Ako osemročný chlapec som ešte nevedel o Tomovi Sawyerovi a Huckovi Finnovi, nuž som po prvý raz v živote utiekol z domu neštýlovo, zlákaný príkladom o niečo staršej kamarátky, ktorá v utekaní z domu už nadobudla úctyhodnú prax a najmä sa znepokojene neobzerala ako ja, či si už po ňu konečne nejdú rodičia, aby ju odviedli do tepla domova, nakŕmili a odpustili jej ďalší poklesok, dokonajúc tak pocit dcérinej satisfakcie, a Twainovi hrdinovia ku mne neprišli, ani keď som mal desať rokov, zato sa do krajiny vrútili okupanti, a tak som sa po zuby ozbrojil detskou flintičkou, čo mala zátku vyletujúcu z hlavne namiesto náboja – večnú, vratnú zátku, priviazanú o kus špagáta – a znovu som bol preč z domu, zaľahol som pri moste a mieril na mestom sa valiace tanky, a potom som nechápal, prečo ku mne beží moja mama, prečo plače, berie mi pušku a vlečie ma (vzpínajúceho sa) domov, preč; isteže, takto sa nebojuje, takto sa ani nezískavajú noví priatelia, to predsa nebolo ono „mám rád lidi vašeho druhu, a pokud se navzájem nezabijeme, doufám, že budu mít později tu čest míti vás za přítele“, ako povedal Athos d'Artagnanovi pred súbojom pri kláštore bosých karmelitánov, ale ten odpor k uniformám mi už zostal na celý život, ako Jacques Prévert, ktorý v básni dá vojenskú čiapku do klietky a s vtákom na hlave vyjde do ulíc, stretne veliteľa a ten sa pýta, či už nie je zvykom salutovať, a vták odvetí, že nie, už nie je zvykom salutovať, a veliteľ sa ospravedlňuje, on si myslel, že sa salutuje, a vták hovorí: „nič sa nestalo, každý sa môže zmýliť“, napadá mi, že aj pesničkár Wolf Biermann sa riadne sekol, keď sa ako 17-ročný presťahoval do východného Berlína, no honeckerovci mu omyl pripomenuli už v roku 1976 – po koncerte v Kolíne ho zbavili občianstva a basta, pesničkár teda sledoval pád berlínskeho múra zo svojho hamburského bytu, trochu smutný, že ono zadosťučinenie sa scvrklo o čas, keď bol preč, a tak to, čo aj on zasial, žali iní, možno Vysockij v nebi pesničkárov o nich a o sebe ešte stále spieva „ať to teď beru nahoru či dolů, jen kdo je první, uznání má jistá, a člověk nemá chodit k cizím stolům, jen že ho zvou a že je tam dost místa“, aj on je akosi dlho preč, „z kola von“, možno by si aj dnes odpľul Keseyho zurvalec McMurphy, veď Vladimír temer nikomu nechýba, na Slovensku už nielen mienkotvorný bulvár informuje, ktoré celebrity môžu dovolenkujúci Slováci stretnúť na jadranských letoviskách, ale mňa sa to netýka, ja mám svoju rodinu, štvorročnú dcéru, ktorá so svojím bratom nerozhodne postávala pred vitrínou so zmrzlinou v Crikvenici a zmätená širokou ponukou kolovrátkovala: „ja si prosím... ja si prosím... ja si prosím...,“ aby nakoniec rezignovala: „a teraz ty, Marek“, ale inak je dobré vedieť, čo človek chce, hoci sa pri tom občas vystaví podozreniu, že je tak trochu preč či aspoň mimo, ako sociálny demokrat Fico, nosiaci na ruke hodinky za niekoľko tisíc eur – tie musia mať funkcií, vravím si – mohli by rovno prevziať i funkcie väčšiny ministrov, v krajine by nikto nič nezbadal, verejný život plný pochybných tendrov, ťažko skrývanej korupcie, polomafiánskych praktík a bezmála neobmedzenej imunity poslancov parlamentu by pokojne plynul k ďalším kauzám a vyšetrovaniam do takzvaného roztratena, ktoré sa v krajine pomaly stáva záväznou spoločenskou normou, zatiaľ čo pribúda tých, ktorí sú dlhodobo preč, najnovšie Ján Langoš, jeho rodná Banská Bystrica vyhlásila verejnú súťaž na návrh pomníka tomuto tragicky zosnulému demokratickému politikovi, ale sumu pre autorov diela, už schválanú, poslanci mestského zastupiteľstva (pre)schválili na iný účel, potom nastali ťažkosti s výberom dôstojného miesta pre pomník a naostatok sa objavili úvahy, že Banskobystričan by sa mohol ocitnúť až hen v Prahe..., nech už to dopadne akokoľvek, nevdojak som si spomenul na verše z básne „staré porekadlo po novom“ od Rakúšana Petra Henischa: „som, netreba hovoriť, kto, prichádzam, nemám sa pýtať, odkiaľ, kráčam, oni sa už postarajú, kam...“
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.