Marián Hatala

Trochu husej kože na tvári

Bolo 21. marca, sobota, deň ako stvorený na priamu voľbu prezidenta republiky, a ja som sa holil. Tak to skrátka vyšlo, už dávno som bol kandidátom na holenie, voľby sem, voľby tam. Stál som teda pred zrkadlom a preberal kandidujúci sedemčlenný káder. Chtiac nechtiac mi pritom začali znovu chodiť po rozume cnosti, ktoré sa v súvislosti s takouto voľbou všeobecne predpokladajú: osobnostný vklad kandidátov, ich odbornosť, politická kultúra, čistá minulosť, to, aké problémy a témy považujú za ťažiskové, ako ich budú riešiť, kam chcú spoločnosť nasmerovať, presmerovať, posunúť. Ako si splnia povinnosť viesť nadstranícky dialóg? Nebudú si túto povinnosť zamieňať s právom viesť monológ, keď krajina je politicky rozparcelovaná a v jej medzizónach sebavedomo korzujú kšeftári, prebehlíci a politickí promiskuiti? Pozabudol som sa a strojčekom pritlačil o trochu viac. Penil som. Niveovo. Ešte aj hlavná protikandidátka pragmaticky prijala mravný relativizmus súperiaceho tábora. Sondujúc u premiéra možnosti povolebného politického konsenzu povedala, že ak ešte nedávno bol preňho terajší prezident absolútne neprijateľný, a teraz mu verejne preukazuje podporu – z bilboardov i z pražského zjazdu českej sociálnej demokracie, zoči-voči poloslepej a zuši-vuši polohluchej Ústrednej volebnej komisii, dá sa predpokladať, že aj voči nej by mohol zmeniť doteraz krajne zamietavý, priam triedne nepriateľský postoj. Veď hej, pomyslel som si, vykrucujúc ústa tak, aby som dláždil cestu žiletke, politika je umenie kompromisov a schopnosti vyjednávať. Ale človeku z toho pri holení naskakuje na tvári husia koža. Zbytočne. Klinec po hlavičke bezmála golfovým úderom trafil niekdajší hokejista Jozef Golonka, keď novinárovi pýtajúceho sa na minulosť ním preferovaného kandidáta a favorita, povedal: „Aká minulosť? My sa dívajme do budúcnosti v týchto kritických časoch!“

Presne tam sa totiž dívame, keďže veci verejné sme s poslednými parlamentnými či prezidentskými voľbami odovzdali do iných – vždy veríme, že dobrých – rúk. A tak si kratochvílne pinkáme, čo už. Lenže s načasovanosťou evergreenu stále ktosi vracia do hry tú istú loptičku: kto, ako a či vôbec vítal vznik samostatnej Slovenskej republiky. Aj tentoraz sme sa z úst najvyšších ústavných činiteľov dozvedeli, že je neetické, ak sa o funkciu prezidenta uchádzajú kandidáti, ktorí nemajú žiadny vzťah k Slovensku, ktorí boli proti jeho vzniku a nepodporili Ústavu. Cítim, že reč bola aj o mne, a to ani nekandidujem. A pritom pred takmer piatimi rokmi náš úplne najvyšší ústavný činiteľ vyjadril odhodlanie stať sa prezidentom všetkých občanov, teda aj mojím. A hoci jeho odhodlanie malo naskrze reálny základ – našinci spravidla, väčšinovo a z princípu nemajú nič proti tomu byť „všetkými občanmi“ –, svoj sľub napokon nedodržal. Už len preto nie, že aj kandidát na prezidenta je predovšetkým občan, všakáno?

Rozmrzelý zotrel som si penu z ucha. Napadlo mi, že možno ani o dva týždne, po druhom kole volieb, neprestanem byť občanom druhej kategórie. Za predpokladu, že novou hlavou štátu, bezostyšne podporovanou premiérom, sa stane tá súčasná, pred piatimi rokmi zvolená ako takzvané menšie zlo. Ak splní úlohu ľahkého favorita, v slávnostnej haravare, na prahu svojho ďalšieho funkčného obdobia opakovane vyhlási, že sa mieni stať prezidentom všetkých občanov, a teda aj mojím. Atakďalej, atakďalej.

Také slovenské špecifikum. Ako keď sa v Bratislave – Engerau (Petržalka) posadíte do vlaku mieriaceho do Viedne, no po pár metroch musíte vystúpiť, lebo na stále existujúcich hranicach prekladajú vlakové vagóny kvôli odlišnej šírke koľajníc. Trochu to pripomína na Oscara nominovaný filmový dokument 89 mm od Európy Marcela Łozińského. Pravda, ten sa odohral ešte v roku 1993 a na hraniciach Poľska a Bieloruska...

Marián Hatala

Obsah Listů 2/2009
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Trochu husej kože na tvári

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu