Teodor Münz

Myslieť na smrť

Hneď po skončení druhej svetovej vojny som sa zapísal na Filozofickú fakultu Komenského univerzity v Bratislave a strávil som na nej päť najkrajších rokov svojho života; pokojných, bezstarostných, bez obáv, čo bude zajtra, či budem mať čo jesť, kam sa skryť a či vôbec zostanem nažive. Všetko zlé bolo preč, boli to pre mňa roky šťastia a eufórie.

Študoval som filozofiu a profesor Svätopluk Štúr mal vo zvyku pozývať niekoľkých študentov do svojho bytu, kde sme debatovali, ba dával nám aj lístky na koncerty a do divadla a aj takto sa staral o naše kultúrne povznesenie. Pri jednej takejto návšteve u neho sme oslavovali tridsiatku spolužiaka, ktorý bol medzi nami najstarší a robili sme si dobrý deň z jeho vysokého veku. „Ty už ťaháš na štyridsiatku!“ smiali sme sa. Pre nás ostatných, ani nie dvadsaťpäťročných, bola štyridsiatka nepredstaviteľná, tratila sa kdesi v nedohľadne. Na vek sme vtedy nemysleli, veď sme mali pred sebou pozemskú večnosť.

Roky utekali v mladosti oveľa pomalšie než dnes, ale vek, starnutie ešte dlho nebolo zaujímavé a tým menej smrť. Boli sme ponorení do života, snažili sme sa nájsť seba samých, vlastnú cestu, získať vzdelanie a zistiť čo-to aj o samom živote. Postaviť sa ponadeň a mať k nemu vlastný postoj, dosiahnuť akúsi životnú múdrosť – to bolo ešte ďaleko. Naopak, čerpali sme múdrosť od druhých, najviac z kníh, hádzali sme do seba často ešte nestrávené vedomosti, s tým, že príde čas, keď to v nás dozrie a budeme sa vedieť k tomu kriticky postaviť a zužitkovať to. Človek musí byť vskutku v pokročilom veku a mať nadhľad, aby vedel pochopiť Heideggerovu myšlienku, že ľudské bytie je bytím k smrti, že človek sa na smrť pripravuje po celý život, že si ho z tohto hľadiska upravuje, že len keď si svoju smrteľnosť uvedomí a príjme ju, dospieva ku svojej celosti. Možno, ale v mladosti je mu to cudzie, nepochopiteľné, povedal by, že naopak, pripravuje sa na život, akoby večný, hoci pozemský. Myslieť vtedy na smrť mi vtedy pripadalo priam chorobné a dozaista nielen mne. Cudzia mi nebola len moja vlastná smrť, ale aj staroba. Že tieto Heideggerove slová platili už vtedy aj o mne, či som chcel alebo nie, to mi nenapadlo. Napokon, ani som o nich ešte nevedel. Rovnako mi boli vzdialené, hoci mi zneli veľmi pekne Masarykove slová, že treba žiť „sub specie aeternitatis“ – z hľadiska večnosti. Ich význam som síce chápal, ale vtedy to bola náročná požiadavka.

Sotva sa priznám sebe

Eufória sa pominula, po „víťaznom Februári“ sa rozhodovalo o ľudských osudoch, ba aj o živote a smrti a boli sme nútení prejavovať sa, chtiac-nechtiac sme museli však aj rozmýšľať, porovnávať minulosť s prítomnosťou, hodnotiť, lebo sme sa vskutku narodili do pohnutej doby, ktorá nám nedovoľovala nezaujímať postoj k udalostiam okolo nás. Najmä nie tým, ktorí boli tŕňom v oku niektorého z režimov, striedajúcich sa rovno pred našimi očami, čo sa mne podarilo až dvakrát. Na otázku: „Čo máš nové?“ som často odpovedal: „Chvalabohu, nič.“ a v dôsledku toho prichádzali hlbšie myšlienky, postrehy, hodnotenia, odliepal som sa od zeme ako lietadlo a získaval som nadhľad, nielen na život, ale aj na seba, hodnotil som sa nielen vedomostne, ale aj morálne, ako vlastne žijem, čo robím dobre, čo zle, či idem cestou, ktorú by som mal schvaľovať, alebo či blúdim.

Lebo človek má výhodu či nevýhodu aj v tom, že možných životných ciest je veľké množstvo, vydá sa viac-menej živelne jednou, ale neskôr, keď si vytvorí hierarchiu hodnôt a určitý svetonázor, nemusí s ňou súhlasiť, ale až ľutovať. To a to som nemal robiť, tomu a tomu slúžiť, za to a to sa hanbím, tým a tým ľuďom, aj svojím najbližším, som ublížil, a „mať vtedy ten rozum, čo mám dnes, zariadil by som si to lepšie“ – ilúzia, ktorej podliehame mnohí. Holdoval som viacerým vášňam, ktoré ma mrzeli už vtedy, ale nevládal som inak, tá a tá dlhá cesta bola zbytočná, zablúdil som, stratil som mnoho času a energie, čo už nedobehnem. Viaceré svoje prechmaty sotva priznávam sebe samému, nie to ešte iným, viaceré som si dokonca vytesnil až do nevedomia, no šikovný psychoanalytik by mi ich odtiaľ vytiahol. A s viacerými sa už nikdy nevyrovnám.

Našťastie mám však na svojom konte aj dobrá, ktoré ma hrejú a morálne povzbudzujú, všeličo ospravedlňujú. Dokázal som dokonca aj to, že som sa za svoje neodčinené zlo jedným revanšoval druhým, lebo niekedy sa svedomie nedá učičíkať. A to ma povznáša dodnes. Ešte som však nebol tak ďaleko, aby som si uvedomil, že dobro bez zla a naopak nie je možné.

Bezodní

Jedna z troch veľkých, od nepamäti jestvujúcich existenciálnych otázok človeka, ktoré Kant jasne formuloval a postavil pred neho, znie: „Ako mám žiť?“ Návrhov na správny a dobrý život je nepreberné množstvo, ťahajú sa od starých Grékov, ktorí si ich už vedome nastolili, môže sa však človek zvliecť zo svojej kože a navliecť si druhú? Najmä dospelý? Myslím, že tento jungovský životný obrat (Wende) sa podaril nemnohým a viacerí z nich sa po zásluhe stali potom svätcami, soľou života v svetskom slova zmysle. A tak ideme ďalej, vo všeličom aj proti sebe. Na rovnako starý príkaz „Buď sebou“ si však treba dávať pozor, lebo aj Hitler a Stalin boli sebou. A neboli to ani vykoľajenci, šialenci, ako radi hovoríme, azda aby sme sa zbavili hrozného podozrenia, že za určitých okolností môžu sa stať takými mnohí, možno aj my sami. Keď hovoríme, že treba byť sebou, myslí sa zvyčajne na to, že máme byť dobrí v zmysle všeobecnej morálky, alebo ešte viac tej hlbšej, neformálnej, ku ktorej máme tiež dispozície. Ale koľkí sú jej schopní? Predbežne zostáva zväčša len krásnou, ťažko splniteľnou požiadavkou. Musím povedať že chvalabohu. Aký neznesiteľný život by to bol, keby sme už na zemi dosahovali anjelský stav! Oveľa múdrejší je príkaz: „Poznaj seba samého“, je však, na našu škodu, ťažko splniteľný. Zdá sa, že sme bezodní, no keby sme sa poznali aspoň natoľko, že by sme vedeli, ako sa máme správať v každodennom živote, vyzeralo by mnohé inak. Nemyslím, že Sokrates mal pravdu, podľa ktorej človek koná zlo len z nevedomosti, a teda nepozná ani seba, lebo z toho plynie, že keby sme sa celkom spoznali, boli by sme zase anjelmi, čo by náš život znemožnilo, no viac sebapoznania a jeho korigovania by nám rozhodne nezaškodilo. Veď vieme ešte stále málo aj o živote ako takom, nevieme odkiaľ a kam ide, či má nejaký zmysel a aký. Viac vieme o ňom ako o biologickom jave, kým zodpovedanie našich existenciálnych otázok zostáva a asi aj zostane len na nás samých. Po tejto stránke visíme vo vzduchu a mnohí hľadajú pevný bod v náboženstve. Veda im o tom nepovie nič a moderná filozofia už tiež nie.

A potom prichádza vek, keď sa už človek nechtiac obzerá za seba a začína akoby posledné hodnotenie, skladá si účty, lebo má akúsi potrebu mať na konci pred sebou čistý stôl. Nielen pred sebou, prípadne aj pred verejnosťou, pred svojimi najbližšími. Pýta sa, či bol zodpovedný a ak áno, do akej miery. Lebo život nie je hra, a pokiaľ je človek citlivejší, musí si zodpovedať otázku, či v ňom obstál a ako, či mu vôbec stál zato, aký mal význam aspoň pre neho, ako z tej divokej riavy vyplával a či nepoškodil druhých. Získal už určitú životnú múdrosť, aj by sa o ňu, najmä s tými mladšími, podelil, no veľmi to nejde, lebo vždy o ňu nestoja. Ani veľmi nemôžu, lebo každý musí získať skúsenosti na svojej vlastnej ceste a radiť mu dopredu, ako má žiť, by znamenalo kráčať cestou toho, kto mu radí, a nie svojou. No príklady priťahujú a rady nie sú celkom zbytočné, lebo všeobecné výstrahy pred životným zlom platia azda o všetkých cestách.

Menšie zlá

Ide totiž len o to zlo. Dospel som do veku, keď mám nielen v hlave, v pamäti, ale už aj v krvi poznatok, že dobro bez zla a naopak nie je možné, že stoja nielen povedľa seba, ale sa aj prelínajú, ba že jedno prináša druhé, že sa naň mení, že hodnoty, teda svoje dobrá, si tvoríme síce len bojom proti zlu, no že samy sa po čase znehodnocujú a prehodnocujú a môžu sa stať zlom. Trvalé dobro by sa stalo samozrejmosťou, a teda prestalo by byť hodnotou. Aj zlo je hodnota, hoci nechcená. Zlo teda potrebujeme aj na to, aby sme mali hodnoty, aby sme sa snažili o stále väčšie dobro. Aj svätci zažili svoj obrat vďaka zlu, ktoré konali predtým, alebo ho aspoň pozorovali u druhých, a za ekologicky čistú Zem, za svetový mier bojujeme preto, lebo vidíme, aké zlo sme splodili a a čo môže pre nás znamenať.

Zlo teda musíme mať stále so sebou ako svoj tieň, aby sme sa hýbali dopredu a polepšovali. Túžby po večnom dobre bez zla sú podľa mňa nezmyselné. Potom chápem, že ako sa zväčšuje v dejinách dobro, zväčšuje sa aj zlo a dnes sme ním už natoľko ohrození, že sa môžeme v mieri i vo vojne vyhubiť a vziať so sebou i ostatný život na planéte. V tom je jeden z paradoxov nášho života, ktorého perspektívu nevidím v dobrom svetle. Sme ozaj omylom prírody, rakovinou tejto planéty, nešťastím seba samých?

Ale to je teraz vedľajšie. Ide mi o menšie zlá, o tie v mojom živote a o ich význam v ňom. Dva totalitné režimy, ktoré som prežil, to nemienili so mnou dobre, stíhali ma, v prvom mi išlo dokonca o život, no unikol som im a dnes, keď ich zásahy hodnotím z nadhľadu, zisťujem, že sa im za všeličo musím poďakovať. Zahnali ma, najmä ten prvý, do situácií, v ktorých som získaval kultúrne, morálne, spoločensky a inak a bez ktorých by som dnes nebol ani tam, kde som. Obrúsili ma, prehĺbili, pomohli rýchlejšie dozrievať, pochopiť spolupatričnosť dobra so zlom. Ich zlo sa mi po čase obrátilo na dobro. Takže napokon dospievam k starej životnej múdrosti, že „všetko v živote je na čosi dobré“, všetko sa nejako pozitívne zúročí, ibaže na to prichádzame len neskôr, prípadne nikdy.

Moja staroba

Keď veľké, najmä morálne zlo prežívame, skôr život až zatracujeme a chceme radšej nebyť. Zahŕňam sem aj tvrdé a tragické skúsenosti zo života druhých, ktorý nedopadol ani zďaleka tak dobre, ako doteraz môj, ba aj vyhasol, no mal som možnosť ho pozorovať, dozvedieť sa o ňom a vziať si tak poučenie. Poslúžil – ak! – tým, ktorých osud bol priaznivejší, teda aj mne. A azda aj budúcim generáciám, čomu však veľmi neverím.

Taká je moja doterajšia životná skúsenosť, skúsenosť mojej staroby, moja „múdrosť“ o starnutí. Každý má svoju múdrosť, ale azda nehovorím len za seba. Staroba nemusí byť len choroba, nemusí byť len čakaním na smrť, môže byť plodnou meditáciou i prácou, ba aj príchodom nového a neočakávaného šťastia, môže prinášať dary. Vášne pohasli, záujmy sa scvrkli, dostavila sa vyrovnanosť s nesplnenými túžbami po vysokých métach. Ale u koho ako. Keby sa ma dnes život opýtal, ako ten svoj hodnotím, povedal by som mu: „Bol si prešibaný, aj podrážavý, hrozivý, ale myslel si to so mnou dobre a bol si vcelku voči mne oveľa milostivejší, než ja vo svojom hodnotení voči tebe.“

Teodor Münz (1926) je filozof a publicista. Patřil ke kmenovým autorům Mostů.

Obsah Listů 3/2009
Archiv Listů
Autoři Listů

Teodor Münz

Myslieť na smrť

Sotva sa priznám sebe

Bezodní

Menšie zlá

Moja staroba

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu