Reč potrebujeme, lebo sme si cudzí. Ide o reč v styku s cudzincami. Ide aj o reč pri poznávaní cudzích krajín a poznávaní cudzích kultúr. Ide aj o reč medzi menšinami. Ide aj o reč medzi manželmi, priateľmi, nepriateľmi, s úradníkmi. Ak by sme si neboli cudzí, nemusíme vydať ani hláska. Ako starí manželia. Niekedy už nepotrebujú ani gesto ani pohľad. Vedia, čo sa deje a čo treba. Nie sú si cudzí. Alebo dlhoroční spoluväzni. Stačí nepatrný signál a veci sú jasné. Nie sú si cudzí. Začínajúci milenci hovoria veľa, spoznávajú sa, lebo sú si cudzí. Dieťa sa v pude sebazáchovy naučí reč raketovou rýchlosťou. Narodí sa a všetci a všetko je mu cudzie.
Miliardy slov poletujú éterom, ulicami, v krčmách, na papieri. Slovné cunami je syndrómom vzájomného aj obecného odcudzenia. Nutkavé výzvy vo filmoch a časopisoch „Chceš sa zhovárať? Vyrozprávaj sa! Hovorte spolu! Hovorte spolu celá rodina, susedia, obce, národy!“ vlastne v tejto súvislosti ani neznejú paradoxne. Výzvy k slovnému cunami potvrdzujú odcudzenia od človeka k človeku. Pričom nie je tajomstvom, že najviac hovoria ľudia vtedy, keď nemajú čo povedať. Aj že hovoriť mnoho je jedna vec a hovoriť dobre druhá.
Každá záplava, cunami, povodeň nesie so sebou bahno, špinu, kal, zdochliny a iné hnusobstvá. Záplava reči preto tiež nie je číra, osviežujúca, potešujúca, povznášajúca a v kalných vodách reči sa najlepšie pohybujú a lovia jej podobní.
Represia bola a je vždy lacnejšia ako osveta, vzdelávanie, vydávanie krásnej literatúry, kultivovanie reči divadlom a filmom či rozhlasovými slovesnými dielami a budovanie knižníc. Kultivovanie spoločnosti a čírenie reči je nebezpečné. Cez číre okno priveľa vidno a pri kultivovanom jedincovi idiot vyniká len svojím idiotstvom. Či vlastne zaniká. Represia je preto najobľúbenejším nástrojom spupnej a idiotskej moci. Represia začína útokom na zmysluplnú reč. Ak teda taká reč existuje. Ak reč nie je iba kalnou záplavou, v ktorej si dobre loví idiot, bažiaci po moci, lebo je idiot.
Hovoríme veľa? Áno. Sme si cudzí? Ó áno, koľkí o tom vedia svoje. Volí vláda lacnú cestu represie zákonom o jazyku namiesto investovania do kultivovania jedincov malých aj veľkých? Ja hovorím áno. Aj tento text (349 slov) je toho dôkazom. Ako obvykle dodávam s klasikom, že kto so mnou nesúhlasí, môže mi ešte začať nadávať. A keďže mi je totálne cudzí, iste má k dispozícii kalnú záplavu slov.
(Písané pre Delet a Listy)
Zuzana Szatmáry je sociologička, prekladateľka, publicistka, poetka. Žije v Bratislave. Je riaditeľkou Nadácie Charty 77 – bezplatnej právnej občianskej poradne.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.