Miro Čársky

Piliarske práce

(chlapská poviedka)

Štyria bratia: Sebastián, Florián, Marián a Ján boli všetci inžinieri strojári, hoci mama z nich chcela vychovať predovšetkým čestných a slušných ľudí. Otec by z nich oveľa radšej mal, podľa vtedajšieho módneho, ale aj praktického vzoru, právnika, lekára, stavebného inžiniera a potom už mohlo byť hocičo, aj umelec.

Najmladší Ján bol môj otec a staval turbíny a gátre. On bol jediný, ktorý otca nesklamal, lebo ani nemohol. Už mohol byť pokojne herec, muzikant, alebo prostitútka – tri najzavrhnutiahodnejšie povolania. Keďže na ňom neležala ťarcha nutnosti dokazovať, že za niečo stojí, ako na ostatných bratoch, tak sa pomaličky vracal dozadu, listoval v knihe techniky naopak, stranu za stranou, až sa dostal do oblasti, v ktorej existovali už len čiernobiele fotky, a tam navždy ostal. Viem, že by bol najradšej, keby sa mi ho do nejakej takejto knižky podarilo vpašovať, odfotiť ho staručkým Hazzelbladom, zrkadlovkou po babičke, ako stojí v montérkach pri obrovských liatinových stabilizátoroch storočného gátra, drží v ruke withworthový závitník a spokojne sa usmieva. Je drobný, s útlymi ramenami, a predsa čosi v držaní jeho tela naznačuje, že je to ten pravý muž na piliarske práce, čo má pary za troch. Text pod fotkou by znel: liatinový gáter firmy Gustav Topham, Wien. Rok výroby 1900. Foto 1930. Stal by sa jedným z bezmenných robotníkov, ktorí na týchto gátroch pracovali a ktorí sa vždy veselo škerili do objektívu, lebo v tých časoch si fotograf naozaj fotil ich, fotil ľudí, to až história mu na jeho fotkách prehádzala významy, zamenila objekt s pozadím.

Babička vravievala, že odkedy otec doštudoval, tak začala bojovať s pilinami, ale bol to márny, dopredu prehratý boj. Hoci otca podrobovala rôznym procedúram pred vstupom do domu, vždy sa nakoniec nejaká pilina na koberci našla a vinník mohol byť iba jeden. Napriek tomu tento boj nikdy nevzdala.

Hoci ma otec často brával so sebou (mal som ešte sestru, ale tú nechával doma), jediné, čo som si zapamätal, bolo, že je nebezpečné stáť s rozopnutou košeľou (alebo dlhými vlasmi) pri bežiacej remenici. Mal som názornú ukážku: remenica ma zdrapila za košeľu a asi dvakrát pleskla o zem, kým sa chlapom podarilo vypnúť motor. Vtedy otec spomínal, že ma niesol von s obavami o môj život, ale ako prišiel k dverám a chcel ich otvoriť nohou, tak ja som v tom momente čiahol na kľučku a otvoril mu. Vtedy sa rozosmial, lebo sa mu úžasne uľavilo, a nechtiac ma pustil na zem. Čiže som bol trikrát oplieskaný o zem. Malý Damján trikrát oplieskaný. Otcovi sa zdalo, že som potom trochu osprostel, lebo sa mi prestalo dariť v škole. No neviem, či to nebolo skôr tým, že do istého momentu mi išlo všetko samo od seba, a preto som sa nenaučil učiť. A to bola chyba, lebo mi nemohlo ísť všetko donekonečna samo od seba.

O konštrukcii a obsluhe strojov som si však nezapamätal vôbec nič, nemal som skrátka žiadne technické myslenie. Hoci moji kamaráti tvrdili, že sa raz v spánku ponorím do svojho podvedomia a potom vstanem a opravím každý stroj, čo mi príde pod ruku, a narysujem, aj s presnými výpočtami všetkých síl, nejaký super moderný gáter, alebo pásovku. Ale to budem iba námesačný. Potom sa zobudím a budem rovnako sprostý ako predtým.

Podľa všetkého som bol aj splodený neďaleko bloku gátra, ktorý svišťal naprázdno. Drevo bolo dávno dopílené a dosky sa triasli vo zveráku vozíka ako vejár, ale nebolo toho, kto by prehodil remeň na voľnobežku. Starý majster šiel do kostola a môj otec mal plné ruky mojej mamy. Zoznámili sa pri červenom smreku. Bol to červený smrek, ktorý si dedo vyhliadol na hriadeľ vodného kolesa. Otec ho šiel spolu s ním vyťať, a ako tak išli spolu lesom, dedo mu rozprával o svojej dcére. Otec sa zasmial: „Sváčko, veď vy ste si ju vymysleli. Vždy keď prídem k vám, tak akurát niekam odbehla. Ale rozprávať o nej viete naozaj pekne.“

Mama bola vylezená hore na strome a škodoradostne počúvala, o čom sa rozprávajú. Hore na strome. Na červenom smreku. Majster získal pílením hriadeľ a otec moju mamu. Anjela padlého na hlavu.

Dedo svoje nové koleso nikdy nedokončil a okresaný červený smrek, aj s osadenými lopatami, zhnil na dvore a zarástol žihľavou a lopúchmi. Takisto otec nedokončil svoj veľký projekt, totiž gáter z liatiny. Ostalo po ňom len zopár nepoužitých keramických ílových foriem. Viem, že keby mi pred smrťou stihol niečo povedať, tak by to bolo: „Postaraj sa o dedov gáter!“ Napriek tomu som jeho nevyslovené želanie nesplnil (moje alibi spočívalo práve v tom, že bolo nevyslovené), lebo som v sebe cítil úplne iné určenie. A hlavne som úplne inak vnímal stromy. Inžinierska definícia hovorí o lese ako zásobárni jednostranne ukotvených nosníkov. Stromy boli pre môjho otca drevo, pre mňa aj drevo boli stromy.

Časy, keď synovia pokračovali v načatom diele otcov, boli už dávno preč. To len môj otec sa v takých časoch zasekol. V časoch, kde existujú len čiernobiele fotografie. A kde sa remeslo dedí z otca na syna.

Dedo, čiže starý majster, mamin otec, sedel jeden večer doma, pozeral na fľašu rumu a myslel si: „Tak by som si s niekým vypil!“ Ale nikto nešiel a dedovi sa do krčmy nechcelo. Presne ten večer sa môj otec, ing. Ján Zboja rozhodol, že zájde do Mlynového za starým majstrom, ktorý vlastní asi najstarší gáter v Československu. Dozvedel sa o ňom od Hiršíka, mlynára a strelmajstra zo susednej dediny.

Dedo stále osamelo sedel nad fľašou rumu a povedal si: „Ešte počkám päť minút a uvidíme.“ Asi o tri minúty sa ozval vzdialený zvuk motorky Jawa 250. Brm, brmbrm.

Otec zastal na dvore, dal si dolu prilbu a zaklopal na dvere. Dedo mu otvoril. Videli sa prvýkrát v živote.

„No kde si tak dlho? Nemám s kým piť!“ povedal dedo.

„A čo pijete?“

„Rum.“

„Tak to ste moja krvná skupina.“

Dedo chcel byť pochovaný nahý, len zabalený v nejakej režnej plachte, bez truhly a najlepšie niekde voľne v krajine. A keď už na cintoríne, tak na takom, kde sú miesto pomníkov stromy a kde sa môžu pásť kozy. To preto, lebo za života nejednu kozu zabil presným bodom do miechy a spokojne zjedol. A pritom si hovoril, však sa nebojte, milé kozičky, ja umriem a rozložím sa na hlinu, z ktorej vyrastie fajná tráva, na ktorej sa vy budete popásať.

Podľa chuti kozieho mlieka vedel vždy zistiť, že na čom sa celý deň pásli. Ak jedli napríklad lopúchy, bolo mlieko trošku trpké. Ak ihličie, bolo trochu cítiť po živici.

Raz chcel od deda ktosi kúpiť liter kozieho mlieka. Dedo mu nalial do šálky. Chlapík vypil a povedal: „Dobré je, môže byť.“

„To som rád,“ odvetil dedo, „Dlžíte mi 3500 Kčs.“

„Čože?“

„No čo, no čo? Viete koľko chránených rastlín dnes pojedla tá koza? To máte v cene aj s pokutami…“

Alebo sníval o tom, že ho niečo roztrhá v hore a zožerie. To by potom jeho príbuzní nemali opletačky s pohrebom. O vlkoch vedeli v Mlynovom svoje. Neraz sa stalo, že cez dedinu bežala splašená jalovica, ktorej vlci už odžrali z oboch stehien. Alebo keď niekto nechal kozy pásť sa za zadným stavom aj cez noc, tak ráno mohol zbierať koštialiky na polievku.

Nepochybujem o tom, že keby bolo oficiálnym náboženstvom pohanstvo a uctievali by sa bohovia ako Svantovít Arkonský a Triglav Retranský, tak dedo by sa k tomuto náboženstvu hrdo hlásil. Ba možno by bol aj kňazom.

„Ale Kristus predsa nie je žiadny Boh!“ vykríkol raz v kostole uprostred svätej omše, presne tam, kde sa hovorí, že Kristus sedí po pravici Boha, svojho otca. Čistá špekulácia. Po omši si ho farár zavolal, aby mu teda akože vysvetlil, že čo teda akože podľa neho ten Kristus akože teda je!

Kristus je len učenie. Alebo cesta. Dá sa povedať, že neuskutočniteľná. Kristus na nás kladie také nároky, ktoré nemáme šancu splniť a tým pádom z nás všetkých robí hriešnikov, ktorí sa môžu iba kajať a celý život ľutovať, že prejavujú prirodzené ľudské vlastnosti. Niečo také povedal dedo farárovi a odvtedy boli priatelia. Farár bol totiž do Mlynového poslaný za trest, lebo prejavoval náklonnosť Abd-Ru-Shinovi, ktorý veľmi tvrdo kritizuje cirkev a pokryteckú vieru opierajúc sa o Sväté písmo: „Nie každý kto mi hovorí Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva….“ (Matúš)

Ľuďom vravel, že ich môže pokojne vyspovedať aj na poli, a to ich skôr vystrašilo ako potešilo. A celkovo zanedbával vonkajšiu okázalosť obradov a stále ľudí nabádal, aby sa zmierili so susedom, ktorý, sviňa jedna hnusná, si každý rok posúval plot o pár centimetrov do ich pozemku! Na dverách fary mal nápis: Tu býva strašné zviera!

Dedo sa ma nikdy nesnažil nič naučiť o gátroch a o dreve. Vždy hovorieval, že každý podľa svojich daností a schopností. Ak má byť zo mňa tesár, tak bude, aj keby som vyrastal medzi grófikmi. No skôr dobre videl, že ma to vôbec nezaujíma a že radšej sedím na kopci, hrám si na píšťalu a skladám pesničky.

Možná, že po vás zdědím nepěkné zvyky,

zbičuji dobytek, na něhu nevzpomenu,

možná, že časem zpiju se u muziky,

věren zůstanu drsnému jménu

A přece nejsem, jak vy ste býval, muž…

Moja sestra Juliána študovala právo a chodila na historický šerm. Ja som chodil na VŠMU na trúbku. Pre ňu som bol trúba. A ešte k tomu hlásna. Mal som k nej citový vzťah. Otec mi často hovoril, že dobrý piliar musí mať absolútny sluch. Lebo gáter má 365 zvukov a ty ich musíš všetky počuť. Ak počuješ, že je ich iba 364, tak je zle. A rovnako je zle, ak ich počuješ 366. Teda, nemusí to byť priamo katastrofa, ale znamená to, že sa niečo zmenilo, čiže sa niečo deje. Ja si viem pri gátri predstaviť akurát tak nejakú tupú diskotéku v štýle TUCTUC, ale že by sa mi to celé zdalo byť ako nejaká symfónia zvukov, niečo ako pieseň strojov, to sa ozaj nedá povedať. Ale rozumel som tomu, a to sa mi páčilo, že aj dobrý technik musí používať cit. Mňa napríklad na tej trúbke oveľa viac zaujímala samotná hra ako teória, čiže náuka o rôznych stupniciach a ich názvoch. Rovnako otec tvrdil, že veľa neučených dedinských chlapov má lepšie technické myslenie ako mnohí inžinieri. A to jednoducho preto, že si veľa vecí odskúšali v praxi a na vlastné oči videli ako fungujú. Niet nad empíriu!

Mal som inak veľmi blízko aj k ľudovým dychom, čiže fujare, trombite, koncovke, dvojačke, šestdierke a gajdám, čo mi učitelia vyčítali, pre nich existoval iba bíbop a Miles Davis. Mne sa na Davisovi najviac páčili jeho coververzie Michaela Jacksona.

Asi som tú lásku k starým veciam zdedil po otcovi. A Juliána tiež. Dá sa povedať, že mi bol blízky folklór takmer všetkých národov, no skôr ten smutný a temný, čiže náš, slovanský. Gajdy ma úplne uchvátili, ten surový primitívny zvuk a rozsah jednej oktávy, to bolo niečo akoby hudba bola nehobľovaná dubová foršňa, ktorou môžem niekoho ovaliť po hlave.

Juliána ma nahovorila, aby som im chodil robiť kulisu ku šermiarskym vystúpeniam na všelijakých starých hradoch, kde sa akurát konali kadejaké slávnosti, dni historického šermu alebo trhy starých remesiel.

„Možno si konečne nájdeš dievča,“ poznamenala uštipačne.

A musím priznať, že vidieť vlastnú sestru mávať veľkou vikingskou sekerou bol celkom zážitok, hoci nevyzerala moc ako Viking, skôr ako Pippi Dlhá Pančucha. Odvtedy som jej hovoril sekera. Pre prípadných nápadníkov odpudzujúce, pre budúcich zákazníkov priťahujúce. Išlo len o to, aby si ona vybrala, že o čo (či skôr o koho) jej ide.

Dedo s otcom sa stále hádali o posune. Dedov gáter pílil totiž tak, že posúval drevo do píl v tom momente, keď išli hore, čo bol podľa otca úplný strojársky nezmysel. Dedo nad tým veľmi nešpekuloval, len zošikmil píly a fungovalo mu to. Otec vymyslel, že dedov gáter by potreboval jednu zrkadlovú súčiastku, aby posúval správne, to jest vtedy, keď píly idú dole a deda skoro rozhodilo od jedu.

„Takto mi ten gáter doviezli, tak sa drž toho, čo tu vidíš, a nevymýšľaj nové súčiastky! Ešte mi povedz, že si mám vymeniť tie kužeľové prevody za reťaze ako to spravil Hiršík a na mieste ťa zahluším!!!“ kričal dedo a prechádzal sa nervózne hore dole okolo gátra.

„Na neho nemôžeš jemne, to nie je žena. Ja mu každé ráno pol hodinu nadávam a potom píli celý deň ako hodinky!“

Ľudia si k nemu vozili svoje drevo a on im ho pílil. Ale niekedy nastavil v samom strede jednu tenulilinkú dosku, ktorú pred nimi zatajil, a potom ju predal stolárovi na výplne dvierok do skríň a kredencov. Nikto si nevšimol, že mu kúsoček z jeho dreva chýba a dedo mal hneď vo vačku viac peňazí.

Roku 1952 dedovi gáter zapečatili komunisti, vraj nesmie píliť. Dedo pečať roztrhol a pílil ďalej. Zatvorili ho. Vrátil sa z basy a pílil ďalej. Celá dedina vstúpila do družstva až na desiatich gazdov. Za každým z nich chodili s tým, že je posledný, ktorý nepodpísal. Mlynové však bolo pánu Bohu za chrbtom, v chudobnom a neúrodnom skalnatom kraji, čiže nebolo o čo stáť. A tak päť hrdých a slobodných gazdov do družstva nevstúpilo, a predsa prežilo. Ešte po roku 1989 som stretával zatrpknutých vnukov tých, ktorým komunisti znárodnili majetky. A fakt som nerozumel tomu, ako sa môže zatrpknutosť dediť. Také dedičstvo by som veru nechcel. Môj dedo pílil na pohon vodným kolesom až do sedemdesiatych rokov. Vždy hovorieval: „Môj gáter prežil Hitlera, Stalina, Gottwalda. Širokého, a to ešte len bol parchant! Tak to by som sa pozrel, aby neprežil Husáka!“

Vždy robil so zapálenou cigaretou v ústach. Robil, robil, cigareta mu už pripaľovala peru, už ju mal celú obhorenú, no robil ďalej, až mu nakoniec popálila jazyk a vtedy ju vypľul rovno do pilín. Žiadne fajčpauzy.

Bol typickým príkladom života, ktorý sa dá prežiť bez vodičského preukazu.

A bez bezpečnostných predpisov EÚ.

V Mlynovom bola tesárska partia, ktorá kresala trámy, a vynášalo im to asi do roku 1980. Potom už sa na gátroch začali vo veľkom píliť aj hranoly, nielen dosky a klasická tesárčina išla do zabudnutia. Dedo, ako majiteľ gátra, ich rád provokoval. Keď raz kresali trám, tak sa k nim pritmolil a začal si ho znalecky obzerať. Chlapi znervózneli.

„Taký by som aj sám urobil a rýchlejšie,“ povedal nakoniec dedo.

„Čože?“ zvolali pohoršene chlapi.

„Na gátri,“ dodal dedo a zasmial sa.

Chlapi sa zasmiali tiež, ale v podstate im nemalo čo byť smiešne, lebo gátre ich pomaly pripravovali o chlebíček.

Raz k dedovi prišli turisti, ktorých zaujímali staré mlyny. Jeden z nich mu chcel ukázať, že sa vyzná v ľudovej architektúre, a tak pochválil jeho výzorník na štíte.

„Čože to tam mám na tom štíte?“ zareval na neho dedo.

„Výzorník. Tú hviezdičku,“ vysvetľoval zhovievavo turista.

„Ale to predsa nie je žiadna hviezdička, to je ozubené koliesko!“

Dedo sa začal hlučne smiať a do toho si opakoval: „Vraj hviezdička, anciáša jeho!“ Krútil hlavou a pritom doťahoval obruče na kolese. Turisti mu chceli pomôcť, ale dedo ich odohnal. Mal na to jednoduchý patent: jeden kľúč si oprel o hriadeľ a druhým doťahoval. Málokto si uvedomoval, aké je šťastie, že všetky tieto veci naučil môjho otca, lenže môj otec ich mal naučiť mňa a tu sa reťaz pretrhla. A tak ľudia, ktorých som spoznal na dedovom mlyne o mnoho rokov neskôr, museli na všetko opäť prichádzať sami.

„Však na internete to musí byť,“ povedal im zase nejaký turista.

A kde by sa to tam akože vzalo? Z kolektívneho nevedomia?

Ak to starí majstri nenaučili svojich synov, alebo nezapísali, tak to bolo naveky stratené. Na pamäť ľudí, ktorí chodili mlieť a píliť, sa nedalo spoliehať, každý z nich si to pamätal nejako inak, niektorí prisahali, že hovoria pravdu, iní priznávali, že sa im to tak iba zdá, že to tak bolo… a ktovie ako to bolo naozaj?

Jediná záchrana bol môj otec, ktorý väčšinu vecí naozaj spísal, ale nikde nepublikoval. Spísané to teda bolo a ležalo to u nás doma v šuplíku, až kým to po otcovej smrti odtiaľ nevytiahla moja mama.

Môj otec si rád vypil, ale strašne sa vždy bál, že sa to dozvie moja mama. Mama ho raz po opici poslala na vyšetrenia, že či nemá vred na žalúdku. Tak mu bolo zle. A otec poslušne chodil po vyšetreniach a pritom si myslel: „Keby ste len vedeli, aký som bol včera sťaťý.“ A lekári vyšetrovali, vyšetrovali a zistili, že je úplne zdravý.

Raz sa takto nevrátil z práce domov. Chodil totiž pešo na autobus cez vŕšky asi kilometer. Každý deň, hore dolu. Vyhovoril sa na strašnú haldu snehu, ale všetci vedeli, že vždy tade prešiel, nech bolo akékoľvek počasie. Ale mama si povedala, že otec už asi starne, a ten večer bola naozaj zlá snehová metelica. Len dedo mu povedal:

„Počuj, to si musel byť strašne ožratý, keď si tade neprešiel.“

„Pst, sváčko, máte pravdu, ale vašej dcére ani slovo!“

Vedeli to aj jeho kolegovia. Raz prišiel jeden za ním domov a otec na neho začal strašne mrkať ľavým okom. A kolega rozmýšľal, že či otec dostal do oka voľajaký tik, vôbec ho nenapadlo, že mu naznačuje, aby nehovoril o jeho „chorobe“ pred mamou. Otec začal mrkať aj pravým okom, lebo čakal, že kolega mu dá dáky signál, že pochopil.

„Počuj, čo máš s očami?“ spýtal sa ho kolega a otec sa rozosmial.

Kolega sa ho pôvodne aj chcel spýtať, že ako sa mu išlo vtedy takému ožratému domov, ale nakoniec to nechal tak, čiže mama sa zase nič nedozvedela.

Neviem, či sa dá povedať, že môj otec bol podpapučník, skôr sa mi len zdá, že si mamu strašne vážil a jej slovo pre neho veľa znamenalo. A dobre vedel, že urobil niečo zlé, čiže nepotreboval, aby mu to ešte niekto potvrdzoval.

Mama sa na neho krivo pozerala, už keď si dal jeden pohárik vína, alebo si zapálil fajku.

„Fuj, smrdíš,“ povedala mu a išla spať do vedľajšej izby.

Keď dedo s otcom pílili na gátri, často sa stávalo, že z dreva vybehol nejaký vyplašený chrobák a začal utekať čo najďalej od píl.

„Pardon,“ kričal na neho dedo, „obývačku sme ti naozaj nechceli rozpíliť.“

Otec sa chytil za hlavu.

„A teraz ideme cez kuchyňu, beda!“

Ale to len vtedy, keď bolo dosť vody a gáter pílil rýchlo. V suchom lete a cez zimu si dedo naváľal osemmetrového kláta, upol ho do posunu a išiel si zdriemnuť na pec. Za dve hodiny mal popílené. Musím povedať, že gáter vyzeral oveľa dôstojnejšie, keď pílil pomaly, ako keď kmital hore dole ako splašený. Vtedy pôsobil skôr komicky. Pre deda sa však rýchlosť zhupov rovnala zárobku. Stál pri gátri a v jeho rytme odratúval rukou peniažky do otvorenej dlane: Šesták, šesták, šesták, šesták….

„Chlapi, tak som si zajebal,“ povedal dedo a všetci chlapi v krčme sa k nemu obrátili.

Dedo sklonil hlavu a pozrel sa smutne na svoje zablatené topánky.

„Topánky od blata.“

Dedo mal ius primae noctis. Voda, ktorá k nemu prichádzala, bola úplne panenská, nepoužitá. Zbierala sa z trávnatých oravských stráni a kopcov a až tam, kde mal dedo mlyn, mala dostatočný prietok a spád, aby mohla poháňať koleso. Dedo bol prvý, kto ju použil na vyrobenie dosák a múky. Potom ju takú použitú pohrdlivo púšťal Hiršíkovi do susednej, nižšie položenej dediny. Prípadne mu do nej aj trochu načural.

Našiel v lese teleskopickú paličku po nejakom turistovi a odvtedy ju stále nosil. Hovoril jej štek. Raz som išiel s ním a s otcom potme zo susednej dediny zimným lesom. Išli sme od Hiršíka. Dedo mal baranicu, pichal do snehu štekom a celú cestu trieskal somariny:

„Škoda, že nie som vedec, lebo by som potom mohol veci vedecky dokazovať. Napríklad by som mohol vedecky dokázať, že nechrápem…“

Celý život závidel Hiršíkovi jeho ženu Agátu. Mala totiž v očiach čosi… proste čosi. Čosi, čo podľa deda Hiršík vôbec nevnímal, a teda nevedel oceniť. Po tomto zistení sa dedo pozorne zadíval na svoju ženu, že či na nej tiež nie je niečo, čo on nevie oceniť a Hiršík áno, ale nič také nenašiel. Hiršík bol aj strelmajster, čiže míner a mal pivnicu plnú dynamitu. Podľa deda len preto Hiršíkova pekná žena Agáta zošedivela už v päťdesiatke. Hiršík bol však veľký frajer, neohrozene sa na lane spúšťal k skalnatým masívom, ručne do nich vŕtal diery, ukladal nálože a aj ich odpaľoval. Bol niečo ako kaskadér, akurát, že to, čo robil, bolo aj užitočné. Keď sa v modernom veku vyrojili všelijakí bungee jumperi, ľadolezci a skalolezci, tak si pred nimi Hiršík mohol akurát tak odpľúvať. S takým výstrojom je každý frajer. A robiť frajerinu pre frajerinu? Tá dnešná mládež nevie, čo so sebou, a nemá Boha pri sebe. Ľudia sú skrátka príliš nasýtení, chudobu na nich!

Najhoršia dedova predstava bola, že by sa zrazu ocitol v krajine bez stromov. V krajine, kde sú len skaly a tráva a domy sa tam teda stavajú len z kameňa. Od základu až po strechu.

Nie, že by sa mu v takej krajine nepáčilo. Určite by sa tam dali pásť kozy a vyhrievať sa na slnku. Ale keď si uvedomil, že by bol úplne bez dreva, tak ho striaslo. Veď ani len tú stoličku by si nemohol spraviť na hoblici, musel by ju tesať z kameňa. A ako by chladila, keby si na ňu sadol, určite by mu hneď prechladol mechúr.

Raz ho otec vzal na hrebeň Roháčov a vtedy videl dedo svoju nehostinnú krajinu z predstavy na vlastné oči. Pred výletom sa stále otca vypytoval, že po čo tam idú. Potom to pochopil: pre poučenie. A poučenie, ak je dôrazné, stačí opakovať raz. Dedo bol celý čas veľmi nervózny, upokojil sa, až keď znovu vošli do lesa. A odvtedy už nikdy na Roháče nešiel.

Nemal po čo.

Druhá najhoršia dedova predstava bola, že sa mu utrhne kĺb, ktorý spája kľuku bloku a vačok zotrvačníka. Iba na jednej strane. Druhá strana sa zhúpne ako obyčajne, no tá utrhnutá za ňou nebude stíhať, blok sa nakloní a vyrve z lyžín a ďalej už budú len utekajúci chlapi, ktorým padajú za zadkami pätdesiatkilové kusy liatiny.

Dedo sa bál o gáter viac ako o svoje telo. Človek je krehký, ale liatina ešte krehkejšia.

Juliána dobre vedela, že posledných pár rokov sa mi s dievčatami príliš nedarilo. Naposledy som chodil so spolužiačkou, poslucháčkou muzikálového spevu, ktorej najväčším vzorom bola Katka Hasprová. To už každému v mojom okolí muselo byť jasné, že som dosť zúfalý. Ak sa nejaká páčila mne, tak som sa nepáčil ja jej a ak som sa nejakej páčil ja, tak sa mi zase ona nepáčila a tak stále dokola.

Na šermiarskych vystúpeniach mali hlavnú pozornosť šermiari, ale aj keby som bol v popredí, tak čo už je na muzikantovi chlapské? Okrem toho vzorka populácie sledujúca vystúpenia historického šermu na mňa vždy pôsobila dosť prázdnoducho.

Väčšinou som aj tak najradšej išiel s gajdami a píšťalami niekam do lesa a tam som sa prechádzal. Stromy dobre videli, že nemám pri sebe žiadny dobre nabrúsený kovový nástroj a tak som mal ich dôveru. Veru tie slovanské svätoháje mali čosi do seba. Potom som si našiel nejaký dobrý kútik a o dušu som gajdoval a píšťaloval.

Vždy som chcel byť muzikant, lenže pravý muzikant by mal hrať pre niekoho. Ja som však od detstva najradšej hrával len pre Ducha. Niekde v horách, ďaleko od všetkých poslucháčov. A v tom bol môj problém, lebo aká kariéra sa mi rysovala v tom, čo som mal najradšej? Iba ak hlboko introvertná a úplne skrytá pred svetom. A s tým som nebol úplne zmierený, lebo som asi predsa len chcel byť slávny.

Celá naša rodina trpela idealizovaním starých časov. No podľa reklamného letáku na Bánki – Turbinu sa toho na tomto svete až tak veľa nezmenilo. Stačí si spomenúť napríklad na to, aká bežala v televízore reklama na Old Spice alebo na obyčajný Teleshopping, a musí to byť každému jasné:

Pôvodná VODNÁ TURBINA patentovaná

Bánki Super

Je určená práve pre Vašu premenlivú, alebo strednú a malú vodu

Vysoké výkony sú docielené u jednoduchej do ¼ až 1/5, u dvojitej až do 1/8 – 1/10 – 1/12 maximálneho otvorenia. Záplava neškodí a neupchá sa, zvýšené obrátky, uzavrené postavenie atď.

Ale POZOR! Tieto vlastnosti sú dokázané len u pôvodnej pat. Bánki-ho turbiny, ktorú Vám dodá výlučne firma: ING JULIUS FUNCZIK, majiteľ výrobného práva (licencie), BRATISLAVA, Šuleková 18.

Konštrukcia dokonalá, uzavretá, vkusná a praktická, podľa jednot. názoru užívateľov: „Práca s týmto strojom je osožná, spoľahlivá a naplní nás radosťou.“

Čo máte z toho, keď si kúpite napodobenú turbinu s veľkými sľubami ponúkanú a potom musíte si nechať vymeniť kolo, alebo tzv. tlakovú turbinu a na koniec objednať novú? Chcete informácie? Podám vám adresy. Preto veľmi dôležitá vec: nekupovať turbinu podľa sľubov, ale podľa dokázaných zkutkov.

S napodobením na vonok nie je Vám pomôžené, duša je vnútorná vec a tá je práve patentovaná.

Neverte, že turbina za nízku cenu tiež vyhovuje, pamätujte sa, že ani mlynár nemôže dať akostnú múku za cenu otrúb.

Odborník žije zo svojho vtipu a tvorivej práce v prospech mlynárov, fušer žije z práce odborníka a jeho tvorby na úkor mlynárstva.

Koľkokrát sa mi sťažovali obete sľubov: „Bohužial neznali sme Vašu firmu, verili sme sľubom a špatne sme pochodili…“

Aby Vás od škôd zachránil, rozposielam tento prospekt každému s tým želaním, aby ste sa obracali vždy na správne miesto: na moju jedine oprávnenú a odbornú firmu.

Do tejto doby postavil som sám vyše 120 turbín a každá pracuje k najväčšiej spokojnosti užívateľa.

Čakám každého k službe pripravený, kto má pochopenie pre odbornú prácu a vie si akostný stroj dobre hodnotiť.

S pôvodnou pat. BÁNKI SUPER turbinou zarobíte si viac ako s vodným kolesom, to Vám potvrdí každý, kto s ňou pracuje.

Pre vypracovanie ponuky ráčte mi udať spád v metroch a množstvo vody v litroch za sekundu alebo vyžadovanú silu v Ks.

Až máte už turbinu, postúpte láskave prospekt známym.

Po dvadsiatich siedmich rokoch od dedovej smrti a pätnásť po otcovej som prehovoril sestru, aby sme sa išli pozrieť do Mlynového na dedov gáter. Zdedila ho mama, no doma o ňom nikdy nepadlo ani slovo. Ani sme sa ho so sestrou netrúfli pred mamou spomenúť. Auto, ktorým sme išli, bolo plné rozjarených šermiarov, ktorí sa ani nenamáhali prezliecť a natrepali sa dnu aj so zbraňami, naozaj zázrak, že sa nepoprepichovali navzájom. Naviac si k nám prisadol chlap zo šermiarskej skupiny Tučniaci, ktorý o sebe tvrdil, že pokazí každú váhu, na ktorú sa postaví, lebo ručička jej v tom momente odletí do vesmíru. Išli sme z Likavky, čiže najskôr na Kraľovany a potom popri Orave, hore, do pochmúrnej a surovej krajiny. Bola aj hmla a mierne mrholilo, aj šermiari stíchli, až nakoniec jeden z nich povedal:

„Teraz by ma vôbec neprekvapilo, keby sa z tej hmly vynorilo 20 pohanských bojovníkov na koňoch odetých v koži a ozbrojených slovanskými sekerami.“

„Alebo stádo zubrov…“

Naozaj to bola taká krajina, s prehľadom ignorovala 20. storočie, len cesta, murované domy, kameňolom a nové penzióny nám rušili našu ilúziu o staroveku. Trstená, Tvrdošín, Nižná, Podbiel, Biely Potok, Habovka, Zuberec a nakoniec Mlynové pod úpätím mocných Roháčov.

Vytrepali sme sa z auta a kráčali lesom. Dedov mlyn bol kúsok poniže dediny. Neodolal som a trochu zmačkol gajdy, zvuk splynul s lesom a s hmlou, akoby tam patril odjakživa. Ako sme sa blížili, tak sme počuli hlasy a búchanie náradia. Znelo to, akoby na mlyne niekto pracoval. Cítili sme sa ako v meste duchov. Nikde nikto, ale tráva pekne pokosená, nové stavidlo, nanovo vymurovaný náhon, na hati vymenené tri horné brvná, koleso sa točí ako o dušu a gáter píli. Asi sme so sestrou čakali skôr zarastenú a chátrajúcu stavbu, po ktorej sa nostalgicky poprechádzame a zaspomíname si na detstvo.

„Po sedemnástich rokoch znova píli!“ oznámil nám za chrbtom nadšený hlas. „Teraz sme ho spustili!“

Pred nami stál tenký, nakrátko ostrihaný chalan v zelených montérkach a hodinkami okolo krku. Ruky samý mozoľ a zamazané od oleja.

A nebol sám. Dve dievčatá pod gátrom odhrdzovali oceľovými kefami dve liatinové remenice. Pod zakvitnutou jabloňou stála koza a pásla sa, vnútri zjavne niekto kúril, lebo zo strechy sa valil dym. A ešte jeden chalan v ušpinenej čiapke ručne hobľoval hrubé verpanové foršne.

„Pokojne sa tu obzrite a ak by vás niečo zaujímalo, tak sa pýtajte,“ povedal tenký chalan a voľakam odbehol.

Stáli sme so sestrou ako obarení a neboli schopní slova.

Zobudil som sa na to, že vonku niečo strašne hučí. Bola to hať a ja som ležal hore na senníku zabalený iba v deke. Vedľa mňa moja sestra a z druhej strany, fíha, voľajaké veľmi pekné dievča. Voňalo od acetónu. Pravdepodobne mi ju aj predstavili, no nikdy som nemal pamäť na mená. Vymotal som sa z deky a zliezol po rebríku dole. Vonku bolo zahmlené ráno. Nafúkal som gajdy, postavil sa pod veľkú lipu a spustil. Oslavu rána. Do mojích gájd sa ozvalo práskanie bičom a chrapľavý hlas.

„Na panské, na panské!“

To sa začínal pracovný deň na píle.

Keď sme sa so sestrou priznali k tomu, že sme mlynárovi z rodiny, vyvolalo to medzi mladou partiou veľký rozruch. Otec s mamou boli pre nich totiž anjeli z neba. Mama im prenajala dedov gáter za korunu, aby ho mohli zrekonštruovať. Bola uveličená. Nikdy by si nepomyslela, že v dnešnej dobe sa nájdu mladí ľudia, ktorí budú chcieť nadviazať na prácu jej otca a muža.

Jediná vada bola, že sa nemali poriadne čoho chytiť. Iba ak prietoku potoka a spádu. Keďže im nechýbala odvaha a technické vzdelanie, tak spravili takmer celú technológiu, keď mama konečne našla dakde v skrini staré otcove rukopisy a dala im ich s rozpačitým úsmevom, že naozaj nevie, či im budú na niečo dobré. Filip, ten chalan, čo nás privítal, bol z toho úplne nadšený.

„Taký nádherný materiál, takto nemajú spracované mlynárstvo ani v Čechách! S tým treba ísť na najväčší mlynársky kongres, ktorý organizujú docenti Mlynka, Turbina a Hriadeľ, a spôsobiť tam škandál!“

Ale nie všetkým urobili radosť. Niektorí dedinčania si zvykli, že dedov mlyn je opustené miesto a chodili si tam opekať, súložiť, fajčiť a pod. Teraz boli na prišelcov napajedení. To, že funkčný vodný mlyn a píla priťahoval tisícky turistov, ktorí nosili do chudobného kraja peniaze, oceniť nevedeli. Turistov rovnako neznášali.

Mne osobne odpadol veľký kameň zo srdca, lebo som mal trochu výčitky, že sa o dedov gáter nestarám. Teraz som videl, že je v dobrých rukách, a hovoril som si, že keď niekto iný splnil želanie môjho otca, možno ja som splnil želanie niekoho úplne iného.

Rozhodli sme sa s Juliánou, že pár dní ostaneme a pomôžeme. Šermiari odišli vlakom.

Hobľoval som hrubé verpanové foršne s chalanom v ušpinenej čiapke. Bol to insitný tesársky majster. Naučil ma, ako zistiť podľa vlákien, v ktorom smere nebude hoblík vytrhávať. Foršne boli na novú podlahu do gátra a narezal si ich sám gáter.

„Hobľovačke je to jedno,“ povedal, „Ale mne nie.“

Uprostred roboty za nami prišlo čiernovlasé acetónové dievča a dalo mi pusu.

„Gajdošu, gajdošu,“ vykríklo a utieklo.

Volala sa Agáta.

„A ja tvoju dušu, prečo si gajdovau v nedeľu cez omšu?“

Mal som pocit, že som sa vrátil do detstva.

Za túto poviedku vďačím najmä piliarovi Stanovi Juricovi z Lábu, nočnej more z Kvačian, Milanovi Šablatúrovi, všemajstrovi Sebastiánovi Štefaniakovi, taktiež z Kvačian, a statikovi Pedrovi z Bratislavy.

V texte je použitý úryvok z básne Táta od Jana Čarka.

Miro Čársky (1975) je slovenský spisovateľ. Vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Žije v Považskej Bystrici a v Bratislave. Vyšla mu kniha poviedok 1872 km od mora.

Obsah Listů 6/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Miro Čársky

Piliarske práce

(chlapská poviedka)

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu