Juraj Charvát

Gruzínsko a svetová kríza alebo Rudé právo hore nohami

Cez leto, keď sa v televízii opakovane premietajú staršie filmy, som videl americký príbeh, v ktorom hrdinovia skočia z mosta a nedopadnú do vody, ale do iného času, konkrétne do 19. storočia. Mne skok z mosta nahradilo referovanie tlače o gruzínskej kríze, aby som sa ocitol v druhej polovici 20. storočia. Pri čítaní novín na konci leta 2008 som sa cítil ako v čase existencie Rudého práva v období normalizácie, v čase vychádzania ústredného tlačového orgánu československého stalinizmu, ktorý dôsledne videl svet ako bielo-čierny.

Ľudstvo bolo nezmeniteľne rozdelené na dobrých a zlých, a nech robili, čo robili, stále tí prví robili dobre, a tí druhí zle. Samozrejme písanie tlače v období gruzínskej krízy malo na rozdiel od 20. storočia opačné znamienka pre dobrých a zlých, bolo to teda akési Rudé právo hore nohami, ale optika, čierno-biele videnie bolo celkom rovnaké. Bol to širší európsky jav, týkal sa aj francúzskej a anglickej tlače, o ktorej sme si ako študenti mysleli, že je to vrchol rozhľadenej a nezaujatej svetovej publicistiky, na rozdiel od našej od čias Rakúska-Uhorska vždy len partajnej, to je jednostrannej. A teraz tieto idoly sa ocitli na platforme leninskej trojúlohy: „funkciou našej straníckej tlače je agitovať – propagovať – organizovať“.

Imperiálne záujmy contra demokracia

Odcitujem jediný príklad komentovania gruzínskej krízy (každý z nás ich mohol čítať desiatky), podľa mňa reprezentatívny: „Blesková vojna v Gruzínsku a olympijské hry v Číne nám hovoria, že Rusko a Čína nie sú demokratické a nikdy nebudú… ale tieto veľmoci sú a zostávajú diktatúrami,“ myslí si francúzsky publicista Pascal Bruckner a anglický historik Simon Montefiore dodáva: „Ako koloniálny manipulátor a úspešný reštaurátor Ruska ako imperiálnej veľmoci je Vladimír Putin dokonalým Stalinovým dedičom.“

Keďže v Rudom práve majú byť aj „zachvatčiki mira“, P. Bruckner nezabúda ani na túto úlohu: „Musí pokračovať obklopovanie (toto slovo ešte budeme potrebovať) Ruska štátmi NATO, snaha uvoľniť od moskovského monolitu toľko malých krajín, koľko sa len dá. V tomto zmysle musíme podporiť kandidatúru Ukrajiny a Gruzínska do NATO.“

Rusko-gruzínsky spor je teda sporom demokratického Gruzínska s nedemokratickým Ruskom a jeho imperiálnymi záujmami v oblasti Čierneho mora. Gruzínsko sa chce vymaniť spod vplyvu susedného Ruska a svoju demokraciu zaradiť do demokratického „tábora“ na čele s USA.

Bolo by to jednoduché (bielo-čierne) a jednoznačné, keby vymedzenie tohto demokratického sveta nespôsobovalo ťažkosti tým, že jeho charakteristické črty sú niekedy nejasné, ba i rozporné. Raz do demokratického sveta patria aj juhoamerické diktátorské junty alebo autokratické ázijské štáty, inokedy rôzne druhy „osvietenej autokracie“, arabskí šejkovia ako rodoví náčelníci, ktorých nikto nevolil, raz dokonca aj Taliban, kým boli Sovieti v Afganistane. Keď tam Rusi nie sú, ten istý Taliban zabíja americkýcn vojakov (ktorí tam sú) americkými zbraňami dodanými Talibanu v tých „demokratických“ časoch, ale teraz je už Taliban teroristickou organizáciou. Na základe akých kritérií je niekto demokratický a iný nie?

Ďalšou otázkou je, či v tomto demokratickom svete existujú tiež imperiálne záujmy. Uznáva sa, že všetky impériá v histórii od Babylónu, Perzie, Rímskej ríše až po novodobé koloniálne mocnosti Anglicko, Francúzsko, Nemecko mali imperiálne záujmy (svoje vlastné sebecké záujmy presadzovali veľmocenskými prostriedkami). V tejto historickej línii rozprestierajúcej sa celými dejinami ľudstva nastáva naraz zlom, keď imperiálne záujmy má len Rusko a Čína? Spojené štáty americké s desiatkami vojenských základní po celej zemeguli a pri vojenskej (zbraňami) angažovanosti sa v rozličných sporoch ďaleko od svojich hraníc nie sú impériom? Americký publicista Greg Evans to vidí takto: „Američtí neokonzervativci a jejich pravicoví spojenci často zdůrazňují, že jedním z důležitých úkolů USA je neustále prosazovat a následně udržovat americkou globální hegemonii, neboť tato hegemonie šíří po světě svobodu a demokracii. (…) Impéria bývají v permanentním válečném stavu, protože vždy někde na světě existuje nepřítel, který představuje hrozbu nebo výzvu pro zájmy, jež daleko přesahují hranice impéria. USA např. od druhé světové války intervenovaly v zahraničí víc než dvěstěkrát, a pokud započítáme pouze ,velké‘ intervence či invaze, které vedly buď k válce nebo ke změně režimu, dojdeme k číslu třicet, tedy k válce každé dva roky.“ (Listy – Mosty 4/2008)

Ak všetky impériá majú imperiálne záujmy, ako k svojím imperiálnym záujmom dospelo Rusko, po zániku Sovietskeho zväzu nová mocnosť, v iných, zmenšených hraniciach oproti svojmu predchodcovi? „Po roku 1989 sme si mysleli, že Rusko sa bude dať kúpiť za milióny dolárov v nádeji, že rozvoj ekonomiky automaticky so sebou prinesie aj rozvoj právneho štátu,“ nádejil sa už spomínaný P. Bruckner. Namiesto toho zapracovala neviditeľná ruka demokratického kapitalistického trhu a vyhnala cenu ropy do horentných výšok, vďaka ktorým Rusko rýchle zbohatlo a začalo sa správať tak, ako iné (kapitalistické) ropné monopoly.

Ešte je tu jeden teoretický problém. Je demokratický, teda euroatlantický model, chápaný dogmaticky, jediný možný a vhodný model spravovania spoločnosti aj v 21. storočí pre všetkých? Tento model vznikol pred mnohými stáročiami v meštianskych obchodných a výrobných kruhoch neveľkých európskych sídiel vymaňujúcich sa spod feudalizmu. Jeho existencia nemusí byť večná, časom i miestom vzniku je historicky podmienená.

Je tento model vhodný aj pre Rusko, v porovnaní so západnou Európu riedko osídlenú krajinu, ktorá je ale 15 tisíc kilometrov dlhá? „Rusko je priveľká krajina na to, aby mohla jestvovať normálne. Všetko sa tu odohráva kdesi inde, nekonečne ďaleko. Dá sa vôbec byť obyvateľom Ruska takým spôsobom, akým sa dá byť obyvateľom Poľska, Francúzska, Maďarska či dokonca Európy? – kladie si otázky poľský spisovateľ Andrzej Stasiuk po návšteve Sibíri pri čínskej hranici.

Je tento model vhodný pre Čínu, ktorá má 1,3 miliardy obyvateľov a svoje vlastné tradície spoločenského života o niekoľko tisíc rokov staršie než sú európske? „Počas čítania (o čínskych realitách a spôsobu myslenia) odrazu človek pochopí, aká veľká priepasť ho delí od bežného Číňana, ako nemôže pochopiť čínsku etiku, mentalitu, pravidlá, život. A ako ťažko chápu Číňania mnohé z európskych samozrejmostí,“ zamýšľa sa Martin Kasandra. Možno vôbec päťtisícročné tradície opustiť, vygumovať a rýchle ich nahradiť euroatlantickým modelom (najlepšie ešte do času konania olympijských hier), ktorý nutne musí byť Číňanom v mnohých ohľadoch cudzí, a preto sotva môže mať univerzálnu platnosť?

Obkolesovanie

USA ako najsilnejšia mocnosť sa od skončenia 2. svetovej vojny pokúšali obkolesiť svojimi vysunutými vojenskými základňami Sovietsky zväz a od nastolenia maocetungovského režimu aj Čínu.

Niektoré pokusy boli neúspešné (Vietnam) alebo s neistým výsledkom (Kórea, Afganistan), ale USA v tejto snahe pokračujú, aj keď Čína zavrhla režim Mao Ce-tunga, aj keď Sovietsky zväz zanikol a vznikla zmenšená Ruská federácia. Po zániku ZSSR a vstupu jeho niekdajších európskych satelitov do NATO prebieha približovanie sa amerických vojenských komponentov k novej ruskej hranici v Európe.

Začalo sa to na Balkáne, kde sa USA angažovali po prvý raz v histórii. Ani Jugoslávia nevydržala novodobý výbuch nacionalizmu v Európe. Zasiahlo ju to o to viac, že bola poskladaná z krajín, ktoré celým historickým vývinom patrili nielen k rozdielnym etnikám, ale aj k civilizačne veľmi odlišným štátnym útvarom. A ešte sa úmerne balkánskemu temperamentu krvavo pobili. Po rozpade Jugoslávie na historicky pôvodné územné štruktúry USA dosiahli bombardovaním Srbska ešte ďalšie delenie, keď zo srbskej provincie Kosovo vznikol prvý islamský štát v Európe.

Za Srbskom tradične stávalo Rusko, kedysi vraj ako ochranca pravoslávia. Neboli však priami susedia, a tak Srbi z toho veľa nemali. Často išlo len o verbálnu podporu, ktorá nezabránila možnosti viesť proti Srbsku zničujúce vojny. V 20. storočí to bola anexia Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom, potom balkánska vojna vedená Bulharskom ako spojencom cisárskeho Nemecka, v 1. svetovej vojne znovu Rakúsko-Uhorsko ako spojenec Nemecka, v 2. svetovej vojne znovu Nemecko (hitlerovské), ale súčasne Srbov nemenej nivočili ustašovskí Chorváti, spojenci hitlerovského Nemecka. V našej súčasnosti prevzali túto úlohu USA, následky ich bombardovania Srbska kvôli Kosovu sú v Belehrade aj inde ešte stále viditeľné.

Pri delení Srbska mnohí upozorňovali, že sa tým zakladá nebezpečný precedens v oblasti medzinárodného práva, že je vo svete veľa potenciálnych nasledovníkov tohto spôsobu riešenia národnostných otázok. No keď potom Osetinci a Abcházci chceli ísť „kosovskou cestou“, boli poučení, že „to je niečo iné“, tieto nároky nemožno porovnávať. Naozaj to nemožno porovnávať, lebo USA proti Srbsku zasiahli vojensky bombardovaním krajiny, kým Gruzínsko podporovali proti Rusku. Preto Srbsko možno rozdeliť, kdežto v Gruzínsku treba zachovať územnú celistvosť štátu vytvoreného Stalinom.

Nemožno to porovnávať napríklad ani s nárokmi Kurdov, ktorých je desaťkrát viac než kosovských Albáncov. Žijú však na území Turecka (aj v Iraku a Iráne), amerického vojenského spojenca. Úsilie Kurdov o samostatnosť Turecko potláča vojensky a USA, ktoré toto úsilie vyhlásili za terorizmus, dovoľujú tureckej armáde bombardovať Kurdov aj mimo územie Turecka, teda na území Iraku.

Približovanie americkej armády k ruským hraniciam potom pokračovalo plánom na vybudovanie radarovej a raketovej základne v Česku a Poľsku (proti Číne na Tajvane) a napokon prenikaním na územie Gruzínska a Ukrajiny.

Do Čierneho mora, ktoré sa považuje za oblasť ruských záujmov, vplávali americké vojnové lode, jednak do gruzínskeho prístavu Poti, jednak na pozvanie ukrajinského prezidenta na Krym. Na Kryme je jediná (prenajatá) základňa ruského čiernomorského loďstva. Americké tajné služby sa tak dostali na minimálnu vzdialenosť od ruských vojenských tajností. Rusi zas poslali svoje vojnové lode do Karibského mora, ktoré sa pokladá za oblasť záujmov Spojených štátov amerických, aby spoločne s venezuelským loďstvom sa zúčastnili na akýchsi manévroch.

Myslím, že tieto nebezpečné vojenské hry vymýšľajú vojaci a politici sa k nim len pridávajú, aj keď vedia, že nemajú prvoradý politický význam. V 21. storočí s dominanciou rakiet všetkého druhu strácajú základne „na dotyk“ význam, aký mali v minulosti. Armády sú síce viditeľným predstaviteľom veľmocenských pozícií, ale nepredstavujú reálne ekonomicko-politické pozadie týchto pozícií. Rusko bude aj naďalej veľmocou hlavne preto, že svet so vzrastajúcim automobilizmom a rastúcim hladom po energiách potrebuje aj Rusko. USA budú stále veľmocou, lebo potrebu sveta po kapitáli vedia uspokojovať v najväčších a rozhodujúcich objemoch. Alebo že by za vojenskými šachovými partiami boli nielen všeobecné veľmocenské záujmy, ale aj konkrétnejšie ohľady na ropné polia a hlavne ropovody?

Je nepochybné, že ktorýkoľvek slobodný štát, aj Gruzínsko, aj Česko, aj Poľsko, majú právo sa pripojiť ideovo, politicky, vojensky, ku komu chcú. Bohužiaľ, či chcú či nechcú, stávajú sa pri tom aj súčasťou rozličných taktických manévrov veľmocí.

Mozaika

Už na konci 20. storočia sa hovorilo, že pre 21. storočie nebude charakteristická veľmocenská dvojpólovosť (USA a ZSSR), ale že sa postupne vyvinie celá mozaika mocností. Vtedy sa spomínalo Japonsko, India, Brazília, Európska únia, ale bolo to trošku hádanie z ruky. Dnes máme už presvedčivejšie indície, ako by to mohlo vyzerať.

V uplynulých rokoch, keď sa v novinách objavovali sporadické správy o tom, ktorý podnik krachuje a kto ho chce kúpiť, alebo ktorý podnik potrebuje veľkú finančnú injekciu a kto mu ju ponúka, čítal som, že so svojimi ponukami prichádzajú „arabskí šejkovia, indickí miliardári, čínsky štátny (!) finančný podnik, ruský kapitál“. Poznáme to aj od nás: vo Vítkoviciach sú Indovia, pri Žiline Kórejci (…) V niektorých štátoch to aj vzbudilo ostražitú pozornosť a začali sa z vládnej iniciatívy mobilizovať domáce zdroje, aby sa podniky nedostali do „cudzích“, či skôr do neznámych alebo netradičných rúk.

Ťažko predvídať, čo sa stane s bohatými zásobami petrodolárov v držbe arabských naftových šejkov. V novinách International Herald Tribune sa v súvislosti s potrebou finančných injekcií pri riešení terajšej svetovej finančnej krízy objaví aj takáto veta: „Možno tie bilióny prebytkov z Číny a zo Zálivu (rozumej Perzský záliv) by to mohli celé pokryť.“ Arabské štáty z jednej strany Perzského zálivu nespĺňajú také kritériá, ako je rozloha územia alebo počet obyvateľov, aby sa mohli stať veľmocou, ale finančne na to vyzbrojení sú. Z druhej strany Perzského zálivu Írán, tiež ropný štát, baží po atómovej bombe. A situáciu ešte komplikuje územne nepostihnuteľný islamský terorizmus, ktorý však má veľmocensky dlhé ruky a už dočiahol aj do USA a do Európy.

Nateraz je isté, že treťou veľmocou bude Čína. Koluje o nej takáto charakteristika: Čína má najväčšie zásoby finančných rezerv – bezmála 2 bilióny dolárov. Má rakety a účastní sa prieskumu vesmíru. Industrializáciu krajiny sa podarilo skrátiť na tridsať rokov (na Západe to trvalo dvesto rokov), keď hospodárstvo v tejto dobe rastie stále a bezkrízovo tempom 9 percent ročne. Za jeden deň exportuje viac než v roku 1978 za celý rok. Príjem priemerného Číňana vzrástol sedemkrát, štyristo miliónov Číňanov sa už vymanilo z biedy. Americký politológ Fareed Zakaria to hodnotí ako „najúspešnejší príbeh rozvoja v moderných dejinách ľudstva“.

V rámci čierno-bieleho videnia sa rôzni európski autori denných komentárov na konci leta vyžívali v opisovaní Putina s Medvedevom ako v tom čase najväčších škodcov demokracie. Je zlomyseľná, ale príznačná náhoda pre tento čas, že len o niekoľko dní neskôr sa ukázalo, že sú aj väčší škodcovia a že sídlia priamo v New Yorku, keď vyšlo najavo, že americkí finančníci spôsobili čo do objemu dotknutých prostriedkov najväčšiu finančnú krízu v dejinách.

Slobodný trh je nespoľahlivý

Keď v roku 1929 sa krachom na newyorskej burze začala prvá celosvetová hospodárska kríza takých rozmerov, aká sa do tých čias nevyskytla, vlády sa tradične a ortodoxne držali platných zásad – nedotýkať sa slobodného trhu – a deflačnou politikou priebeh krízy ešte zhoršovali. Recept na riešenie vtedy našiel lord Keynes, ktorý tvrdil, že trh sám si nepomôže a že naopak vlády by mali investovať do verejných prác, tým znovu rozpumpovať hospodárstvo a znižovať tak nezamestnanosť. Vtedy napríklad prezident Roosevelt podľa tejto rady ohlásil takzvaný New Deal a dal podnet k budovaniu najväčších vodných priehrad v dejinách USA, čo naozaj hospodárstvu pomohlo.

V časoch 2. svetovej vojny a povojnovej obnovy starosti s trhom a nezamestnanosťou neboli, no potom – zhruba po roku 1970 – sa postupne objavujú znovu. Zakladateľ teórie ekonomického liberalizmu Adam Smith tvrdil (v jeho časoch správne), že neviditeľná ruka trhu vedie hospodárstvo k ekonomickej efektívnosti a spoločenskému blahobytu. No v dnešných časoch je všetko ináč. Profesor Columbijskej univerzity v New Yorku Joseph Stiglitz z dnešného pohľadu (september 2008) tvrdí: „Neviditeľná ruka trhu sa zdá byť neviditeľná preto, že neexistuje, v najlepšom prípade je značne ochrnutá. Za posledných tridsať rokov svet zažil viac než sto finančných kríz, najväčšie rozmery má tá súčasná. Kým veľká hospodárska kríza (1929) podlomila našu vieru v (kapitalistickú) makroekonomiku, schopnosť udržať plnú zamestnanosť, stabilné ceny a udržateľný rast, súčasná situácia zasadila úder našej viere v mikroekonomiku, schopnosť trhov a firiem efektívne rozdeľovať pracovné sily a kapitál.“

V období po roku 1970 sa naakumulovali obrovské finančné prostriedky (že vraj ide o bilióny dolárov), ktoré sa odtrhli od reálnej ekonomiky, od výroby a služieb, a začali samostatne hľadať v rámci globalizácie po celom svete možnosti dosiahnuť čo možno najvyššie zisky. Medzi nimi boli aj nadhodnotené, ba celkom nekryté cenné papiere z hypotekárneho trhu USA. Tieto finančné prostriedky bez reálnych ekonomických väzieb vlastnili najmä rozličné fondy – investičné, penzijné, sporiace a pod. Spravovali ich banky, ktoré sa hnali za čo najväčším a najrýchlejším zhodnotením tohto kapitálu. Kapitál týchto fondov začal pôsobiť samostatne a veľmi pohyblivo, raz sa vrhol na trh nafty (a ceny dobre zodvihol), raz na meny jednotlivých štátov (a niektoré kurzy dobre rozkýval), raz na suroviny či potraviny obchodované na svetových trhoch a spôsoboval vzostup alebo pád kurzov, vždy nezávisle od reálnych ekonomických dôvodoch kurzových pohybov. Keď sa ukázalo, že finančné ústavy na celom svete vlastnia cenné papiere, ktorých pôvodná hodnota uvádzaná nereálne v ich bilanciách sa nikdy nemôže vrátiť, vypukla panika a svetová finančná kríza nevídaných rozmerov.

Pod heslom, že treba zabrániť zrúteniu celého finančného systému kapitalistického sveta, začali vlády na celom svete pumpovať do systému štátne peniaze – vláda USA si dala v kongrese odhlasovať 700 miliard dolárov (ťažké „púšťanie žilou“ americkej ekonomickej sile, ďalších 700 miliard dolárov stála vojna v Iraku). Európska únia sa dohodla na 2 biliónoch eur a obdobne ďalšie štáty. Súčasne sa objavujú aj pochybnosti, či všetky tie bilióny budú na záchranu systému stačiť.

Posun v slovníku smerom naľavo

Kríza priniesla dve politické novinky: 1. po prvý raz vieme bezpečne, kto krízu spôsobil – najväčší svetoví bankári; 2. všetci vedia, že systém, ktorý sa dostal do krízy pre chyby najbohatších, zachránia najchudobnejší prostredníctvom štátnych peňazí vyzbieraných na daniach. To sa nemohlo neodraziť na politickom slovníku používanom v tejto kríze od začiatku, ktorý sa silne posunul politicky naľavo, lebo tých chudobných je veľa a vo voľbách ich hlasy zavážia.

Britská autorka Susan Strange už pred dvadsiatimi rokmi kriticky analyzovala moderný finančný systém a dala mu názov Casino Capitalism. Toto označenie sa v súčasnej kríze rýchlo ujalo. Použil ho aj už citovaný profesor Stiglitz: „Mali sme si všimnúť, že niečo nie je v poriadku, keď jedna banka za druhou rok čo rok zarábala také množstvo peňazí. Vyplácali súkromné odmeny, ktoré neboli primerané ich spoločenskému osohu. Bolo to akoby sa celé finančníctvo premenilo na jedno obrovské kasíno so zmanipulovaným systémom, ktorý zaručoval obrovské zisky prevádzkovateľovi kasína, ale na úkor hráčov. Finančné trhy sa v posledných rokoch stali gigantickým kasínom pre boháčov, v ktorom si zámožní hráči mohli dovoliť hrať o miliardové stávky. Títo milionárski hazardéri nehrali však o vlastné peniaze.“

Nakoľko ide o naprávanie kapitalistického hazardérstva, politici, aj tí najvyššie postavení od vtedajšieho amerického prezidentského kandidáta Baracka Obamu po nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú si dávali záležať na tom, aby bolo zrejmé, že idú zachraňovať systém a nie banky. Aj americký kongres, kým odhlasoval po istom zdráhaní spomínaných 700 miliard dolárov, dal si záležať na tom, aby sa zdôraznilo, že ide

– o záchranu systému, ktorý keby sa zrútil, prišli by o peniaze milióny bežných Američanov;

– miliardový balík nie je určený bankárom, štát dostane istú protihodnotu (napr. akcie postihnutých bánk);

– sľubuje sa i zlepšenie postavenia občanov – daňovníkov, ktorí škody zaplatia;

– treba zaviesť reguláciu a kontrolu (veľmi frekventované slová) finančného trhu, aby sa takáto kríza nemohla opakovať;

Americká tlač – The New York Times – sa pridala k Obamovej kritike prezidenta USA: „Bush dovolil, aby trh derivátov narastal do biliónov bez akéhokoľvek dohľadu, regulácie či informovania. Trh predsa všetko vie najlepšie. Ukázalo sa, že to, čo trh vedel najlepšie, bola zmena kapitalizmu na pyramídovú schému pre obchodovanie s bezcennými papiermi. (…) Dostali sme sa do situácie, keď musíme premyslieť základy globálnej ekonomiky.“

V Európe zaznievajú aj drsnejšie tóny, ako napríklad vyjadrenie mníchovského sociológa profesora Ulricha Becka: „Z noci na ráno sa misionársky princíp Západu – ekonomika slobodného trhu, na ktorej bolo založené opovrhnutie komunizmom, ale aj filozofický odstup od súčasného čínskeho systému – sfiktívnil. Bankári s fanatizmom konvertitov žiadajú poštátniť svoje straty, čo by, pravdaže, mohlo mať následky aj na individualizáciu ziskov. Do anglosaských centier nastupuje laissez faire, tá doteraz zatracovaná, preklínaná, ale aj obávaná čínska forma štátno-dirigistického súkromného hospodárstva.“

V móde je ľavičiarsky politický slovník, Európe dôverne známy, ale v USA verejnosť i politické kruhy musia byť veľmi otrasené, keď sa takýto slovník začal bežne používať aj v najvyšších kruhoch Washingtonu.

USA sa doteraz zameriavali na vonkajšieho nepriateľa – po roku 2001 na islamský terorizmus a novšie na ruskú (vo väčšej miere, hlavne v súvislosti s Gruzínskom) a čínsku (v menšej miere, Tibet a občianske práva) nedemokratickosť. Súčasná svetová finančná kríza ukazuje, že škodca môže byť aj vo vnútri vlastnej krajiny. Najväčší domáci finančníci by mohli USA rozložiť aj zvnútra. Americký kapitalizmus je schopný vytvoriť najväčšie bohatstvo v histórii ľudstva, ale je schopný aj sebadeštrukcie, vedel by zničiť aj svoj vlastný finančný systém, lebo nevie obrovský nahromadený kapitál účelne alokovať.

Čakanie na záchranu?

Všetky medzinárodné konferencie, ktoré sa zaoberajú svetovou finančnou krízou, vyznievajú rovnako jednoznačne: nielen domáce finančné trhy, ale aj svetový finančný trh treba regulovať, aby sa takáto kríza nemohla opakovať. Toto najčastejšie opakované slovo „regulácia“ nepochádza z pojmového trezoru klasického ekonomického liberalizmu, takže tu vidno, s akou ľahkosťou sa prechádza na ľavičiarsky slovník.

Francúzsky europoslanec Alain Lamasoure zhŕňa názor väčšiny politikov sveta: „Musíme upraviť pravidlá finančného sektoru ako na svetovej, tak na európskej úrovni, aby k týmto extrémnym situáciám nemohlo dochádzať. (…) Je to práca na mnoho mesiacov, možno aj rokov.“ Citovaný mníchovský sociológ rozvíja túto myšlienku poukazom na to, ako to ovplyvní celkové medzinárodné vzťahy vrátane veľmocenských: „Namiesto národnoštátneho ohraničenia nastupuje výnimočný stav bez hraníc, tak v spoločenskom, ako aj v priestorovom a časovom zmysle. (…) Otvára sa mocenská hra meniaca bývalé pravidlá medzinárodnej politiky. … Ani jeden hráč či protihráč nemôže vyhrať sám, všetko závisí od aliancií.“ Ale objavujú sa aj isté pochybnosti. Opäť Ulrich Beck: „Zároveň musíme obnoviť úlohu štátu – vedieť, kontrolovať, zabezpečovať. Je to irónia osudu – mať pod kontrolou čosi, o čom nikto nemôže vedieť, čo to je, ako sa to vyvíja alebo aké účinky či vedľajšie účinky v skutočnosti bude mať v opojení nulami táto politicky nariadená miliardová liečba.“

A tak sa čaká na záchranu. Čo vymyslia?

Čaká sa na vedeckého spasiteľa, na nové ekonomické teórie, na slovo vedy. Prebiehajú zásahy jednotlivých štátov a čaká sa na dohody svetových politikov. Pojem globalizácia, ktorý vyjadruje smer súčasného svetového spoločenského vývinu, značí len voľnú cestu pre voľný pohyb kapitálu po celej zemeguli, alebo aj možnosť celosvetovej regulácie tohto pohybu, aby neskĺzol (princíp odvracania nebezpečenstva a predchádzania mu).

A čaká sa na to (a to je asi najakutnejšie), čo si nikto netrúfa v plných obrysoch predpovedať: bude finančná kríza pokračovať aj hospodárskou (výrobnou) recesiou či až krízou? Bude odbyt viaznuť, nezamestnanosť rásť, ale len v rámci spomaľovania výroby, alebo sa spomaľovanie zmení na úplný pokles? Príde to? Kedy? Na ako dlho? Ako ten prepad bude hlboký? Bude celosvetový?

Útok islamských teroristov na New York a Washington (2001) rovnako ako svetová finančná kríza (2008) nás sotili definitívne do 21. storočia. Sme naozaj v novom storočí, lebo tieto javy sú nové, v doterajšej histórii ľudstva sa ešte nevyskytli. Pred ľudstvom stojí ťažká úloha sa s takýmito javmi vyrovnať, to je vedieť sa pred nimi brániť. Len dodatočne budeme asi vedieť zhodnotiť, či iracká vojna a bilióny dolárov na záchranu existujúceho finančného systému boli jedine správnymi alebo jedine možnými odpoveďami na otázky, ktoré nám kladie súčasný život na zemeguli.

V podmienkach života v 21. storočí, v podmienkach nielen nových, ale aj komplikovanejších než boli predchádzajúce, je neadekvátne, keď žurnalistika je stále ešte v zajatí bielo-čierneho videnia a zastaraných politických schém z druhej polovice 20. storočia, ako to vidíme v rozličných novinách píšucich na spôsob Rudého práva hore nohami.

Juraj Charvát (1922) je publicista. Prednášal na Katedre žuralistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 6/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Charvát

Gruzínsko a svetová kríza alebo Rudé právo hore nohami

Imperiálne záujmy contra demokracia

Obkolesovanie

Mozaika

Slobodný trh je nespoľahlivý

Posun v slovníku smerom naľavo

Čakanie na záchranu?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu