Mila Haugová

Básně a překlady

Sebastiana chce byť slovom tela

medzi tebou a mnou nech sme akokoľvek blízko
slovo je vždy medzi. pozorujem pozorovanie. ako dlhý lúč
pretne ráno vždy ten istý obraz. ako hovoříš. to čo si
povedal. slovo je vždy medzi. nič len slovo medzi slovom
ktoré je nič. ako hovorí. to čo povedala. až po kostru
slov ktoré striehnu po pokožkou hotového
(nedokončeného) textu tela.

the way you moved through me

Sebastiana v záhradě

priveľa vie o mne moja záhrada. moje rastliny rastú
v tebe bezo mňa. korene sa dotýkajú v lone. všetky
slová. v záhradě tela. mimo sna. je miesto kde nič
nerastie. stopa vzdialených úst. vydýcha si jaskyňu
pre snové korene. medzi ohradou a múrom. voda stále
neviditeľne v listoch stúpa. tieň ako nôž. dievčatko
si zroluje podkolenky. už by mala byť doma. koža splnu
sa roztiahne nad tiene. počuje svoje telo: krajina
okolo ako cudzinec. tekutá. s dvomi dušami. bude nahá
keď prídeš. reč v ktorej hovoria tiene: sestra spí
v bratovom méně…

)à Georg Trakl(

Abgeschiedenheit = odlúčenosť

Sebastiana trápi nielen seba

šikmý svah tela. blízkosť mohla byť aj iná. sklon
k rýchlym ranným snom. súhvezdia sú hniezda. paralelná
rieka s dlhými tieňmi. arkády. tvrdé vrstvy svedomia.
tento konár sa nezlomí? ako si márni život. nechtami
o stenu. husté stopy. vtáčích krídel v priestore. dvaja
z toho istého dna. ponornej rieky. čas sa im zužuje.
teraz niečo iné svieti. prerazí hrubé múry. ťažké hmlisté.
skoro nikto sa už na to nepamätá. dvaja z toho istého sna
pod kamenným viečkom. spadnuté hniezdo dravca: perie.
krv.
tma.

narodenie zrkadla

Arkády

len detský strach z nemých tichých zvierat

nehybné čakane rozprestretých krídel

spája hlasy ktoré nikto nepočuje

písmo blúdiace labyrintom

pulzujúce lono

Georg Trakl

Amen

Čosi hnilé kĺže sa zotletou izbou;
Tiene na žltých tapetách; v temných zrkadlách
sa klenie slonovinový smútok našich rúk.

Hnedé perly rinú sa cez odumreté prsty.
V tichu
sa otvárajú modré makové oči anjela.

Aj večer je modrý;
Hodina nášho odumretia, tieň Azraela,
Ktorý stemní hnedú záhradku.

Večerná pieseň

Večer, keď chodíme temnými chodníkmi,
Zjavujú sa pred nami naše bledé postavy.

Keď nás smädí
pijeme bielu vodu rybníka,
sladkost nášup smutného detstva.

Zamretí ležíme pod bazovým kríkom,
Pozeráme na sivé čajky.

Jarné mraky stúpajú nad temné mesto,
Ktoré tají ušlachtilejšie časy mníchov.

Keď som si tvoje úzké ruky vzal
Pomaly si otvorila okrúhle oči,
To už je ale dávno preč.

Aj tak keď temný ľubozvuk nájde dušu,
Zjavíš sa biela v jesennej krajine priateľa.

Na jar

Ticho klesá pod temnými krokmi sneh,
V tieni stromu
Dvíhajú zaľúbenci ružové viečka.

Sledujú stále temné volanie lodníka
Hviezdy a noc;
A veslá potichu plieskajú do taktu.

Skoro rozkvitnú na rozpadnutom múre
Fialky,
Zozelenajú ticho spánky osamoceného.

Nárek

Spánok a smrť, temné orly
Celú noc omamujú túto hlavu:
Zlatú podobu človeka
Pozvolna hlce ľadová vlna
Večnosti. O desivé útesy
Rozbíja sa purpurové telo
A nad morom narieka
Temný hlas.
Sestra prudkej zádumčivosti
Pozri čln úzkosti klesá
Pod hviezdami,
Mlčanlivou tvárou noci.

Slovenská básnířka a překladatelka Mila Haugová (1942 v Budapešti) vystudovala Vysokou školu zemědělskou, pracovala jako agronomka, později jako učitelka. V letech 1986–96 pracovala jako redaktorka časopisu Romboid. Debutovala sbírkou Hrdzavá hlina (1980). Od té doby vydala víc než patnáct básnických sbírek. Patří k nejznámějším soudobým slovenským básníkům, a to doma i v zahraničí.

Obsah Listů 6/2008
Archiv Listů
Autoři Listů