Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 2 > Marta Frišová: Veľkolepá prehra

Marta Frišová

Veľkolepá prehra

Po slovenských prezidentských voľbách

Tak ako všetko, aj priama voľba skrýva potenciálne šance aj hrozby. Pred piatimi rokmi v nich zvíťazil Ivan Gašparovič, dalo by sa povedať, ani nevedel ako. Jeden z dvoch hlavných favoritov, kandidát opozície, neveľmi charizmatický Eduard Kukan, ktorého voličom sa zdalo, že má prvé kolo vo vrecku, nečakane prepadol, zostal Vladimír Mečiar a proti nemu niekdajšie Mečiarovo číslo 2, Ivan Gašparovič, stelesnenie neškodnosti, kandidát vtedy opozičného Ficovho SMER-u. Zvíťazil práve hlasmi protimečiarovských, proreformných voličov, ktorí sa rozhodli voliť so zapchatými nosmi. Jeho heslo bolo: Myslím národne, cítim sociálne. Alebo naopak – ani on si občas v rýchlosti nespomenul.

Ivan Gašparovič naplnil očakávania, ktoré sme doňho všetci vkladali: závodil na ralley, hral na fujare, zahajoval preteky psích záprahov, pri štátnych návštevách si síce plietol Srbsko s Chorvátskom a Dominika s Benediktom (XVI.), ale v podstate sa nesnažil do ničoho príliš zasahovať. Popularita mu rástla. Po parlamentných voľbách prestal byť neškodným prezidentom opozície a stal sa prezidentom vlády a jej veľkým podporovateľom – aj keď s jedným z troch koaličných partnerov, tým najmenším, zotrvali vo vzťahu otvorenej a úprimnej vzájomnej nenávisti – s Vladimírom Mečiarom, ktorému bol skoro až do konca neškodným predsedom parlamentu.

Tieto prezidentské voľby mal mať vo vrecku: ten dobromyseľný milovník rýchlych áut s bielymi fúzami, s absolútnou podporou nacionalistov a Róberta Fica, ktorý stál na billboardoch s Gašparovičovým menom na perách, skoro akoby to boli jeho voľby, a nie Gašparovičove. Ale priama voľba otvára priestor tam, kde sa všetko zdá byť vopred dané.

Bol to očividne šok pre Róberta Fica – pretože oňho v týchto voľbách samozrejme šlo, nie o toho popleteného pána s mierne ostudnou minulosťou – keď pred voľbami začali rásť čísla Ivety Radičovej. Róbert Fico je totiž zvyknutý na to, že mu národ už dlho viac menej bezkonkurenčne verí, a keď hrozilo, že možno predsa len uspeje nejaký nový obľúbenec ľudu – vládna moc aj so svojím prezidentom vycerila zuby a vytiahla zbraň, na ktorú akoby v našej časti sveta ešte nikto nenašiel protizbraň: že Iveta Radičová by bola prezidentkou Maďarov, pretože má podporu maďarských voličov. Moderátori tele víznych debát opakovali to, čo povedali politici, a celé posledné dva týždne neúnavne držali pri živote otázky o autonómii a trvali na tom, aby im Iveta Radičová donekonečna opakovala, že žiadnu maďarskú autonómiu nechce. Robili to možno s najlepším vedomím, že sa správajú „vyvážene“, netušia, že ich rola nie je v tom nemať iné otázky, ako tie, ktoré im nadiktujú na svojich tlačovkách politici. Boli to zvláštne dni: SMER zabudol na svoju európsku tvár a prezident, že ešte nedávno bol dobrácky strýko s priškrteným hlasom. Maďarskí občania pochopili, že sú na Slovensku aj tak len nechcení hostia. Iveta Radičová pocítila, že vláda na vrchole popularity z nej má strach. Jej voliči zistili, že dovtedy nereálna možnosť, že by ich mohlo byť dosť na víťazstvo, naraz nie je úplne vylúčená. A zvyšok sveta, pokiaľ by sa v tých dňoch náhodou zaujímal o Slovensko, naraz mohol vidieť hranicu, za ktorou sú Róbertovi Ficovi európske hodnoty ľahostajné a že tá hranica je nepríjemne blízko.

Ivan Gašparovič napokon zvíťazil s odstupom, relatívne bezpečným. Rozhodne nie triumfálnym. Voliči Ivety Radičovej sa nadýchali nádeje na zázrak. S rastúcimi číslami videli Ivetu Radičovú v televízii čoraz uvoľnenej šiu, sebaistejšiu, energickejšiu a prirodzenejšiu. Jej vety boli jasné, ich logika sedela, nič sa jej neplietlo a nikto nemal šancu ju vyprovokovať k ničomu nedôstojnému. Mečiarovi voliči svojho času volili s láskou. Dzurindovi možno s nádejou, iní možno so sympatiou. A väčšina proreformných voličov v posledných rokoch volila s pachuťou. Voliči Ivety Radičovej si vyskúšali po rokoch niečo nové: v týchto voľbách volili s hrdosťou.

Bolo akoby samozrejmosťou – napokon, Iveta Radičová nebola prvá ani jediná ženská kandidátka – že sa na rurálnom Slovensku môže stať prezidentkou žena. V kampani sa o tom ani veľmi nehovorilo. Ale až taká samozrejmosť to zasa nebola. Cirkevná hierarchia ju diskvalifikovala za hriech liberalizmu: pretože nie je proti potratom. Proti potratom nie je ani Gašparovič, ani Fico: len tých sa na to nikto nepýta. Zrejme preto, že vzťahy medzi bývalým komunistickým prokurátorom a slovenskou cirkevnou hierarchiou sú príkladné. A tiež preto, že – nie sú ženy.

V prvých týždňoch kampani jej plno priaznivcov vytýkalo, že nevystupuje vehementnejšie, že sa má väčšmi vyhraniť voči vláde. Boli z nej sklamaní. Keď jej preferencie začali rásť, všetci začali obdivovať premyslenú stratégiu. Po voľbách sa zasa začalo špekulovať o tom, že možno mala ku koncu zmeniť tóninu, zaskočiť protivníka väčšou razanciou a ofenzívnejšie formulovať svoje postoje. V každom prípade je, bohužiaľ, nepochybné, že proti mobilizácii protimaďarskou paranojou je Slovensko dnes bezmocné. A tiež, že konkurovať difúznemu, beztvarému národno- sociálnemu konglomerátu mentálneho dedičstva Slovenského štátu pomiešaného s reálnym socializmom, reprezentovaného tou postavou roztržitého uja exprokurátora s fujarou, je až nadľudsky ťažké.

V deň volieb všetky slovenské televízie ukázali, že Ivetu Radičovú vítal nadšený potlesk jej priaznivcov, aj keď im šla oznámiť, že prehrala. Väčší, ako ten, s ktorým Ivan Gašparovič tým svojim oznamoval, že vyhral. Potlesk pre Radičovú nebol súcitný – to už všetci vedeli, že voľby sú prehraté, mali to najhoršie už za sebou a začali si vychutnávať, že ich je, ako povedala, „skoro milión“. Oveľa viac, než na začiatku mohli dúfať.

Marta Frišová (Šimečková) (1962) je prekladateľka, tlmočníčka a editorka. V rokoch 1994–1996 bola šéfredaktorkou česko-slovenského týždenníka Mosty, neskôr redaktorkou časopisu Domino-Fórum a neskôr SME, prílohy Fórum. Od roka 2007 je redaktorkou internetového projektu www.salon.eu.sk a od r. 2008 projektu Listy-Mosty.

Obsah Listů 2/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.