Tak ako všetko, aj priama voľba skrýva potenciálne šance aj hrozby. Pred piatimi rokmi v nich zvíťazil Ivan Gašparovič, dalo by sa povedať, ani nevedel ako. Jeden z dvoch hlavných favoritov, kandidát opozície, neveľmi charizmatický Eduard Kukan, ktorého voličom sa zdalo, že má prvé kolo vo vrecku, nečakane prepadol, zostal Vladimír Mečiar a proti nemu niekdajšie Mečiarovo číslo 2, Ivan Gašparovič, stelesnenie neškodnosti, kandidát vtedy opozičného Ficovho SMER-u. Zvíťazil práve hlasmi protimečiarovských, proreformných voličov, ktorí sa rozhodli voliť so zapchatými nosmi. Jeho heslo bolo: Myslím národne, cítim sociálne. Alebo naopak – ani on si občas v rýchlosti nespomenul.
Ivan Gašparovič naplnil očakávania, ktoré sme doňho všetci vkladali: závodil na ralley, hral na fujare, zahajoval preteky psích záprahov, pri štátnych návštevách si síce plietol Srbsko s Chorvátskom a Dominika s Benediktom (XVI.), ale v podstate sa nesnažil do ničoho príliš zasahovať. Popularita mu rástla. Po parlamentných voľbách prestal byť neškodným prezidentom opozície a stal sa prezidentom vlády a jej veľkým podporovateľom – aj keď s jedným z troch koaličných partnerov, tým najmenším, zotrvali vo vzťahu otvorenej a úprimnej vzájomnej nenávisti – s Vladimírom Mečiarom, ktorému bol skoro až do konca neškodným predsedom parlamentu.
Tieto prezidentské voľby mal mať vo vrecku: ten dobromyseľný milovník rýchlych áut s bielymi fúzami, s absolútnou podporou nacionalistov a Róberta Fica, ktorý stál na billboardoch s Gašparovičovým menom na perách, skoro akoby to boli jeho voľby, a nie Gašparovičove. Ale priama voľba otvára priestor tam, kde sa všetko zdá byť vopred dané.
Bol to očividne šok pre Róberta Fica – pretože oňho v týchto voľbách samozrejme šlo, nie o toho popleteného pána s mierne ostudnou minulosťou – keď pred voľbami začali rásť čísla Ivety Radičovej. Róbert Fico je totiž zvyknutý na to, že mu národ už dlho viac menej bezkonkurenčne verí, a keď hrozilo, že možno predsa len uspeje nejaký nový obľúbenec ľudu – vládna moc aj so svojím prezidentom vycerila zuby a vytiahla zbraň, na ktorú akoby v našej časti sveta ešte nikto nenašiel protizbraň: že Iveta Radičová by bola prezidentkou Maďarov, pretože má podporu maďarských voličov. Moderátori tele víznych debát opakovali to, čo povedali politici, a celé posledné dva týždne neúnavne držali pri živote otázky o autonómii a trvali na tom, aby im Iveta Radičová donekonečna opakovala, že žiadnu maďarskú autonómiu nechce. Robili to možno s najlepším vedomím, že sa správajú „vyvážene“, netušia, že ich rola nie je v tom nemať iné otázky, ako tie, ktoré im nadiktujú na svojich tlačovkách politici. Boli to zvláštne dni: SMER zabudol na svoju európsku tvár a prezident, že ešte nedávno bol dobrácky strýko s priškrteným hlasom. Maďarskí občania pochopili, že sú na Slovensku aj tak len nechcení hostia. Iveta Radičová pocítila, že vláda na vrchole popularity z nej má strach. Jej voliči zistili, že dovtedy nereálna možnosť, že by ich mohlo byť dosť na víťazstvo, naraz nie je úplne vylúčená. A zvyšok sveta, pokiaľ by sa v tých dňoch náhodou zaujímal o Slovensko, naraz mohol vidieť hranicu, za ktorou sú Róbertovi Ficovi európske hodnoty ľahostajné a že tá hranica je nepríjemne blízko.
Ivan Gašparovič napokon zvíťazil s odstupom, relatívne bezpečným. Rozhodne nie triumfálnym. Voliči Ivety Radičovej sa nadýchali nádeje na zázrak. S rastúcimi číslami videli Ivetu Radičovú v televízii čoraz uvoľnenej šiu, sebaistejšiu, energickejšiu a prirodzenejšiu. Jej vety boli jasné, ich logika sedela, nič sa jej neplietlo a nikto nemal šancu ju vyprovokovať k ničomu nedôstojnému. Mečiarovi voliči svojho času volili s láskou. Dzurindovi možno s nádejou, iní možno so sympatiou. A väčšina proreformných voličov v posledných rokoch volila s pachuťou. Voliči Ivety Radičovej si vyskúšali po rokoch niečo nové: v týchto voľbách volili s hrdosťou.
Bolo akoby samozrejmosťou – napokon, Iveta Radičová nebola prvá ani jediná ženská kandidátka – že sa na rurálnom Slovensku môže stať prezidentkou žena. V kampani sa o tom ani veľmi nehovorilo. Ale až taká samozrejmosť to zasa nebola. Cirkevná hierarchia ju diskvalifikovala za hriech liberalizmu: pretože nie je proti potratom. Proti potratom nie je ani Gašparovič, ani Fico: len tých sa na to nikto nepýta. Zrejme preto, že vzťahy medzi bývalým komunistickým prokurátorom a slovenskou cirkevnou hierarchiou sú príkladné. A tiež preto, že – nie sú ženy.
V prvých týždňoch kampani jej plno priaznivcov vytýkalo, že nevystupuje vehementnejšie, že sa má väčšmi vyhraniť voči vláde. Boli z nej sklamaní. Keď jej preferencie začali rásť, všetci začali obdivovať premyslenú stratégiu. Po voľbách sa zasa začalo špekulovať o tom, že možno mala ku koncu zmeniť tóninu, zaskočiť protivníka väčšou razanciou a ofenzívnejšie formulovať svoje postoje. V každom prípade je, bohužiaľ, nepochybné, že proti mobilizácii protimaďarskou paranojou je Slovensko dnes bezmocné. A tiež, že konkurovať difúznemu, beztvarému národno- sociálnemu konglomerátu mentálneho dedičstva Slovenského štátu pomiešaného s reálnym socializmom, reprezentovaného tou postavou roztržitého uja exprokurátora s fujarou, je až nadľudsky ťažké.
V deň volieb všetky slovenské televízie ukázali, že Ivetu Radičovú vítal nadšený potlesk jej priaznivcov, aj keď im šla oznámiť, že prehrala. Väčší, ako ten, s ktorým Ivan Gašparovič tým svojim oznamoval, že vyhral. Potlesk pre Radičovú nebol súcitný – to už všetci vedeli, že voľby sú prehraté, mali to najhoršie už za sebou a začali si vychutnávať, že ich je, ako povedala, „skoro milión“. Oveľa viac, než na začiatku mohli dúfať.
Marta Frišová (Šimečková) (1962) je prekladateľka, tlmočníčka a editorka. V rokoch 1994–1996 bola šéfredaktorkou česko-slovenského týždenníka Mosty, neskôr redaktorkou časopisu Domino-Fórum a neskôr SME, prílohy Fórum. Od roka 2007 je redaktorkou internetového projektu www.salon.eu.sk a od r. 2008 projektu Listy-Mosty.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.