Juraj Draxler

Premiér ako odpoveď na frustrácie

Premiér Robert Fico zastáva v slovenských médiách miesto ako žiadna iná verejne činná osoba. Pokrytím prekonáva ostatných politikov i mediálne celebrity. Jeho menom sú prešpikované poznámky novinových komentátorov, do titulkov si ho dávajú tínedžerskí blogeri. Jediný Robert Fico si môže klásť podmienky účasti (vypnutie telefonického hlasovania) v diskusnej relácii dominantnej, komerčnej televízie Markíza. Televízia ustúpi a onedlho, v čase plynovej krízy, premiérovi dokonca vyhradí zvláštne, krízové vydanie rovnakej relácie v špičkovom čase. Zrejme sa jej to vyplatí. Robert Fico priťahuje divákov. Odkiaľ sa vzala tá fascinácia jednou osobou?

V prvom rade premiéra chcú počuť a vidieť tí, ktorí mu fandia. Fico vystupuje presne tak, ako populárny politik na Slovensku vystupovať má. Je rázny, otvorený, impulzívny. Nehovorí v dlhých vetách, pozerá sa priamo pred seba. Každý úspešný slovenský politik takto vystupoval. Mečiar, Dzurinda i ďalší.

Mimochodom, úspešný český politik má zväčša celkom iné charakteristiky správania a komunikácie: menej zvyšuje hlas, má sklon k intelektuálnej póze, mudrovaniu, pokorný, občas až bolestínsky výraz. Takto sa vždy správal Václav Havel, Václav Klaus a mnohí ďalší. Až prehnane intelektualisticky a moralisticky sa kedysi tváril populárny predseda ODA Ján Kalvoda, až kým nemusel odstúpiť po tom, ako sa prišlo na to, že neoprávnene používa vysokoškolský titul. Tichým hlasom, skromnou gestikuláciou vynikal aj mediálne silne exponovaný pravicový ekonomický komentátor Pavel Kohout – až kým médiám nezačali byť trápne jeho mimoriadne zlé odhady finančnej krízy.

Späť k slovenskému premiérovi. Okrem postoja a gestikulácie prejavil veľký cit pre výber tém. Prvýkrát začal zbierať body u verejnosti v deväťdesiatych rokoch, keď v atmosfére šoku z nárastu kriminality začal hovoriť o treste smrti. V knihe, článkoch, vystúpeniach. Nebolo dôležité, čo vecne komunikoval (v podstate nič), ale to, že hovoril o treste tam, kde väčšina politikov akoby nad kriminalitou krčila ramenami. Neskôr začal hovoriť o sociálnej politike, o cenách energií. Okrem toho, že si vie šikovne vyberať témy, je Fico neúnavný a citlivý komunikátor. Jeho neprajníci ho vykresľujú ako niekoho, kto vyslal smerom k verejnosti apely, ktoré pre svoj „populizmus“ jednoducho museli zarezonovať. V skutočnosti si Fico svoju popularitu doslova vyšliapal. Prototypom slovenského canvassingu nie je Mikuláš Dzurinda, ktorý jedno leto jazdil na bicykli po vidieku, ale Robert Fico, ktorý celé roky neúnavne navštevoval mestečká a dediny, čo si málokto z jeho kritikov uvedomuje. A pri týchto návštevách hovoril: „Vždy ma prekvapuje, koľko múdrosti je medzi našimi ľuďmi, koľko bystrých postrehov v diskusiách počúvam.“ Oveľa lepšie ako iní pochopil, že ľudia nepotrebujú diskusie alebo prednášky, ale podporu a záujem o svoje problémy.

Neustále nahnevaný

Robert Fico zrejme nemá ani zďaleka takú hlbokú, oddanú podporu, akú mal v časoch najväčšej slávy Vladimír Mečiar, ktorému sa na mítingoch ľudia prihovárali trasúcim sa hlasom, niekedy v slzách. Ale pragmaticky obsadil priestor, z ktorého už ho v dohľadnej dobe ťažko niekto vyženie, priestor rázneho, nebojácneho človeka, ktorý stojí na strane ľudu. Slovensko sa rýchlo rozvíja ako kapitalistická spoločnosť. Iste, hlbšie dopady sa prejavia až neskôr, najmä jasné oddelenie tried podľa životného štýlu umožneného veľkosťou majetku. Ale už dnes má spoločnosť vytvorené určité majetkovo podporené „elitné“ štruktúry – zmes intelektuálov, podnikateľov, zamestnancov nadnárodných spoločností, ktoré predpisujú spoločnosti recepty a v médiách sú predstavovaní ako tá múdrejšia a mocnejšia časť národa. Bežný človek má navyše každodennú skúsenosť s dlhými pracovnými hodinami, reorganizáciou pracovných procesov, zmien v spoločnosti, ktoré ho zneisťujú. Neustále mierne nahnevaný Fico reprezentuje hlboko frustrované pocity väčšiny spoločnosti. Médiá mu navyše neustálym napádaním jeho antiestablišmentovú pózu betónujú.

A tým sa dostávame k oveľa zaujímavejšej časti Ficovej „popularity“. Premiér totiž hlboko fascinuje i ľudí, ktorí si z neho urobili strašiaka a voodoo bábiku. Čím vlastne Fico irituje tak, že ho jeho nepriatelia spomínajú zrejme častejšie ako fanúšikovia? Prečo sa bez jeho mena nezaobíde ani jedna komentárová stránka denníka?

Neprajníci Ficovi, pravdaže, vyčítajú konkrétnu politiku. To sa však deje pomerne zriedka. Koniec-koncov, čo robí vláda Smeru také, aby si ako reakciu zaslúžila vyslovene cholerické prskanie? Z údajného rozhadzovačného štátu nie je nič: sociálne výdavky slovenskej vlády predstavujú hlboký európsky podpriemer (aj po očistení od vplyvu demografie, kde krajiny so „staršími“ populáciami sú nútené míňať viac). Na sociálnu politiku Slováci nemíňajú viac ako Česi, Poliaci či Maďari. Zvrátenie reformy zdravotníctva zakázaním výplaty zisku poisťovniam? S tým samozrejme niekto nemusí súhlasiť, ale Fico tým iba znovu zaradil Slovensko do Európy, reforma ministra Zajaca vytvorila ojedinelý systém. Dôchodky? Vláda postupuje veľmi opatrne, otvorila možnosť ľuďom individuálne si vybrať, či budú sporiť v štátnom, alebo sčasti v súkromne spravovanom systéme. Fico tiež vágne vyhlašuje, že chce „silný štát“. Za to ho kritizujú aj konzervatívci, ktorí si do štítu inak dávajú napríklad Churchilla či Adenauera. A, opäť treba povedať, Fico v smere posilňovania štátu neurobil nič extra výnimočné.

Posledná z bežných ako tak konkrétnych výčitiek voči Ficovi je to, že je „populista“. V slovenskom kontexte sa „populistom“ hmlisto rozumie niekto, kto dáva nesplniteľné sľuby, alebo sľuby naopak žahko splniteľné, no dlhodobo škodlivé zavádza s cieľom lacnými argumentmi získať voličskú podporu. Tu však Ficovi ťažko vyčítať nejakú zmenu línie politického marketingu napríklad oproti predošlej garnitúre. Mikuláš Dzurinda sľuboval dvojnásobné platy, tvrdo kritizoval Mečiarov program výstavby diaľnic, hoci ho ďalej rozšíril (a na prvej zahraničnej ceste v Nemecku vyzdvihol ako investičnú výhodu slovenský diaľničný systém), jeho ľudia kritizovali zbytočnú „miliardu na Sisku“, hoci zakrátko rozpočet na tajnú službu zdvojnásobili.

Novinové mýty

Prečo je Robert Fico, premiér s konzervatívnou rozpočtovou politikou, v zásade pokračujúci v programovej línii predchádzajúcej vlády, nepretržite napádaný mladými redakciami slovenských médií?

Dôvody sú možno tri. Po prvé, pre bratislavskú kaviarenskú smotánku Fico predstavuje zástupcu väčšiny Slovenska. Pomalší život, malú priebojnosť, zmes nostalgie za určitou stabilitou starých časov, za väčším rovnostárstvom. Fico svojou rétorikou predstavuje všetko to, čo sa zdá zastarané a čo nie je „in“. Zdanlivo ohrozuje postavenie určitých vrstiev chtivých byť „elitou“, ľudí, ktorí chcú rozprávať moderne, zarábať nadpriemerne.

Po druhé, Fico, hoci nie je konkrétnou politikou zatiaľ v podstate nijaký ľavičiar, prebral určité rečnícke postoje bridiace sa tejto smotánke odchovanej na ideách lacného proamerikanizmu a primitívneho obhajovania kapitalizmu. Fico kritizoval zahraničnopolitické avantúry Bushovej vlády – tak ako mnohí iní európski či americkí politici – a odmietol sa napríklad zapojiť do diplomatického bojkotu Kuby.

Po tretie, slovenské „elity“ si jednoducho zvykli tlieskať realizovaniu receptov naordinovaných zvonku. Fico tým, že sa nehlási k reformám, irituje tých, ktorí sú silne poznačení syndrómom dobrého žiaka.

Ak sa aj premiér snaží z nejakej extrémnej pozície ujsť, médiá sa ho snažia do nej vtlačiť. Pri nedávnej energetickej kríze mal denník SME viac starostí s tým, ako z Ficovho silne diplomatického jazyka vyfiltrovať niečo, čo by znelo ako postavenie sa na stranu „zlého“ Ruska proti „dobrej“ Ukrajine, namiesto poctivého objasňovania pozadia plynového sporu.

Fico je jednoducho napádaný za každú cenu. Určité vrstvy ho ako terč potrebujú. Navyše, jeho skutočné postavenie na slovenskej politickej scéne médiá opriadli informáciami, ktoré mnohí pokladajú za „zjavné“, pritom ide o mýty. Ak niekto píše komentár o vládnom upravení výšky dôchodkov smerom nahor, explicitne alebo implicitne sa uvedie, že ide o ťah na uspokojenie „typických voličov Smeru“. Pritom dôchodcovia určite typickými voličmi nie sú. Smer volí reprezentatívny prierez demografických a sociálnych skupín obyvateľstva. Nie je teda ani pravda, že je stranou pre ľudí s nižším vzdelaním – opäť je to len mýtus.

Zosobnenie ľudu

Vláde Smeru a pôsobeniu slovenského premiéra sa určite dá mnoho vecí vytknúť. Hlavným problémom je to, že sa nerealizujú hlbšie reformy. Vláda nie je schopná nikam sa významne posunúť v reforme školstva, kde treba najmä výrazne zasiahnuť do osnov, namiesto toho prebehla kvázi-reforma umožňujúca školám viac si určovať obsah učiva (podobne nemohúco však postupovala aj predošlá vláda). Diskusie o dlhodobej politike a o formách manažmentu štátnej správy prakticky neexistujú – vláda si akurát nechala za ťažké peniaze vypracovať v akademickej sfére v podstate zbytočnú, urečnenú správu o strategickej vízii Slovenska. Tím poradcov premiéra (ktorí však nerozhodujú vôbec o ničom) pôsobí ako čakáreň na gerontológii – a to ani nie vekom, ako zmýšľaním členov.

V neposlednom rade nemožno prehliadať „podnikateľské pozadie“. Za vládou stoja silné skupiny stavbárov, developerov, obchodníkov so zdravotníckym materiálom a iní. Tu však médiá, vďaka svojej ochote kritizovať, zatiaľ ako tak plnia svoju kontrolnú funkciu, odhaľujú prešľapy a nekalé prepojenia.

Napriek absencii hlbších reforiem však treba povedať, že vláda Smeru a jeho koaličných partnerov zatiaľ poskytuje Slovensku mimoriadne stabilný režim, čo je ako podmienka ďalšieho rozvoja veľmi dôležité. Ani s nacionalistickou rétorikou sa to nepreháňa, hoci médiá by sa jej zrejme potešili.

Navyše sa vyčerpala opozícia. SDKÚ mala pred voľbami po tom, ako ukončila potrebné makroreformy (konsolidácia verejných financií, privatizácia) šancu pretaviť sa do silne konzervatívnej, stredovej strany. Strana sa chvíľu takto aj profilovala a dosiahla volebný výsledok pre mnohých nečakaný. Zmenu však už nedokončila, naopak, vrátila sa do pozície strany spájanej so slovom „reformy“, spájanej s mladými „analytikmi“, bankármi a inými ľuďmi v kravatách. Jednoducho, vedenie SDKÚ tak stratilo šancu zabodovať na tom, že ľudia proti reformám v zásade nič nemali (a ani nepožadujú ich zvrátenie), iba im vadila vypätá reformátorská rétorika a navyše sa obávali, aby niektoré veci, ako privatizácia, nezašli príliš ďaleko. Strana sa teraz zrazu zúfalo začala profilovať ako sociálnejší subjekt, ale na to je podľa všetkého neskoro.

Robert Fico dominuje slovenskej verejnej diskusii, pretože odpovedá na frustrácie. Pre svojich priaznivcov má cenu ako hnevlivé zosobnenie ľudu, brániaceho sa hlbokým, ťažko uchopiteľným, ale v každodennej realite citeľným spoločenským zmenám. Zároveň je vítaným terčom kvázi-elity, novinárov a intelektuálov, ktorí v zásade nemajú čo dôležité povedať, a musia sa teda aspoň vymedzovať osobnými útokmi. Jedným aj druhým poskytuje premiér možnosť ako sa vyhnúť intelektuálne a emocionálne komplikovanejším, ale pritom konštruktívnejším diskusiám. Premiér je témou tam, kde by sme potrebovali témy neosobné, širšie, hlbšie. To je na celom príbehu to najsmutnejšie. Nie je to však chyba Roberta Fica ako osoby.

Juraj Draxler (1975) pôsobí ako výskumný pracovník bruselskeho Centra pre európske politické štúdie (CEPS). Venuje sa najmä problematike dôchodkových reforiem a európskej konkurencieschopnosti. Pravidelne píše komentáre pre slovenský denník SME a prispieva aj do ďalších slovenských a medzinárodných periodík.

Obsah Listů 1/2009
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Draxler

Premiér ako odpoveď na frustrácie

Neustále nahnevaný

Novinové mýty

Zosobnenie ľudu

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu