Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 1 > Marián Hatala: Dusno, šero a poézia

Marián Hatala

Dusno, šero a poézia

Azda najobľúbenejšou lektúrou mnohých Slovákov sú články o nich. Nie preto, že ide o samé chválospevy a chválopevci dávajú Slovákov za vzor iným národom. To nie, lebo úvahy mávajú podobu sebaokiadzania a sypania si popola na hlavu. Slováci sú vraj zbabelí, bojazliví, alibistickí a nekultúrni. Iní sa domnievajú, že ochotne tolerujú politikom psie kúsky, že nemajú vôľu k introspekcii a definovaniu toho, čo je spoločensky nemravné a škodlivé. Podľa nich sú Slováci majstrami v schopnosti zjednodušovať. Ak treba, budú pochybovať o všeobecnej škodlivosti zla a nemravnosti, a takto sa pripravovať o možnosť obrany. Rýchlo si spočítajú, že iný postoj by im priniesol nepohodlie, starosti, záväzky. Logicky teda ubúda príkladov hodných nasledovania. Ak sa vyskytnú, málokoho „uvedú do pokušenia“. Vraví sa, že majstri zjednodušovania sú aj majstrami výhovoriek: Je nás málo, musíme držať spolu, inak nám hrozí – ako nás učia dejiny – zánik a záhuba.

Nečudo, že o slovo sa razantne prihlásili rôzne čudá, celebrity. Najlepšie ich ilustruje odpoveď speváka, ktorý na otázku novinára spustil: „Vo všeobecnosti si myslím, že...“ Vonku vládne šero, dusno, a bodujú hlásateľky správ o počasí. Každý, kto vyzerá k svetu, usmieva sa ako živá reklama na Lacalut a na kameru vie suverénne prečítať vetu – z predlohy. Taká je ponuka. Lebo taký je dopyt. A keďže nám chýba prirodzená elita, rozkvitá umelá. A my tvorcovia dopytu ďalej pričinlivo hnojíme a prihnojujeme. Hoci tým, že platíme koncesionárske poplatky a ani sa neopýtame: Ako to, že verejnoprávnosť verejnoprávnej je iba esenciou toho, čo jej ukladá zákon? Prečo sa na STV 1 do osprostenia národa pretŕčajú a pitvoria prvoplánovo-nízkopudoví zabávači?!

Aj napriek euru, ktorým od 1. januára všetci platíme, napriek zažehnanej energetickej kríze panuje u nás dusno a šero. V Bratislave je nemysliteľné, aby spisovateľ navštívil kolegovu čítačku. Považovalo by sa to za nenapraviteľnú chybu a neospravedlniteľný prejav slabosti. Znamenalo by to, že knihe svojho kolegu svojou návštevou prisúdil kvality, ktoré ne­môže mať. Hlavne mediálne známejší dobre vedia, že sa nepatrí citovať kolegov, lebo tí – ak povedali niečo, čo sa oddá šíriť ďalej – sa stávajú konkurentmi. Ak aj napriek tomu citujú, meno si nechajú pre seba. Kradnú duchovné bohatstvo iných, ale majú background. Myšlienky sa u nás nepokladajú za bohvieaké duchovné bohatstvo, ich hodnota je zanedbateľná, životnosť „jepičí“ a ochrana pred privlastnením či iným spôsobom zneužitia – symbolická.

Za oknami to vyzerá tak, že pomýšľam na cédé s krčmovou odrhovačkou Manic Depression od Iana Duryho. Do toho volá kamarát, ktorého zamestnáva istá spoločnosť z Viedne, aby mi zvestoval, že dostal napomenutie – približnou slovenčinou napísaný, svojrázny výklad Zákonníka práce: „Zúčastnili ste sa kladenia kritických otázok na tlačovej konferencii v radnici, sympatizujete s radnicou, kritizujúcimi novinármi, čo poškodzuje image zamestnávateľa ... preukazujete nedostatok aktívnej činnosti a prehliadate potrebu konať v prospech zamestnávateľa ... uskutočňovanie zadaných pracovných úloh je z Vašej strany možné označiť za konanie proti vlastnej vôli ... nedostatočne sa angažujete a podporujete vedenie kancelárie ...“ Hrozivé a lživé ako výzva Švorcovej podpisovať Antichartu: „Opovrhujeme tými, čo v neskrotnej pýche a nadutej nadradenosti, z egoistických záujmov ... sa odtrhnú a izolujú od vlastných ľudí, od ich života a skutočných záujmov...“ Či už sa všetci zbláznili naprieč hraniciam a spoločenským poriadkom?

Aj v tom šere a dusne je však miesto pre poéziu. Veziem štvorročnú dcéru do škôlky a sedemročného syna do školy. Nervuje ho chysta­ná písomka z prvouky, nuž si dodáva ­odvahy a pýta sa sestry: „Vieš ty vôbec, z koľkých častí sa skladá rastlina?“ Nastane ticho. Sestra, ktorá otázke nerozumie, sa zamrví v sedačke a vystrelí odpoveď: „Polievať!“

Marián Hatala

Obsah Listů 1/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.