže stať, že väčšina je, vzhľadom na počet oprávnených voličov, v podstate menšinou.

Pokusom o riešenie problému je napríklad v parlamente podmienka trojpätinovej väčšiny pri prijímaní ústavných zákonov, alebo podmienka minimálnej stanovenej účasti pri hlasovaní, ako aj pri referende. Inak však platí princíp jednoduchej väčšiny.

V snahe o ochranu záujmov občanov pred prípadnými rozhodnutiami väčšiny vznikla charta základných ľudských práv, ktoré musia byť rešpektované. Medzi ne patrí právo na život, osobnú slobodu, právo na právo, na slobodnú mienku, na majetok, práva menšín, atď. Tieto práva sú zakotvené aj v ústave.

Demokracia má svoje problémy a nedostatky. Je otázkou, ako možno postupovať pri ich riešení. Predovšetkým je potrebná široká angažovanosť občanov, ich aktívny záujem o veci verejné a zvyšovanie vplyvu verejnej mienky na riadenie spoločnosti. Netolerovať u zvolených zástupcov neschopnosť, nečestnosť, uprednostňovanie osobných či skupinových záujmov, korupciu a vytvárať takú spoločenskú klímu, v ktorej len čestní a schopní kandidáti budú mať vo voľbách šancu uspieť. Byť tolerantní k názorom druhých, hľadať to, čo nás spája, a nie to, čo nás rozdeľuje. Podporovať zvyšovanie vzdelania a morálky občanov. To sa týka každého z nás. Len šomrať na nedostatky, to problémy demokracie nevyrieši.

K takejto angažovanosti má ale naša spoločnosť, žiaľ, ďaleko. U veľmi mnohých ľudí prevláda nezáujem, pohodlnosť a skepticizmus, že aj tak nič nezmôžu. Kým potrvá takýto stav, potrvá aj možnosť demokraciu prekrúcať a zneužívať.

Ivan Franc

Obsah Listů 4/2009
Archiv Listů
Autoři Listů

Ivan Franc

Limity demokracie

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu